V súvislosti s tým, že Cirkevný zbor (CZ) ECAV na Slovensku Bratislava 15. februára 2013 ukončil svoju činnosť, nájdete aktuálne informácie na webových stránkach nástupníckych zborov:
CZ ECAV na Slovensku Bratislava DÚBRAVKA (www.ecavdubravka.sk)
CZ ECAV na Slovensku Bratislava LEGIONÁRSKA (www.legionarska.sk)
CZ ECAV na Slovensku Bratislava STARÉ MESTO (www.velkykostol.sk, www.facebook.com/ECAVKonventna)
Táto stránka (www.ecavba.sk) obsahuje iba archívne dokumenty. Ďakujeme za porozumenie.
Kázne

11. nedeľa po Sv. Trojici, Žalm 90

Pane, Ty si býval naším príbytkom z pokolenia na pokolenie. Skôr, ako sa vrchy zrodili, ako boli utvorené zem a svet, Ty si Boh od vekov až naveky. Do prachu vraciaš človeka a vravíš: Vráťte sa, ľudskí synovia! Lebo v Tvojich očiach je tisíc rokov ako včerajší deň, keď sa pominul, a ako nočná stráž. Odplavuješ ich, sú ako spánok za rána, sú ako tráva, ktorá raší; za rána kvitne, mení sa, podvečer vädne, usychá. Lebo my hynieme od Tvojho hnevu a Tvoja prchkosť nás desí. Pred seba postavil si naše viny a naše tajné hriechy do svetla svojej tváre. Lebo pre Tvoj hnev miznú všetky naše dni, končíme svoje roky ako vzdych. Čas nášho života je sedemdesiat, pri dobrej sile osemdesiat rokov; ich pýchou je námaha, strasť; on rýchlo prejde, a my odletíme. Ale kto pozná silu Tvojho hnevu? A Tvoju prchkosť, ako žiada Tvoja bázeň? Uč nás tak počítať dni života, aby sme múdre srdce získali. Vráť sa, ó Hospodine! Dokedy...? Zmiluj sa nad svojimi sluhami! Nasýť nás ihneď zrána svojou milosťou, aby sme po všetky svoje dni radostne plesali. Potešuj nás toľko dní, koľko si nás ponižoval, toľko rokov, koľko sme zlé veci videli. Na Tvojich sluhoch nech je zrejmé Tvoje dielo a na ich synoch Tvoja veleba. Láskavosť Pána, nášho Boha, nech je nad nami! A utvrď pri nás dielo našich rúk; Ty utvrď dielo našich rúk! (Žalm 90)

Z hlbokých myšlienok jedného človeka o živote vôbec, o živote ľudí, o živote vlastnom, vznikli tieto slová. Ako keď niekto vystúpi na vysoký končiar a jediným pohľadom obsiahne všetko, tak je tu jedným pohľadom zachytený život človeka, život zasadený do rámca večnosti. Nie je to rámec mŕtvy, nehybný, ale najživší, najosobnejší.

Človek pozerá na život, snaží sa pochopiť jeho mystérium, ale súčasne si je vedomý, že na neho i na celý život hľadí najvyšší, nekonečný, nepodmienený, absolútny Boh. Človek je zasiahnutý večnosťou Boha, Jeho nekonečnosťou, nadradenosťou.

Od nepamäti pevne stoja vrchy ako symbol stálosti, pevnosti, dlhovekosti, ale On, Boh, bol dávno predtým, než vrchy povstali. Na miliardy rokov sa odhaduje vek Zeme, na ďalšie miliardy trvanie vesmíru, ale On bol dávno predtým, než sa objavili prvé náznaky tohto nášho sveta. Bol od večnosti, je od večnosti, bude na večnosť. Zázračný svet, z ktorého poznáme nepatrný zlomok, nevznikol náhodou, ale vznikol a trvá v súlade s Jeho vôľou, podľa Jeho priania, na Jeho rozkaz.

On je Pánom času. Spolu so svetom stvoril čas – túto záhadu, ktorú sa nám vari nikdy nepodarí plne pochopiť. On je Pánom času a nie väzňom času, ako sme my všetci. My nemôžeme utiecť z väzenia času ani do minulosti ani do budúcnosti – iba ak v myšlienkach. Ale pre Neho, Najvyššieho, čas nemôže byť väzením, veď čas je Jeho dielo. V Jeho očiach je tisíc rokov ako včerajší deň alebo ako malý zlomok noci.

My sa snažíme vystúpiť na vrcholy a odtiaľ obsiahnuť jediným pohľadom celok ľudského bytia a celok sveta. Ale aký úbohý, aký zlomkovitý je tento náš pohľad v porovnaní s Jeho globálnym pohľadom! Len On vidí všetko, len On vie všetko. Len On obsiahne všetko jediným pohľadom a pozná súčasne všetky detaily.

Kto chce pochopiť seba, musí vedieť o Ňom, o Pánu Bohu. Ak vynecháme Jeho, je celé naše sebapochopenie skreslené, bludné, zavádzajúce. Jeho dielom je nielen vesmír, vrchy a pohoria, Jeho dielom je každá ľudská bytosť. Kto toto nevie alebo neuzná, nemôže seba nikdy správne pochopiť.

Vo všetkom bez výnimky sme od Neho závislí. On premyslel a realizoval, ako má vyzerať a fungovať naše telo, ako má prebiehať naša psychická činnosť. Závislí sme od Jeho vzduchu, od Jeho vody, od Jeho svetla, od Jeho pokrmu, od Jeho surovín. Závislí sme od Jeho programu, čo nás poháňa vpred, programu, ktorý On vložil do našich bytostí. Závislí sme aj v tom zmysle, že sme pred Ním plne zodpovední. Kto toto všetko odmieta a ignoruje, dostáva sa na nebezpečné cesty.

Ale v prečítanom žalme sa všetko toto uznáva, a tak vzniká jedinečné a celkom vyhranené chápanie ľudského života. Len preto, že Boh chce, môžeme jestvovať. Pred Jeho očami prežívame svoj život. Neprestajne sme v Jeho svetle a Jeho pohľadu nemožno uniknúť. Životná cesta nás nakoniec privedie zas k Nemu.

On je Bohom nie azda iba pre sviatočné chvíle, ale pre celý, nepretržitý čas nášho života. )Zivotnou múdrosťou je preto: neprestajne s Ním počítať, Jemu ďakovať za všetko, byť si neprestajne vedomý Jeho pohľadu, Počítať s Jeho láskou, ktorá sa nemíňa ani keď sa náš život naplní temnými mračnami.

S jeho večnosťou a nepominuteľnosťou ostro kontrastuje naša pominuteľnosť. On je od vekov naveky, my sme tu nejakých sedemdesiat, osemdesiat rokov. On je to, kto nám dáva tento čas k dispozícii. Hranice, ktoré On stanovil, nikto neprekročí. Človek sa všemožne usiluje zaistiť si večnosť, zaistiť si večnú pamiatku pre budúce časy. Mocní využívajú svoje postavenie, aby sa pripomenuli budúcim generáciám. Ale hranicu ľudského života nemôže nik zrušiť. Najmocnejší a najslabší sú na tom rovnako. A pamiatka do budúcnosti je len relatívne, slabé predĺženie.

K životnej múdrosti patrí pamätať na svoj koniec, pamätať na svoju smrť. „Uč nás tak počítať dni života, aby sme múdre srdce získali.“ Od myšlienky na smrť mnohí utekajú, vytláčajú ju zo svojho vedomia, lebo vraj kazí životnú radosť. Kazí plytkú radosť, to je pravda, ale otvára nám oči pre poznanie pravdy. Len na pravde sa dá vybudovať solídny dom života. Všetky existencie budované na sebaklame, lži, ignorovaní pravdy sa žalostne zrútia ako dom postavený na piesku, bez základov. Pamätať na svoj koniec – to nás robí múdrymi pre život.

Koniec – to nie je koniec bezobsažný, to je stretnutie s Pánom Bohom. Ako sa mi odtiaľ, pri pohľade späť, bude javiť môj terajší život? Ako budem odtiaľ hodnotiť svoje terajšie postoje a rozhodnutia a všetko správanie? Ako budem hodnotiť celkový smer svojho života? Ani jeden deň by nemal prejsť bez myšlienky na smrť a bez sprítomnenia tohto hodnotiaceho pohľadu.

Život je záhada, smrť je záhada. Okrem radosti je v živote toľko námahy, starostí, trápenia, bolesti, utrpenia. A myšlienka na smrť nás napĺňa tichým, nevyjadriteľným smútkom. Musí byť toľko smútku, toľko utrpenia v živote a smrti? Táto otázka je večne aktuálna. Celú odpoveď, ktorá by nás plne uspokojila, sotva v tomto živote niekedy nájdeme. Niečo podstatného však čítame v žalme.

O našej vine a o Božom hneve sa tu veľa hovorí v súvislosti s pominuteľnosťou. Tajomstvo vzbury človeka proti Pánu Bohu, tajomstvo ľudskej viny je veľmi hlboké, a aj tu stojíme pred veľkou záhadou. A predsa do tohto tajomstva, do tejto záhady sme všetci vtiahnutí. Rodíme sa do veľkej súvislosti hriechu a svojimi rozhodnutiami a postojmi ju potvrdzujeme. Boh nás miluje, ale ľudská vzbura mu nie je ľahostajná. Jeho odmietavá reakcia sa nazýva hnev, i keď pritom nejde o emocionálne výbuchy ako pri ľudskom hneve. Ľudská vzbura proti Pánu Bohu je tu predstavená ako hlboká príčina mnohého zla, ktorého ťarchu nesieme na sebe.

Žiadnu cenu ani účinnosť nemajú výhovorky Adamovho a Evinho typu. Adam sa pre svoj hriech vyhováral na Evu, Eva sa pre svoj hriech vyhovárala na hada. Kain na Hospodinovu otázku, kde je jeho brat Ábel, ktorého zabil, odpovedal drzo: „Či som ja strážcom svojho brata?“ Ani jedna z týchto odpovedí nebola prijatá ako ospravedlnenie.

Ak tu možno ešte niečo robiť, tak je to to, čo čítame v žalme: volať k Pánu Bohu: „Vráť sa, ó Hospodine... Zmiluj sa nad svojimi sluhami.“ Autor žalmu nadväzuje pritom na rad predchádzajúcich generácií, ktoré sa utiekali k Hospodinovi. Pane, Ty si býval naším príbytkom, naším útočišťom, od pokolenia do pokolenia. Aj my môžeme nadviazať na to isté. Ako generácie pred nami, tak aj my môžeme a máme hľadať útočište a riešenie tejto veľkej krízy pri Hospodinovi.

Medzi napísaním tohto žalmu a nami odohralo sa niečo, čo bolo a je veľkolepou Božou odpoveďou na ľudské volanie o zmilovanie. Boží Syn Ježiš Kristus priniesol posolstvo o Božom zmilovaní, ba vykonal dielo tohto zmilovania platné pre všetky časy, platné i pre nás dnes. Kto prijme Jeho ponuku, ten môže prekonať strach z pominuteľnosti, strach zo smrti. On povedal: Z mojich rúk ich nikto nevytrhne. On povedal: Kto príde ku mne, nevyhodím ho. Keď máme na mysli tieto a podobné slová, keď máme na mysli, s akou láskou pristupoval k ľuďom, začíname tušiť hĺbku prvých slov žalmu: Pane, Ty si býval naším príbytkom, naším útočišťom, od pokolenia do pokolenia. On chce byť, môže byť, má byť aj naším útočišťom vo všetkých našich životných ťažkostiach, aj pri smrti. Ako veľký prejav Božej lásky musíme chápať, že nám otvoril nádej večného života, a tak nám otvoril cestu k slobode od strachu, tak nám otvoril cestu k pokoju. – Amen.

Ján Grešo
Cirkevný zbor Evanjelickej cirkvi augsburgského vyznania v Bratislave, 2005 - 2012

Webstránku Evanjelickej cirkvi a. v. na Slovensku nájdete tu.