13. nedeľa po Sv. Trojici, Lukáš 10, 25 – 30. 36n
25 A hľa, vstal zákon ník a aby Ho pokúšal, po vedal: Majstre, čo činiť, aby som dedične obd ržal večný život? 26 Odpo vedal mu: Čo je na písané v zákone? .... 27 A on od povedajúc odvetil: Milovať budeš Pána, svoj ho Boha ... a svoj ho blížneho ako seba samého. 28 Riekol mu teda: Správne si odpo vedal! To čiň a budeš žiť. 29 Ale on sa chcel ospravedl niť a spýtal sa Ježiša: A kto mi je blížny? 30 Ježiš znova od povedal a riekol: Išiel jeden človek z Jeruzalema dolu do Jericha a padol lot rom do rúk. Tí ho ozbíjali, doráňali, zanechali polomŕtveho a odišli. ... 36 Čo sa ti teda zdá: Kto z tých troch bol blížny tomu, ktorý padol lot rom do rúk? 37 A on odpo vedal: Ten, čo mu preukázal milo sr den stvo. Ježiš mu po vedal: Choď a rob podob ne!“ (Lukáš 10, 25 – 30. 36n)
Milí bratia a milé sestry!
Čo myslíte: Jestvujú hlúpe otázky? – Neodvažujem sa to hodnotiť. Zaiste však existujú otázky, ktoré sú položené neférovým spôsobom. Práve takto sa pýta zákonník. Nekladie otázku, aby sa dozvedel, čo si Ježiš myslí o vskutku zásadnej, podstatnej záležitosti – ako získať večný život, ako nestratiť budúcnosť, ale pýta sa nefér – aby Ježiša pokúšal. Aby nevyzeral podozrivo, zaodeje svoju otázku do zbožného hávu.
Pýta sa nefér, lebo sám dobre vie odpoveď – že budúcnosť má, kto miluje Boha a blížneho. Zákonníkova otázka nie je férová, pretože slúži iba ako zásterka. Len zdanlivo súvisí s vierou. S vierou totiž nie späté iba prejavovanie záujmu o duchovné veci, ale aj preukazovanie lásky.
Zákonník sa tvári, že mu ide o otázky spásy, o vieru. Skúša Ježiša z čistého učenia. Čisté učenie nepodceňujme. Venujme sa mu. Biblická škola v Martine nedávno vydala Lutherov Veľký katechizmus aj s historicko-teologickými úvodmi. – Je to odporúčania hodná učebnica kresťanského učenia.
Čisté učenie je dôležité, ak „hráme“ fér – keď konáme a pýtame sa fér (por. 1M 3, 1). Zákonník – učiteľ vtedajšej cirkvi fér „nehrá“. Vo svojom pokuse vyskúšať Ježiša z čistého učenia sa snaží dostať Pána do pasce, no napokon sa do nastaveného osídla zamotá zákonník sám. Nim vyslovená otázka prezrádza, že mu nejde o to, aby svojím počínaním pôsobil radosť Bohu. Je sústredený na seba. V skutočnosti mu ide o to, aby Ježiša polapil, dokázal, že je bystrejší, v lepšom prípade, aby bol on – zákonník bol spasený.
Na túžbe byť spasený sa nezdá byť nič zlé. Naopak, vyzerá to chvályhodne, že sa v Božom zákone učený muž zaoberá cestou k spáse. Problémom je, že mu nejde ani tak o Boha, o to, aby Bohu pôsobil radosť, ale o seba. Dokonca aj blížny mu je iba objektom, na ktorom si túži vylepšiť svoj imidž pred Bohom. Zákonníka nezaujíma, či doráňaný človek prežije, ale to, či keď mu pomôže bude Bohu bližšie, „zaboduje“ u Neho.
Už bolo spomenuté, že s vierou nie je späté iba prejavovanie záujmu o duchovné veci, ale aj preukazovanie lásky. Je pomýlené, keď pre druhých robíme niečo preto, aby sme sa sami cítili spokojní. Spokojnosť môže byť vedľajším produktom pomoci, nie jej cieľom. Išlo by o devalváciu pomoci, ak ľuďom síce pomáhame, ale myslíme predovšetkým na seba. Na svoju zbožnosť, duchovnú čistotu. To bol problém zákonníka, ale aj kňaza a levítu, ktorí obišli doráňaného núdzneho. Dotykom s ním by sa znečistili. Porušili by predpisy, odklonili sa od čistého učenia, pravovernosti – ako bola vtedy chápaná. Nepýtali sa, čo môžeme pre ozbíjaného úbožiaka urobiť? Ale kam až siaha naša náboženská povinnosť? Ich sústredenie na seba, na svoju zbožnosť, na vlastnú náboženskú čistotu im zabráni, aby prejavili nefalšovanú, nevypočítavú lásku.
Sebeckej zbožnosti, viere sústredenej na seba, sa nedostáva od Ježiša pochvaly. Ježiš otáča myslenie zbožného sebectva – náboženskej sústredenosti na seba, na sústredenie sa na blížneho. Otázka neznie: Kde končí moja náboženská povinnosť? O koho ešte stáť a o koho už nie? Ale: čo môžem pre blížneho urobiť? Komu sa môžem stať blížnym?
Nepravoverný Samaritán, človek, pochádzajúci zo spoločenstva, ktoré podľa zákonníka nemá čisté učenie, zahanbí zbožných a pravoverných: Kňaza, levítu aj zákonníka. Tí, ktorí mali blízko k chrámu, k pravovernosti sklamali, zatiaľ čo onen nepravoverný premenil vieru na čin lásky. Neteoretizuje: Kto mi je blížnym, ale urobí všetko, čo bolo potrebné – bez vypočítavosti pomôže ranenému.
Bratia a sestry, ide teda o to, aby aj pri nás nebolo s vierou späté iba prejavovanie záujmu o duchovné veci (čo je, pravdaže cenné), ale aj preukazovanie lásky. Nie „lásky“ vypočítavého človeka, ktorý i keď pomáha, myslí najmä na seba. Je sústredený na seba, egocentricky sa krúti okolo seba. Blížnych a skutky pomoci potrebuje len na to, aby ukázal sám seba v lepšom svetle.
Kto miluje pravou láskou, nehľadí na to, či ho niekto vidí. Dôvodom konať dobro mu je Božie milosrdenstvo. Vie, že, my milujeme, lebo Boh prv miloval nás – že v tom je láska, nie že by sme boli milovali Boha, ale že On miloval nás a poslal svojho Syna ako obeť zmierenia za naše hriechy“ (1J 4, 10).
Cez lásku našich rodičov sme sa stali príjemcami lásky oveľa skôr, ako sme dokázali lásku preukázať. Keby nás mama neľúbila, nežili – neprežili by sme. Toto poradie zodpovedá aj Božiemu vzťahu k nám. On nás miloval ako prvý. V Ježišovi sa k nám Boh skláňa – nachádza nás v priekopách života, prepadnutých prudkými zmenami, neschopných brániť sa v čase ostrých lakťov, doráňaných svojimi zlyhaniami. Nenechal nás ležať, čistí a obväzuje naše rany vracia nás do života, dáva nám dobrú budúcnosť – Ježiš náš blížny. V Ňom je Boh s nami. Jeho milosrdenstvo je hlavný dôvod, prečo máme milovať blížnych. On nás volá, aby sme sa stávali blížnymi.
Len zriedka sa stretávame s ľuďmi, ktorí ležia v doráňaní priekope. Ale mnoho ľudí potrebuje našu duchovnú aj materiálnu pomoc. Ježiš nás nabáda nešpekulovať, kto je hoden našej lásky, nebyť sústredenými iba na seba, na svoju zbožnosť, ale prejavovať nefalšovanú, nevypočítavú lásku. Byť blížnymi našim deťom, svojim (starnúcim) rodičom. Nie pre kalkuláciu, že za to dostaneme spásu, ale preto, že sme Bohom milovaní. Nevypočítavo. Viac, ako vieme pochopiť. Každý, kto prijíma Božiu lásku a udeľuje z nej iným, nachádza život. Má dobrú budúcnosť a svedčí, že láska je to, čo má aj v našom svete najväčší zmysel. Amen.
Modlitba: Pane Ježiši, odpusť, keď vidíme a iba registrujeme tých, ktorým sa môžeme stať blížnymi, ale ideme ďalej akoby nič. Prosíme, odpusť nám, keď sme vo svojej viere sústredení iba na seba, alebo keď iným pomáhame, ale myslíme pritom na seba, ide nám o našu spokojnosť, o náš profit. Ďakujeme, že nás nachádzaš v tejto našej stratenosti a ukazuješ nám, že s nami počítaš, že láska má aj našom svete najväčší zmysel. Pomôž nám ísť Tvojou cestou a vieru dosvedčovať láskou, ktorá nekalkuluje. Amen.
S použitím myšlienok Jana J. Širokého. Miloslava Mášu a Pavla Filipiho
Martin Šefranko
|
Cirkevný zbor Evanjelickej cirkvi augsburgského vyznania v Bratislave, 2005 - 2012
Webstránku Evanjelickej cirkvi a. v. na Slovensku nájdete tu.
|
|
|
