12. nedeľa po Sv. Trojici, Žalm 73, 1 – 4a . 5b . 12 – 14 . 16. 23 – 28
Milí bratia a milé sestry!
K textu zo Žalmu 73. sa vrátim pomerne veľkou okľukou.
Témou času, ktorý práve žijeme, je strata. Práve dnes plynie 10 rokov od teroristického útoku v USA, pri ktorom stratili život takmer tri tisícky ľudí. V minulom týždni utrpeli v dôsledku tragického nešťastia lietadla s hokejovým tímom ruskej Jaroslavli nečakanú stratu mnohé rodiny. Veď viacerí zo športovcov, ktorí pri páde lietadla zahynuli, mali malé deti, pre ktoré – podobne ako pre manželky a príbuzných hráčov – je skon ich blízkych ešte bolestnejšou stratou, ako pre hokejovú verejnosť.
Už dlhší čas pociťujú ekonómovia stratu hospodárskej stability. Ani odborníci na financie sa neodvažujú s istotou tvrdiť, do čoho investovať, aby nedošlo k znehodnoteniu investícií, a tým aj k značným ekonomickým stratám.
Strata patrí k univerzálnym ľudským skúsenostiam. Každý už zažil stratu niečoho alebo niekoho. Ba môžeme povedať, že ľudský život je plný rozmanitých strát.
Ťažko nesieme materiálne straty – či už v dôsledku krádeže, povodne alebo požiaru. Smútok nesúvisí iba so strateným objektom – ukradnutým predmetom alebo živlom zničenou hodnotou. Smútok zahŕňa aj energiu, úsilie, lásku, peniaze či ďalšie investície do objektu, ktorý sme stratili, o ktorý sme prišli. Veď určité veci sú symbolom niečoho. Napríklad, keď v jednom kostole došlo ku krádeži oltárneho kríža, išlo pre cirkevný zbor o oveľa viac ako len o materiálnu stratu. Kríž stál na oltári dlhé desaťročia – od posviacky kostola. Symbolizoval kontinuitu generácií cirkevného zboru, ktoré v blízkosti onoho kríža boli konfirmované, sobášené, prijímali Večeru Pánovu. Podobne viac, ako iba materiálnou stratou je pre starých ľudí opustenie domova, v ktorom desaťročia žili a prechod do domova dôchodcov. Je to do určitej miery aj strata minulosti a pocitu bezpečia v dôverne známom prostredí.
Popri materiálnych stratách sú zložité aj funkcionálne straty, napr. strata niektorých funkcií tela spôsobená či už úrazom, ochorením alebo procesom napredujúcej staroby. Funkcionálne straty predstavujú obvykle obmedzenie (nedokážeme už niečo, čo sme predtým bežne zvládali). Povedzme vozíčkar nedokáže prekonať bariéru, ktorou sa mu stali schody, hoci skôr ich hravo vybehol či zbehol. Straty funkcií tela nezriedka predstavujú aj haváriu na profesionálnej dráhe, neplánovaný škrt do životných plánov. Prinášajú zhoršenie kvality života, často stratu sebestačnosti – závislosť od opatery iných ľudí, stratu sociálnych kontaktov a pod. Tu sme už pri vzťahových stratách, keď pre rozvod alebo smrť je ukončená možnosť osobne komunikovať s určitou osobou, mať s ňou pravidelný kontakt, spoločné zážitky.
Psychológia pozná aj intrapsychické straty, ku ktorým patrí strata očakávania od seba, od druhých alebo strata očakávania druhých ľudí od nás. K intrapsychickým stratám zaradzujeme aj narodenie postihnutého dieťatka alebo odhalenie nevery.
Mohli by sme hovoriť aj o strate sociálnych rolí, napr. pri strate zamestnania, odchodu do dôchodku alebo zmene pracovného zaradenia na nižšiu funkciu – neprimeranú schopnostiam a nadaniu dotyčnej osoby. Dalo by sa vravieť o systémových stratách, keď sa mení celý systém (z demokratického na totalitný) a uvádzať, vymenovávať ďalšie iné straty.
Spoločnými znakmi reakcií na stratu sú šok (to nemôže byť pravda!), zármutok, obavy (čo s nami bude?), hnev (prečo sa to stalo?), žiarlivosť či závisť (ako to, že druhí sú šťastní a práve mňa postihla táto strata?) – Takáto skúsenosť je blízka aj autorovi 73. Žalmu. Zdá sa mu, že jeho viera v Hospodina stráca zmysel. Usiluje sa o čestný, Bohu milý život, no jemu sa vodí zle, kým bezbožným sa darí: netrpia muky, nelopotia sa ako smrteľník (v. 4. – 5), hromadia bohatstvá, súc večne bezpeční (v. 12). Bol som neprestajne bitý (v. 14), keď som sa to snažil pochopiť, zdalo sa mi to trápením (v. 16).
Otázky: Prečo sa to či ono muselo stať, sú na Božiu adresu, aj na adresu kresťanov vyslovované často. Na tieto vážne otázky nemáme hotové – paušálne odpovede. Platí však základné pravidlo o Božom vzťahu k utrpeniu: Boh nechce všetko, čo sa deje, ale so všetkým, čo sa deje, nám chce niečo povedať (B. Pleijel). On sa nám prihovára aj nešťastiami, leteckými katastrofami. Súcitíme s postihnutými tragédiou v Jaroslavli, aj so spomínajúcimi na blízkych, ktorí sa stali obeťami teroristických útokov pred desiatimi rokmi. Takéto udalosti nás upomínajú na ohraničenosť nášho života, na to, že budeme z neho vydávať počet Pánu Bohu.
V súvise so skonom hokejistov sa opakovane používa termín, že sú v hokejovom nebi. Existujú pozemské siene hokejovej slávy, ale podľa Biblie nejestvuje hokejové nebo. Do neba, o ktorom svedčí Písmo, sa človek nedostane tým, že zomrie, ale vďaka Božej milosti – keď prijme Božiu lásku, Božiu záchrannú ruku, ktorú nám Hospodin podáva v Kristovi. Boh nechce všetko, čo sa deje, ale so všetkým, čo sa deje, nám chce niečo povedať. „Mnoho ráz a rozličným spôsobom hovoril Boh voľakedy otcom skrze prorokov, na sklonku týchto dní prehovoril k nám v Synovi“ (Židom 1, 1 – 2). Keď prijímame toto Božie oslovenie, lásku Pána Ježiša Krista, potom ani pri najväčších stratách nemusíme stratiť perspektívu, potom aj pri najťažších stratách môžeme očakávať od budúcnosti čosi kladné. Ak s vďakou prijímame lásku, ktorú nám Pán Boh dal v za nás ukrižovanom a pre nás vzkriesenom Ježišovi, potom pri nijakých stratách nemusíme zostať tkp. ponorení v slzavom údolí, v jame – pasci, do ktorej sme spadli. Keď sme vierou zakorenení v Kristovi, ani najťažšie straty neznamenajú koniec, ale nový začiatok. Pán Boh sa nás v Ježišovi Kristovi ujal a nanovo sa nás ujíma. Aj pri komplikovaných stratách. I vtedy, keď nám hynie srdce i telo, je nám Boh skalou srdca naveky (por. v. 26).
Straty môžu byť niekedy Božím megafónom (C. S. Lewis), ktorým nás Pán volá k sebe, vyzýva nás pamätať na to, že Jemu budeme vydávať počet zo svojho života. Mnohým sa zvesť o večnosti, o zodpovednosti pred Bohom, aj posolstvo o Kristovej láske javia ako otrepaná, všedná záležitosť, nereagujú na ňu. Odmietajú Božie oslovenie, Božie dobré vedenie. Vzdialiť sa z Božej blízkosti, zostať ľahostajným k láske Ježiša Krista, znamená záhubu. Naopak, kto sa vierou drží dobrej Božej ruky, ten ani v najväčších stratách nestratí perspektívu a môže od budúcnosti čakať mnoho dobrého. Vie, že strata nie je koncom, ale novým začiatkom. Aj v bolesti, zármutku ho bude blažiť Božia blízkosť. – Blízkosť Boha, od lásky ktorého nás neodlúči ani prítomnosť, ani mocnosti, ani hlbokosť, ani smrť (por. Rímskym 8, 38n); odlúčiť od nej nás môže iba tvrdosť nášho srdca, naša nevera. Amen.
Pramene: Naděžda Špatenková: Ztráta – konec nebo nový začátek? In zborník: Člověče, kde jsi? /knižnice
SPEKu sv. 16/ (vyd. EMAN, Benešov 2010);
Bengt Pleijel: Brána viery otvorená (vyd. Tranoscius, Liptovský Mikuláš 1992).
Martin Šefranko
|
Cirkevný zbor Evanjelickej cirkvi augsburgského vyznania v Bratislave, 2005 - 2012
Webstránku Evanjelickej cirkvi a. v. na Slovensku nájdete tu.
|
|
|
