10. nedeľa po Sv. Trojici, Evanjelium podľa Marka 1, 15b
„Pokánie čiňte a verte v evanjelium!“ (Evanjelium podľa Marka 1, 15b)
Milí bratia a milé sestry!
Už svojím názvom nás dnešná nedeľa pozýva k pokániu. Jedným z jeho prejavov môže, byť aj účasť na spovedi a Večeri Pánovej. V spovedi je obsiahnuté čosi ako program pre život nás, kresťanov: Nechcieť sa zotrvávať v tom, čo je zlé, čím sme sklamali Pána Boha, čím sme si navzájom ublížili, ísť do nových dní bez starých hriechov.
K tomu, by sme do budúcich dní šli bez starých hriechov, bez toho, čo nás zatiahne späť do starých vybehaných koľají, nám pomáhajú, ponúkajú a posilňujú nás slová Pána Ježiša: „Pokánie čiňte a verte v evanjelium!“ (Mk 1,15b)
Čo to znamená činiť pokánie?
I) Najprv premýšľať o sebe, svojich myšlienkach, slovách, skutkoch aj ich motívoch – a to v konfrontácii s Božím slovom. Postaviť sa tkp. pred zrkadlo Božieho zákona a uvažovať, čo v našom žití sklamáva Pána Boha, zarmucuje Božie srdce. Diabol vie, že buď nás hriech zadrží od Biblie, alebo nás Biblia zadrží od hriechu. Preto je úsilím zlého je zadržať nás od Božieho slova. Snaží sa, aby sme zotrvávali v hriechu. Na svete sú iba dva druhy ľudí: tí, ktorí sú mŕtvi v hriechu, alebo tí, majú odvahu v pokání mŕtviť svoj hriech.
II) K pokániu patrí aj vyznanie hriechov. To neznačí len informovať Hospodina o našich pochybeniach, iba myslieť na svoj hriech. Ak by sme sa uspokojili s tým, že sa hriechom len zaoberáme, tak sa zaoberáme niečím ohavným. Hrozí nám nebezpečenstvo, že sa vo svojom hriechu môžeme zabývať, povedať si: S tým nič nenarobím..., naša duša môže zhrubnúť, srdce sa stať vetchým a my zostaneme nezmenenými k lepšiemu, ba aj horšími a pri tom sa ešte budeme falošne čičíkať: veď som priznal svoje hriechy.
Činiť pokánie je viac ako len vyznať hriech – pomenovať ho, hoci aj to k pokániu patrí.
III) Činiť pokánie značí, odvrátiť sa od svojich hriechov. Sprotiviť sa hriechu až do krvi – bojujúc proti nemu (Žid 12, 4). V 1Pt (3, 10a.11a) čítame: „Kto chce milovať život a vidieť dobré dni, ... nech sa odkloní od zlého a dobre činí.“ Podobne Pavel nás napomína: „Nedaj sa premôcť zlému, ale dobrým premáhaj zlé!“ (R 12, 21; por. aj 3J v. 11).
V 1J (3, 20) čítame: „Keď nás odsudzuje srdce, Boh je väčší ako naše srdce a vie všetko.“ Naša najväčšia vina nie je v tom, že zlyhávame; veď prichádzajú mnohé pokušenia a my sme slabí. Naša najväčšia vina tkvie v tom, že nám je znovu a znovu darovaná milosť a sme vyzývaní k pokániu, k zmiereniu, ale nerobíme to, neberieme to vážne. Viny síce ústami vyznávame, ale od hriechu sa odvrátiť nechceme. Na mnohé hriechy sme si zvykli, sú nám príjemné, podliehame im tak, že to už vari ani nepozorujeme. Nebadáme, že našou víziou už nie je podobať sa Božiemu charakteru. Jedinou víziou, ktorú azda ešte máme, je televízia...
Avšak ako nie je normálne nasprejovať čarbanice na krásny dom, aj hriech, uspokojenie sa s ním, je nenormálnym v živote kresťana. Ku kresťanstvu bytostne patrí ochota vzdávať sa hriechov, dovoliť Kristovi, aby nás od nich čistil, veď kresťanstvo je pozvaním Ježiša, aby bol Pánom nášho žitia.
Jednou z výstižných definícií kresťanstva je Boží život v duši človeka. Bez pokánia nie je Boží život možný.
Pritom pokánie nie je jednorazový akt, ale cesta. Cesta od hriechu (od míňania cieľa) k cieľu – k láske k Pánu Bohu a blížnym.
Ježiš nás vyzýva: „Pokánie čiňte a verte v evanjelium!“ S pokáním súvisí spoveď. V našej cirkvi máme všeobecnú – verejnú spoveď, ale vyznanie hriechov máme prežívať každý osobne. Súkromné spovedanie sa je možnosťou, no verejné vyznanie sa stalo zaužívaným. Nepopierame, že aj súkromná spoveď má svoje prednosti, že je zmysluplné, keď sa môžeme pred duchovne zrelým človekom vyznať z hriechov, a modliť sa s ním. Vzniká však isté nebezpečenstvo: spovedajúci sa môže mylne nazdávať, že hriech je len jeho čisto súkromnou záležitosťou, previnením výlučne proti Pánu Bohu a nie aj proti ľuďom či svetu. Súkromná spoveď môže viesť k škodlivej predstave, že Božie odpustenie nemá nič spoločné s odpustením ľudí, ktorým sme ublížili. Činiť pokánie však znamená nielen odvrátiť sa od svojich hriechov, ale aj sa zmieriť s ľuďmi. Nebyť k nim ľahostajní, nestať sa ignorantským k tomu, že mnohí žijú bez Krista. Božie prikázania porušujeme a vinnými sa stávame aj porušovaním medziľudských vzťahov i ľahostajnosťou k blížnym.
Žiaľ, pohnútkou k spovedi často nie je túžba po odpustení a zmene – novote života. Mnohí sa spovedajú iba „zo zbožnosti“. Zvlášť pred Vianocami či Veľkou nocou prídu na spoveď viacerí, u ktorých inokedy nebadať, že túžia po Božom slove, po spoločenstve kresťanov, po odpustení. Nemienime to posudzovať, vonkoncom nie vynášať nad kýmkoľvek súd, no zdá sa, že v nejednom prípade ide o spovedanie sa zo zbožnosti (o „zbožný zvyk“, spovedať sa pred sviatkami). Aj nám, pravidelným účastníkom služieb Božích, hrozí, že sa budeme spovedať len zo zbožnosti. – I z tohto máme činiť pokánie. Bez skutočnej túžby po odvrátení sa od hriechov, po zmene života hrozí, že sa budeme spovedať len zo zbožnosti. Boh sa však nedá vysmievať (G 6,7).
Odpustenie neznamená, že ním je môj hriech odpravený zo sveta. Odpustenie znamená, že môj/náš hriech berie na seba Baránok Boží (por. J 1, 29) Ježiš Kristus – že pre Jeho zásluhy nám Boh hriechy nepočíta. Odpustenie je uistením, že som Bohom prijatý, že aj keď som ublížil, hoci som hriešnik, je mi daná možnosť života. Sme hriešni, ale pre obeť Pána Ježiša Krista nás Pán Boh prijal so všetkou našou hriešnosťou (J 6, 37); to nám dosvedčuje Večera Pánova a posilňuje nás, aby sme sa takto – v láske a milosrdenstve prijímať – navzjom prijímali (R 15, 7). Pán Ježiš nám darmi chleba a vína – svojou Večerou zvestuje, že sme Bohom prijatí. – To je dobrá správa, evanjelium, ktorému máme veriť. „
Pokánie čiňte a verte v evanjelium!“ Práve viera v lásku a milosť Ježiša Krista je víťazstvo, ktoré premáha svet (1J 5, 4).
Veriť v Pána Ježiša Krista, ísť vo viere za Ním znamená rozísť sa s tým, čo je zlé, ale aj vedieť, čo ďalej. Značí to nasledovať Ježiša, konať Jeho vôľu. Nevedieť, nemyslieť, nechcieť nič iného, ako nášho Pána, lebo On je jediná cesta ľudí k Bohu, cesta ľudí k ľuďom. On je dobrou prítomnosťou a chce byť aj dobrou budúcnosťou pre nás (por. 1K 2, 2; J 14, 6).
„Pokánie čiňte a verte v evanjelium!“ – To sú Ježišove slová z najstaršieho – Markovho evanjelia. Sú to v ňom vôbec prvé Pánove slová, preto ich smieme považovať za Ježišovo „programové vyhlásenie“ – za Kristov program pre nás. Ním je to, aby sme žili v pokání, odvrátili sa od hriechov, zmierili sa s ľuďmi, nespovedali sa iba zo zbožnosti. – Aby sme verili evanjeliu, že pre smrť Ježiša za nás, nás Pán Boh prijal a aj my sme sa takto v láske vzájomne prijímali.
Výzvou k pokániu a k dôvere, že v Kristovi k nám prichádza spasenie, Ježiš vyhlasuje boj proti hriechu. Hriech – mnohým sa to tak dnes javí, sa zdá byť už len cirkevným slovom.
Hriech – boj proti nemu, však nie je iba téma do kostola.
Prajeme si dobrý, požehnaný život. Ak takým má byť, potom potrebujeme bojovať proti hriechu. Nie iba v kostole, začať každý u seba osobne, v našich domácnostiach, cirkvi, krajine, svete, v ktorom žijeme. Keď sa budeme vedome vystríhať hriechu, a napriek tomu doň aj padneme, nebude nám jedno, či v ňom zostaneme ležať, ale odvážime sa prijať Božiu pomocnú ruku. Keď sa budeme odvracať od hriechu, ak nám pôjde o Boží život v nás, bude naše žitie bude požehnaným, naplnené Božím pokojom. – Nie životom, bez problémov, ale určite život v blízkosti Božej. A to nie je málo! Amen.
Literatúra: Zdeněk Bonaventura Bouše: Epilegomena (vyd. OIKOYMENH, Praha 20002),
aj s myšlienkami Leonarda Ravenhilla.
Martin Šefranko
|
Cirkevný zbor Evanjelickej cirkvi augsburgského vyznania v Bratislave, 2005 - 2012
Webstránku Evanjelickej cirkvi a. v. na Slovensku nájdete tu.
|
|
|
