12. ned. po Sv. Trojici, Matúš 12, 33 – 37
Alebo vypestujte dobrý strom, i jeho ovocie bude dobré; alebo vypestujte planý strom, i jeho ovocie bude plané; lebo strom poznať po ovocí. Vreteničie plemeno, ako môžete hovoriť dobré, keď sami ste zlí? Lebo z plnosti srdca hovoria ústa. Dobrý človek vynáša dobré z dobrého pokladu a zlý vynáša zlé zo zlého pokladu. Ale hovorím vám, že z každého prázdneho slova, ktoré ľudia vyslovia, budú vydávať počet v súdny deň. Lebo pre svoje slová budeš ospravedlnený a pre svoje slová budeš odsúdený. (Matúš 12, 33 – 37)
V dnešnú nedeľu si uvedomujeme, akým veľkým darom od Pána Boha je schopnosť reči. Určitú schopnosť dorozumievať sa navzájom majú aj zvieratá. Je veľmi zaujímavé pozorovať a študovať túto stránku ich správania. Ale komunikácia zvierat sa nedá ani len porovnať s ľudskou schopnosťou dorozumievať sa. Obyčajne si ani neuvedomujeme, aký veľký dar nám touto schopnosťou Pán Boh dal. Niečo z veľkosti tohto daru by sme spoznali, keby sme si predsavzali, že hoci len jeden deň nepovieme a nenapíšeme ani jedno slovo.
Len preto, že máme reč, môže sa uskutočňovať a rozvíjať proces myslenia. Bez schopnosti vyjadriť myšlienky slovami by myslenie bolo veľmi hmlisté, obmedzené, neproduktívne. Schopnosť reči robí z nášho myslenia vysoko tvorivý proces.
Len preto, že máme dar reči, môžeme medzi sebou komunikovať. Bez schopnosti reči by sme si boli vo veľkej miere cudzí, jeden od druhého izolovaní. Reč spojená s mimikou a gestikuláciou nám umožňuje vyjadrovať citové vzťahy voči druhým ľuďom. Len preto, že máme reč, môžeme si navzájom odovzdávať poznatky a skúsenosti, a to aj praktické, každodenné, ako aj vysoko odborné, vedecké, technické.
Existencia reči umožnila vznik obrovského, až neprehľadného množstva literatúry, literatúry básnickej, beletristickej, odbornej, vedeckej, technickej. Len preto, že máme reč, môžeme sa dozvedieť, čo si mysleli, ako uvažovali, ako prakticky žili generácie pred nami. Bez písaného slova by naše poznanie minulosti bolo žalostne zlomkovité. Len preto, že existuje reč, môže existovať dejinný vývoj. Bez schopnost reči, bez možnosti odovzdávania myšlienok, skúseností, poznatkov z generácie na generáciu by každé nové pokolenie muselo začínať znova od samého začiatku. Pretože máme reč, môžeme mať dejiny. V ríši zvierat nemôžeme hovoriť o dejinách v takom zmysle, ako hovoríme o dejinách ľudstva. Toto je len niekoľko pohľadov na veľký význam schopnosti reči, ktorú sme ako dar dostali od Stvoriteľa.
Len preto, že máme reč, môže existovať komunikácia, spojenie medzi Pánom Bohom, Stvoriteľom, a nami, ľuďmi, bytosťami, ktoré stvoril. Už pri pohľade na prírodu, vesmír a predovšetkým pri pohľade na seba samého si mysliaci človek kladie otázku, odkiaľ, od koho to všetko pochádza. Do nejasného tušenia prichádza jasné posolstvo v slovách prorokov. Výroky prorokov sú veľmi často uvedené slovami: „Takto hovorí Hospodin“, alebo podobne znejúcimi výrazmi. V slovách prorokov zaznieva teda Božie slovo adresované nám, ľuďom.
Postupom času sa Hospodinove slová stávajú vždy jasnejšími a jednoznačnejšími. Poukazujú na to napríklad prvé slová Listu Židom: „Mnoho razy a rozličným spôsobom hovoril Boh voľakedy otcom skrze prorokov, na sklonku týchto dní prehovoril k nám v Synovi“. Pán Ježiš Kristus je v jedinečnom zmysle Božie slovo, ktorým sa nám Pán Boh prihovára. V prvej kapitole Evanjelia podľa Jána je On priamo označený ako „Slovo“: „Na počiatku bolo Slovo, a to Slovo bolo u Boha a to Slovo bolo Boh.“ „A to Slovo stalo sa telom a prebývalo medzi nami.“ Stal sa človekom, vstúpil do našich dejín a prehovoril v nich spôsobom, ktorý dal dejinám nový smer. On ako Slovo bol a stále je v jedinečnom zmysle reprezentantom svojho nebeského Otca. Mali by sme pozorne počúvať toto slovo, ako nám ho na základe stretania s Pánom Ježišom zaznačili pisatelia evanjelií. Nemali by sme patriť k tým, o ktorých Pán Ježiš povedal, že majú oči a nevidia, majú uši a nepočujú. Zanedbať, ignorovať Božie slovo, nechať bez povšimnutia to, čo nám chce Pán Boh povedať, to je veľká tragédia pre človeka.
Dar slova sme dostali aj na to, aby sme sa aj my mohli so svojimi myšlienkami v modlitbách a piesňach obracať na Pána Boha. Na svoje slová čaká Pán Boh od nás reakciu, odpoveď. V modlitbe môžeme vyjadriť svoj úžas a obdiv, kedykoľvek zapôsobí na nás múdrosť a veľkosť jeho diela. Vyjadriť poďakovanie za to, ako vedie náš život, poďakovanie za to, čo vo viere vnímame ako osobitný tvorivý zásah do nášho života. Môžeme si vyliať pred ním svoje srdce a formulovať v modlitbe to, čo nás osobitne ťaží. Vyznať svoje hriechy, ktoré nám naše svedomie často pripomína a prosiť o odpustenie s úmyslom zásadne sa zmeniť. Prosiť za ľudí, ktorí sú v ťažkom položení. Je mnoho toho, čo môžeme povedať v modlitbe tomu, ktorý nás dokonale chápe a miluje. To všetko môžeme preto, že sme od Pána Boha dostali dar reči. Patrí sa veľmi mu ďakovať za tento dar.
So všetkými darmi, ktoré dostávame od Pána Boha, je vždy spojená veľká zodpovednosť. Čím väčší dar, tým väčšia zodpovednosť. Nepochybne to platí o takom veľkom dare, akým je schopnosť reči. Prečítali sme slová Pána Ježiša, ktorými zdôraznil zodpovednosť za to, ako tento dar používame. Povedal: „Ale hovorím vám, že z každého prázdneho slova, ktoré ľudia vyslovia, budú vydávať počet v súdny deň. Lebo pre svoje slová budeš ospravedlnený a pre svoje slová budeš odsúdený.“ Na prvé počutie sa nám to môže javiť až ako príliš ostré varovanie. Ale Pán Ježiš dobre vedel, prečo to povedal. Mnohé slová, ktoré vypovieme, sú síce z hľadiska etickej hodnoty neutrálne. Ale sú iné slová, ktoré sa druhého človeka, druhých ľudí dotknú a zanechajú v ich živote stopu, niekedy aj trvalú. Otázka je, či je to dobrá alebo zlá stopa. Slovami môžeme spôsobiť mnoho dobrého, slovami môžeme spôsobiť mnoho zlého. Slovami možno hovoriť pravdu a možno aj klamať. Možno priviesť ľudí na dobré cesty a možno zviesť na zlé cesty. Môže ísť o slová požehnávajúce, ale aj zlorečiace. Slovami sa možno zastať nevinného, keď ho neoprávnene obviňujú a slovami možno ohovárať, oklebetiť nevinného a pokaziť mu šťastie. Slovami možno potešovať druhého, keď ho postihne nejaká rana, slovami možno zdeptať človeka v ťažkom položení. Takýchto alternatív, protikladných možností, je mnoho, a určite mnohé ďalšie poznáme z každodenného života.
Silné účinky slova poznávame citlivo, keď sa týkajú nás samých. Prijali sme už akiste slová, ktoré nás povzbudili v dobrom predsavzatí, slová, ktoré nás potešili v ťažkom položení, ktoré vniesli svetlo do nášho života, keď sme sa nachádzali v hmle a tme, ktoré priniesli pocit spoločenstva, keď sme sa cítili celkom opustení, ktoré znamenali pre nás oporu, keď sme sa cítili obklopení nenáívisťou a zlomyseľnosťou. Ale aj slová, ktoré nás upozornili na chyby, zlozvyky a hriechy, ktorých sme sa často dopúšťali. Povedané nakrátko: ide o slová, ktoré nás podržali nad hladinou, keď sme to najviac potrebovali. Za také slová sme vďační.
Pravdepodobne sa na našu adresu dostali aj slová opačného obsahu, ktoré sa nás bolestne dotkkli. Slová škodoradosti, zlomyseľné slová, zraňujúce a urážlivé slová, slová, ktoré nám spôsobili veľké sklamanie.
Každý by vedel rozprávať mnoho o slovách, ktoré ho zasiahli, ktoré sa ho dotkli, aj v tom dobrom, pozitívnom zmysle, aj v tom bolestnom, zraňujúcom zmysle. Dalo by sa mnoho rozprávať aj o tom, ako sme dokázali a dokážeme zvládnuť slová, ktoré sa nás dotkli v jednom či druhom zmysle. To je téma na samostatnú úvahu.
S účinkami slova sa však stretneme nielen vtedy, keď sú povedané na našu adresu a nejako sa nás dotknú, ale pozornosť treba venovať aj slovám, ktoré vychádzajú z našich úst, z nášho pera, z našej elektronickej pošty. Lebo my slová nielen prijímame, ale aj produkujeme. Aké sú tie slová? Citové reakcie na slová, ktoré sa nás týkajú, sa v nás objavujú samy od seba. Nie také samozrejmé je hodnotenie slov, ktoré vychádzajú z nás. A predsa by sme sa mali systematicky venovať aj tejto otázke. Spomenúť si na závažné slová, ktoré sme povedali v nedávnej i dávnejšej minulosti. Klásť si otázku, aké reakcie vyvolali, aké stopy zanechali u tých, ktorým boli povedané. Zo svojich slov, o ktorých vieme, že mali pozitívny účinok na druhých, máme radosť. Ale trápia nás slová, ktorými sme druhým ublížili, ktorými sme ich zranili. Sú aj takí ľudia, ktorí majú radosť zo zlých slov, ktorými spôsobujú bolesť, krivdu. To je zlá radosť, ktorá u nasledovníka Ježiša Krista nesmie mať miesta. Ak pri prehliadke svojich slov zistíme, že sme niekomu ublížili, alebo že sme niekoho priviedli na zlé cesty, tak nás zodpovednosť pred Pánom Bohom za to, čo povieme, vedie k tomu, aby sme v tejto veci napravili, čo sa dá, a aby sme si pevne predsavzali, že si vždy vopred premyslíme, ako naše slová zapôsobia na druhých, a že budeme v budúcnosti hovoriť len také slová, ktoré prinášajú požehnanie.
V biblickom texte tejto kázne sme si mohli všimnúť, že sa to nedá dosiahnuť iba úsilím pevnej vôle, ale že na to je potrebné niečo viac. Pán Ježiš to vyjadril podobenstvom o strome a ovocí. Započúvajme sa znova do príslušnej časti textu: „Alebo vypestujte dobrý strom, i jeho ovocie bude dobré; alebo vypestujte planý strom, i jeho ovocie bude plané; lebo strom poznať po ovocí. Vreteničie plemeno, ako môžete hovoriť dobré, keď sami ste zlí? Lebo z plnosti srdca hovoria ústa. Dobrý človek vynáša dobré z dobrého pokladu a zlý vynáša zlé zo zlého pokladu.“ Potiaľ slová Pána Ježiša. Ak strom má prinášať dobré ovocie, musí byť najprv sám strom dobrý. Ak má človek hovoriť dobré slová, ktoré sú požehnaním pre druhých, musí byť najprv sám hovoriaci človek dobrý. Keď človek hovorí, vynáša niečo zo svojho pokladu, zo svojho vnútra. Pokladom dobrého človeka, pokladom, ktorý je jeho duchovnou zásobárňou, sú dobré životné zásady, mravné, etické myšlienky. Viera v Pána Boha a život vychádzajúci z viery, radosť v Bohu, správne hodnotenie vecí, ktoré sú obsahom života, sloboda od egoizmu, egocentrizmu, narcizmu, pudový odpor voči zlému konaniu a voči zlým veciam, spontánna radosť z konania dobrého a zo všetkých prejavov dobra, ktoré vidí človek okolo seba. Toto je niekoľko charakteristických bodov dobrého stromu, dobrého pokladu, dobrej myšlienkovej zásobárne, z ktorej potom môže človek čerpať myšlienky pre slová, ktoré bude hovoriť v najrozličnejších situáciách. Mnoho ďalších bodov tohto pokladu objavíme pri čítaní evanjelií a iných kníh Biblie. Ak toto dobré vrastie do nás a stane sa súčasťou našich bytostí, potom aj dobré, tvorivo pôsobiace slová budú samozrejmým, spontánnym prejavom našich bytostí. Prosíme Pána Boha, aby sme jeho vzácny dar reči využívali takýmto zodpovedným spôsobom.
Amen.
Ján Grešo
|
Cirkevný zbor Evanjelickej cirkvi augsburgského vyznania v Bratislave, 2005 - 2012
Webstránku Evanjelickej cirkvi a. v. na Slovensku nájdete tu.
|
|
|
