10. nedeľa po sv. Trojici, Lukáš 19, 41-48
„Keď sa priblížil a videl mesto, zaplakal nad ním a riekol: Ó, keby si v takýto deň poznalo aj ty, čo [ti] je ku pokoju; ale je to teraz skryté pred tvojimi očami; lebo prídu na teba dni, že ťa tvoji nepriatelia oboženú valom a obkľúčiac, zovrú zo všetkých strán a zrovnajú ťa so zemou, i tvoje deti, a nenechajú v tebe kameň na kameni, pretože si nepoznalo čas svojho navštívenia. Potom vošiel do chrámu a začal vyháňať predavačov hovoriac im: Napísané je: Môj dom má byť domom modlitby; a vy ste urobili z neho peleš lotrov. A učil každý deň v chráme. Veľkňazi a zákonníci, i poprední z ľudu, hľadeli Ho zahubiť, ale nevedeli, čo si počať, lebo všetok ľud priľnul k Nemu a poslúchal Ho.“ (Lukáš 19, 41-48)
Milí bratia, milé sestry,
byť Božím prorokom nie je závideniahodné. Znamená to, že človek vidí ďalej ako ostatní, vníma viac ako to, čo má v súčasnosti pred očami.
Budúcnosť nevykresľuje podľa nadprirodzených zjavení. Nefabuluje, nevymýšľa si. Jeho predpoklady, vízie sa odvíjajú od konrétnych príčin ako logické, prirodzené dôsledky.
Prvé evanjelium, vyplývajúce z textu, nás teda ubezpečuje, že poznanie toho, čo Boh chce, nie je na dosah len senzibilným jedincom v extatických zážitkoch.
Boží zásah je do veľkej miery predvídateľný. Každý, kto Boha pozná, vie, že aj Jeho hnev je zrozumiteľnou odpoveďou na / do neba volajúcu nespravodlivosť, násilie, nezodpovednosť alebo nevšímavosť.
Boh posilňuje a potešuje, kriesi a stavia na nohy, ide v ústrety. Vedie a dúfa, že si cestu k spokojnosti a radosti nezničíme. Ale ak stále nerozumieme, musí zakročiť inak. Niekedy v súde. Niekedy v rúcaní, v odkrývaní falošných motivácií a predstieraných masiek. A to je vždy nepríjemné a bolestivé.
A Ježiš aj tú bolesť zdieľa s nami – ešte predtým, ako sme si ju schopní pripustiť. Za Jeho slzami pri pohľade na Jeruzalem je hnev aj sklamanie, zraňujúca bezmocnosť nad tým, že ani Boh na zemi ľuďom nevyhovie.
Tí, na ktorých Mu záleží, Mu nerozumejú, nespoznávajú Ho.
Tejto nemohúcnosti dobre rozumie každý rodič, ktorý znáša ťažobu kvôli deťom, ak si trápenia nadobudli v dôsledku zlých rozhodnutí. Znáša ju partner, ktorý vidí v sebaistote a dravosti manžela či manželky riziko, že veľké snaženia a investície nemusia dopadnúť dobre. Pochopí ju každý, kto odmieta bagatelizovať vplyv alkoholu, kumulovaných stresov, alebo aj nudy u človeka, na ktorom mu záleží. //
Ježiš sa blíži k Jeruzalemu. Jeruzalem je ako hlavné mesto, centrum náboženského, kultúrneho, spoločenského aj politického diania pre väčšinu hrdých obyvateľov nepopierateľnou pevnosťou. No Ježiš ho neobdivuje. Plače nad ním.
Možno by sa aj tu dala vidieť analógia s naším mestom, s Bratislavou. Vyhľadávanou kvôli práci, štúdiu, kultúre, zábave... Čo by Ježiš povedal? Ak Mu nestačí len prvý dojem, musel by zaplakať aj nad nami, vyjadriť: Ó, Bratislava, keby si len spoznala, čo Ti slúži ku pokoju!
Asi by sme boli zaskočení, prekvapení... „veď u nás je predsa pokoj!“ Na rozdiel od mnohých iných častí sveta, mestám v ohrozených oblastiach.
Ježiš by však namietal: ´myslíte si, že je pokoj, keď nie je vojna .... Ale ja vidím viac.
Vidím za pekné fasády rekonštruovaných domov a kvetmi ozdobenými oknami. Všímam si rodiny, kde sa hádajú alebo trestajú tým, že mlčia. Vidím zlomené očakávania ľudí žijúcich v rozvrátených manželstvách a nešťastné deti. Počujem vzdychanie tých, ktorí sa nevedia vysporiadať s vinou, aj nadávky tých, ktorí v živote nevedia začať nič, čo by prinieslo úžitok. Rozumiem ľuďom, ktorí sú zronení, lebo si nik nevšimne a neocení. Ach, Bratislava, keby si vedela, čo ti slúži ku pokoju!´
Na čo Ježiš myslí, ak hovorí o pokoji? O čo Mu ide?
Svojim učeníkom hovorí: „Svoj pokoj vám zanechávam, svoj pokoj vám dávam, nie ako svet dáva vám ja dávam.“ (Jn14,27)
Ak o pokoji hovoria židia, používajú preň pojem: „šálom“ – a ten znamená viac ako pokoj navonok.
Ježišov pokoj, šálom, znamená základňu, istotu, že som vždy v Božích rukách – a aj keď úplne zlyhám, všetko mi môže byť odpustené.
Ježiš prináša pokoj, ktorým spája to, čo je rozbité, uzdravuje, čo je rozbúrené, zranené. Jeho pokoj je vtedy, keď je naozaj všetko v poriadku.
Zabezpečiť tento ideálny stav - tento pokoj – my ľudia nezvládneme. Ale Ježiš to zvládol.
Prišiel v ľudskom tele. Nedal sa odradiť pýchou ani agresivitou prázdneho, frustrovaného, zakomplexovaného človeka. V každom, kto o to stál, našiel miesto, ktoré naplnil, a tým prebudil túžbu žiť inak.
Nebál sa obetí, násilia, smrti. Svojim nasledovníkom nesľuboval prosperitu, skôr
nepochopenie a kríž. Svojou cestou však išiel do konca vo vernosti, v blízkosti a absolútnej dôvere Bohu.
Aby Ježišova vízia odstrániť nie dôsledok, ale dôvod hriechov a vín, neostala len hudbou budúcnosti, musí mať už teraz Boh na zemi ľudí, ktorí Jeho meno neberú nadarmo, ale rozumejú, o čo Mu ide – a budú Ho poslúchať. Nie len tým, že sa budú navonok hlásiť k Jeho programu, k cirkvi ako veriaci, obrátení ľudia, ale tým, že urobia všetko preto, aby to, čomu veria, uskutočňovali tam, kde žijú, pracujú, rozhodujú sa.
Ak nám Kristus dá SVOJ pokoj - a my ho prijmeme, potom sa vždy viac toho, čo Boh chce, stane skutočnosťou. Pre nás.
Nebudeme musieť vzdychať pod nepriznanou vinou a klamať tak samých seba ďalej. Nebudeme musieť zúfať, že náš život nebeží tak, akoby sme si predstavovali. Ak príjmeme Boží pokoj, budeme sa vždy znova chcieť pokúšať o to, aby sme pre riešenie zložitých situácií niečo urobili. Ak jedno vyznávame a druhé robíme, netvoríme pokoj, ale chaos.
V Jeruzalemskom chráme sa Ježiš postaral o rozruch. Vzápätí po tom, ako hovorí o pokoji,
pôsobí pobúrenie v chráme. Jeho pokoj nie je teda o povrchných gestách. Ak sa práve v chráme deje to, čo k pokoj neprináša, čo ho naopak ruší v základoch, musí skonštatovať: Tu nie je v centre pozornosti Boh, tu kvitne túžba po prospechu, peniazoch a obchode.
Jeho bolesť sa však teraz neprejaví v plači - ale v rozhorčení a hneve. Ľudí, ktorí prišli kšeftovať, z chrámu vyháňa.
Bratia a sestry,
v našich kostoloch nestoja stoly s peňazomencami a boxy s obetnými zvieratami, no napriek tomu máme sklony s Bohom obchodovať tiež.
Nik z nás nemá právo byť Sudcom nad ostatnými – ale je na nás, aby sme rozmýšľali: čo by Ježiš veľmi pravdepodobne netoleroval nám? Aj my máme totiž tendencie hanebne obchodovať.
Obchoduje tak obchodník, ak so zákazníkom manipuluje, aby dosiahol svoj zisk, ale aj ten, kto vo vzťahoch rozmýšľa, koho na čo môže využiť. Obchoduje rodič, ktorý z dieťaťa robí
objekt sebarealizácie, vnucuje mu svoje predstavy a nehľadá jeho vlastné talenty.
Ak hovoríme: ´Pane ak mi dáš zložiť túto skúšku, ak ma uzdravíš, potom bude v mojom živote všetko iné´ – ak takto vyjednávame, neobchodujeme s Bohom?
Kto z nás si nepomyslel: ´prečo musím, Bože, znášať tento kríž, keď sa tak snažím, keď som bol vždy ústretový ku všetkým, a dôveroval Ti, čím som si to zaslúžil? Nezaslúžil som si niečo iné?
Bratia a sestry,
dnes máme príležitosť prosiť Pána Boha, aby očistil naše srdce, naše rozmýšľanie, naše motívy a otvoril nám oči preto, čo zo svojho života potrebujeme odstrániť - čím si komplikujeme život, otravujeme rodiny a priateľstvá.
Pokánie je šanca pre dobrú zmenu. Každý jeden deň. Aj teraz je čas, kedy môžeme prísť k Bohu s túžbou, aby nám ukázal, kde robíme chyby, dal nám dosť rozhodnosti opustiť to, čo si chceme nechať odpustiť.
Odpustenie bez zmeny hraničí s výsmechom. Ale aj naše snaženia o nový život troskotajú, ak neuveríme, že milosť je to, čo si nemusíme a nemôžeme odpracovať, čo len dostávame.
Kristov pokoj k nám často prichádza cez znepokojenia, krízy, vypätia. Aj oni patria k viere.
Ježišove slzy, ale aj Jeho hnev je jasným signálom, že v našom živote je čo meniť. Odvážme sa to skúmať a potom aj napraviť.
Amen.
Anna Polcková
|
Cirkevný zbor Evanjelickej cirkvi augsburgského vyznania v Bratislave, 2005 - 2012
Webstránku Evanjelickej cirkvi a. v. na Slovensku nájdete tu.
|
|
|
