List Židom 12, 2 – 11
Hľaďme na Ježiša, Pôvodcu a Dokonávateľa viery, ktorý napriek radosti, čo Ho čakala, pretrpel kríž; pohrdol potupou a posadil sa na pravici Božieho trónu. Myslite na Toho, ktorý zniesol taký odpor hriešnikov proti sebe, aby ste neustávali a neklesali na duchu. Ešte ste sa nesprotivili až do krvi, bojujúc proti hriechu. A zabudli ste na napomenutie, ktoré vám znie ako synom: Nepohŕdaj, syn môj, výchovou Pánovou, a neklesaj, keď ťa trestá; lebo koho miluje Pán, toho prísne vychováva, a šľahá každého, koho prijíma za syna. Vytrvajte, aby vás vychoval. Ako so synmi zaobchádza Boh s vami. Veď kdeže je syn, ktorého by otec nevychovával? Ak zostávate bez prísnej výchovy, v akej majú všetci podiel, ste cudzoložňatá, a nie ste synovia! A potom: mali sme telesných otcov, ktorí nás prísne vychovávali, a ctili sme si ich. Či sa nemáme tým viac poddať Otcovi duchov, a budeme žiť? Veď tamtí vychovávali len krátky čas, ako uznávali za dobré, On však pre naše pravé dobro, aby sme sa stali účastnými Jeho svätosti. Pravda, nijaká prísna výchova, pokiaľ trvá, nezdá sa radostnou, ale žalostnou; potom však prináša ovocie pokoja a spravodlivosti tým, ktorých vycvičila. (List Židom 12, 2 – 11)
Dôležitá myšlienka, okolo ktorej sa dnes budú krútiť naše úvahy, je toto: Pán Boh nás vychováva. Je to príjemná či nepríjemná skutočnosť? Všimnime si, ako vyzerá tento problém u detí. Sú deti, ktoré sú zo strany rodičov vychovávané cieľavedome, aj s potrebnými prvkami prísnosti. Sú iné deti, o výchovu ktorých sa rodičia nestarajú, ktoré takpovediac vychováva ulica. Ktoré z nich sú šťastnejšie? Pri povrchnom pohľade by sa mohlo zdať, že tie, ktoré si môžu bez prísnej výchovy viac dovoliť. V skutočnosti deti, ktoré nemajú cieľavedomú výchovu, závidia tým, ktoré sú, hoci aj prísne, ale predsa, vychovávané. Lebo deti, o výchovu ktorých sa rodičia nestarajú, si uvedomujú hroznú skutočnosť: O mňa sa nikto opravdivo nezaujíma, som každému ľahostajný, ľahostajná. A o deťoch, ktoré sú cieľavedome vychovávané, si so závisťou uvedomujú: O tie deti má niekto skutočný, trvalý záujem.
Keď máme odpovedať na otázku: Je to príjemné či nepríjemné, že nás Pán Boh vychováva?, odpoveď by mala byť celkom jasná: Nie je rozhodujúce, či to vnímame ako príjemné alebo nepríjemné, ale či to prispieva k nášmu všestrannému rastu, a tak k skutočnému šťastiu. To, že nás Pán Boh prísne vychováva, je naše veľké šťastie, lebo je to prejav toho, že sa Pán Boh o nás zaujíma, že mu nie sme ľahostajní. Byť zabudnutý, nevšímaný vo vesmírnych rozmeroch – to je priam na zbláznenie. Na druhej strane pevnou pôdou pod nohami je istota: Pán Boh dáva svojou cieľavedomou, aj prísnou výchovou najavo, že mu na mne záleží, že ma za žiadnych okolností nechce vypustiť zo svojho záujmu.
To, že je potrebné, aby nás Pán Boh vychovával, znamená, že náš terajší stav je ďaleko od cieľového, od ideálneho stavu. Keby sme boli takí, akých nás Pán Boh chce mať, výchova by nebola potrebná. Lenže my sme od toho cieľového stavu ďaleko, a tak je výchova veľmi naliehavá.
Každý dobrý pedagóg musí poznať cieľ, ku ktorému chce priviesť svojich zverencov. Pán Boh, ktorý nás vychováva, určite pozná veľmi dobre cieľ, ku ktorému nás chce priviesť. Tí, ktorí sú vychovávaní, môžu ten cieľ trocha tušiť, ale jasne, v plnom rozsahu ho nepoznajú a ani nemôžu poznať. Lebo Božou výchovou sme vedení stále do nových, zatiaľ neznámych, nepoznaných oblastí a spôsobov bytia. Keby sme konečný cieľ, ku ktorému ideme, jasne a v plnom rozsahu poznali, znamenalo by to, že už aspoň naše myšlienky a predstavy sú pri cieli. Je síce pravda, že naše myšlienky a predstavy dokážu trochu predbiehať náš skutočný dosiahnutý stav, ale ten konečný cieľ je aj pre naše myslenie a predstavy zatiaľ v hmle. Veď ani dieťa, ktoré je vychovávané rodičmi, žiak, ktorý je vychovávaný učiteľmi, zatiaľ nepozná jasne cieľ, ku ktorému je vedený. Hlavné je, že ten náš cieľ pozná Pán Boh, pretože jeho výchova spočíva práve v tom, že nás vedie smerom k tomuto cieľu. Zo strany nás, vychovávaných, je potrebné, aby sme sa zverili pod jeho vedenie, aby sme mu dôverovali. A On nám okrem toho vždy dáva poznať aspoň malý úsek dopredu, po ktorom nás chce viesť. Mali by sme sa všemožne usilovať o prijatie tohto poznania, aby sme Božiu výchovu prijímali nie nečinne, pasívne, ale aby sme sa sami do nej zapojili s čím väčšou aktivitou.
To hlavné Božie výchovné pôsobenie spočíva v tom, že Pán Boh nám ponúka a do nášho života vkladá nové a nové hodnoty. Nimi obohacuje náš život a naše bytosti. Každé jedno prijatie Božieho daru znamená nový krok smerom k cieľu, krok, ktorým rastie naša bytosť. Písmo sväté spomína veľké množstvo darov, ktoré v rámci svojho výchovného pôsobenia vkladá Pán Boh do našich životov. Bolo by im treba venovať osobitné uvažovanie. Teraz si však chceme všimnúť tú stránku Božej výchovy, na ktorú poukazuje náš text. Jeden prvok výchovy, ktorú Pán Boh koná na nás, je čistenie. Pán Ježiš hovoril o tom v podobenstve o vínnom kmeni: „Ja som pravý vínny kmeň a môj Otec je vinohradník. Každú ratolesť na mne, ktorá neprináša ovocie, odrezáva, a každú, ktorá prináša ovocie, čistí, aby viac ovocia prinášala.“ Čistenie je potrebné, lebo na nás sa ustavične lepia veci, ktoré sú v rozpore s tým konečným cieľom. My si to neuvedomujeme, pretože sme si na ne tak zvykli, pretože sú nám príjemné, ale Pán Boh, ktorý nás vychováva, na nás pozerá a musí konštatovať: Toto správanie, táto charakterová črta, táto citová reakcia je na tomto človeku cudzie teleso, a treba ho od toho očistiť.
Čistenie nie je jednoduchý problém. Už čistenie v hmotnej oblasti je veľmi zložitá problematika, napríklad čistenie bytu, čistenie ulíc, čistenie ovzdušia, čistenie vody... Ešte zložitejšie je čistenie ľudských bytostí od nečistých, špinavých zložiek, ktoré sú v rozpore s Božou predstavou opravdivého človeka. Keď Pán Boh vidí na nás nečistotu, špinu, čistí nás. Čistí nás jemnými i drastickými prostriedkami. Sú to napríklad výčitky svedomia, ktoré nás znepokojujú. Alebo Božie slovo, ktoré nás osloví a upozorňuje, na to, čo nás poškvrňuje. Ale duchovná či mravná nečistota je do nás niekedy tak hlboko zažratá, že Pán Boh siaha aj k ostrejším a bolestnejším prostriedkom. Posiela do nášho života utrpenie, ktorého cieľom je, aby sme sa spamätali a nasadili všetky svoje sily do boja proti špine.
Keď hovoríme, že Pán Boh nás čistí aj utrpením, nechceme povedať, že tým je vysvetlený celý zmysel každého utrpenia. Problém utrpenia je veľmi rozsiahly, a aj tomuto problému treba venovať samostatnú pozornosť. Na všetky otázky, ktoré sa v spojitosti s utrpením objavujú, nemáme odpovede. Ale časť utrpenia je určite výchovným prostriedkom v Božích rukách. Keď príde do nášho života utrpenie, mali by sme si položiť otázku: Nechce Pán Boh týmto utrpením odstrániť nejakú veľkú nečistotu z môjho života? Nechce ma upozorniť na niečo, čo je u mňa zlé a čo si ako zlé ani neuvedomujem? Prečítaný text nás nabáda, aby sme prijali výchovné utrpenie a aby sme ho využili na čistenie seba. Hovoria o tom slová nášho textu: „Nepohŕdaj, syn môj, výchovou Pánovou a neklesaj, keď ťa tresce. Lebo koho miluje Pán, toho prísne vychováva, a švihá každého, koho prijíma za syna.“
K utrpeniu, spod ktorého nemôžeme utiecť, môže človek zaujať rozličné stanoviská, zlé aj dobré. Prečítaný text nás nabáda k otázke: Nemohol by som využiť utrpenie, v ktorom sa nachádzam, na svoj osobný rast? Ak sa máme k tomu dopracovať, vyžiada si to to mnoho sústredeného myslenia a vnútorného zápasu, ale ak sa pod tlakom utrpenia zmení niečo v nás k lepšiemu, spravidla to býva veľmi trvalá, pevná zmena.
Ako príklad znášania utrpenia nám náš text stavia pred oči Pána Ježiša Krista. U neho síce nemôžeme hovoriť o tom, že by bol Bohom vychovávaný, ako sme vychovávaní my ľudia. Ale text zdôrazňuje z jeho postoja toto: Pohľad na cieľ, ku ktorému šiel, mu dal silu znášať aj utrpenie, ktorého bolo v jeho zemskom živote mnoho. Aj nám by pohľad na cieľ mohol dať mnoho sily pri znášaní utrpenia.
Jeden nesprávny a nebezpečný vnútorný postoj pri utrpení je toto: Že človek upadne akoby do citového väzenia, že sa bude cítiť obklopený štyrmi múrmi a nebude vidieť pred sebou nijakú perspektívu, nijakú cestu vpred. Lenže práve pri utrpení treba pozerať na cieľ. Treba si pri ňom uvedomiť: Pán Boh má z každého utrpenia východisko. Má pripravené východisko aj pre mňa. My budeme pritom myslieť aj na cieľ, ku ktorému nás chce Pán Boh priviesť svojou výchovou. Takýto pohľad na cieľ umožní trpiacemu celkom inak pochopiť utrpenie, v ktorom sa nachádza, a umožní mu znášať ho celkom iným, pokojnejším spôsobom.
Okrem toho to môže zburcovať jeho sily do boja proti hriechu, ktorý v jeho živote už dlho prebýval. Slová nášho textu, ktoré o tom hovoria, nás nútia hlboko zamyslieť sa. „Ešte ste sa nesprotivili až do krvi, bojujúc proti hriechu.“ My bojujeme proti hriechu, ale akú silu má ten náš boj? Je veľmi pravdepodobné, že aj o nás platí, čo tu napísal autor Listu Židom. Proti hriechu sa dá a treba bojovať ešte omnoho vytrvalejšie, radikálnejšie, než ako sme to robili doteraz. Nemalo by byť práve utrpenie, naše, ale aj pohľad na utrpenie druhých, popudom, aby sa náš boj proti hriechu stal omnoho ostrejším?
Rodičia majú neraz so svojimi deťmi výchovné problémy. Pán Boh má s nami, s každým z nás, mnoho výchovných problémov, akiste aj v našej terajšej situácii. Čo keby sme si položili otázku: Aké výchovné problémy má teraz so mnou Pán Boh? Ak niekoľko dní budeme rozmýšľať o tejto otázke, nájdeme odpoveď, alebo aspoň časť odpovede. Potom možno pochopíme lepšie, čo sa deje v našom živote, potom si aj lepšie uvedomíme, aká činnosť zo strany nás, vychovávaných, sa očakáva.
Svojou výchovnou činnosťou vykonal už Pán Boh v našom živote mnoho jednotlivých krokov smerom k cieľu. Mali by sme si jasne uvedomiť, ako nás doteraz tento najvyšší Vychovávateľ viedol. Mali by sme mu byť vďační za všetko, čo nám svojou výchovou daroval. A s čím plnším pochopením by sme sa mali podrobiť jeho ďalšiemu výchovnému pôsobeniu.
Amen
Ján Grešo
|
Cirkevný zbor Evanjelickej cirkvi augsburgského vyznania v Bratislave, 2005 - 2012
Webstránku Evanjelickej cirkvi a. v. na Slovensku nájdete tu.
|
|
|
