3. nedeľa po Sv. Trojici, Zjavenie 3, 1 – 6
Anjelovi cirkevného zboru sardského napíš: Toto hovorí Ten, ktorý má sedem Božích duchov a sedem hviezd: poznám tvoje skutky, máš meno, že žiješ, a si mŕtvy. Prebuď sa a posilňuj ostatky, ktoré začali odumierať, lebo tvoje skutky som nenašiel dostatočnými pred mojím Bohom! Pripomeň si, čo si prijal a počul, a zachovávaj (to) i kajaj sa! Ak nebudeš bdieť, prídem ako zlodej, a ani sa nedozvieš, v ktorú hodinu prídem na teba! Máš však niekoľko osôb v Sardách, ktoré si nepoškvrnili rúcho; tí budú chodiť so mnou v bielom rúchu, lebo sú toho hodní. Kto zvíťazí, takto bude oblečený do bieleho rúcha a nevymažem jeho meno z knihy života, ale vyznám jeho meno pred svojím Otcom a pred Jeho anjelmi. Kto má uši, nech počuje, čo Duch hovorí cirkevným zborom! (Zjavenie 3, 1 – 6)
Keď niekto žije dlhší čas v prostredí, kde sa nehovorí jeho čistou materčinou, začne sa postupne meniť aj jeho vlastný spôsob vyjadrovania. Ani sám nebadá, ako sa jeho reč prispôsobuje reči, ktorú každý deň počúva. Ak mu záleží na tom, aby si jeho používanie materinskej reči zachovalo patričnú úroveň, musí sa z času na čas na určitú dobu vracať do prostredia, kde sa hovorí čistou, kultivovanou materinskou rečou.
Prostredie ovplyvňuje nielen reč, ale všetky životné spôsoby. Každý človek sa nachádza v silovom poli najrozličnejších vplyvov. Ani nebadá, ako v určitom prostredí mení svoje životné zásady a životné spôsoby. Zdá sa mu, že je vždy ten istý, lebo zmeny postupujú pomaly. Ale z pomalých zmien za dlhú dobu vznikajú veľké zmeny. Môžu to byť aj zmeny k lepšiemu, ale veľmi často sú to zmeny k horšiemu.
Veriacemu človeku nemôžu byť ľahostajné jeho vlastné životné zásady a spôsoby. Pán Ježiš povedal učeníkom, že majú byť svetlom sveta. To znamená, že ich životné spôsoby majú sa od zlých životných spôsobov líšiť ako svetlo od tmy. Táto požiadavka sa v nezmenšenej miere vzťahuje aj na nás, dnešných Ježišových nasledovníkov.
Ale prostredie, v ktorom kresťan žije, ho vedie práve opačným smerom. Keď človek vidí, ako sa okolo neho s úspechom uplatňuje sebectvo, láka ho to k sebectvu. Keď vidí, ako sa ľudia potmehúdsky tešia a smejú z neúspechov druhých, láka ho to k škodoradosti. Keď vidí, že sa nerešpektuje pravda, navádza ho to k tomu, aby sám klamal, keď sa mu to hodí.
Za hriechy, do ktorých kresťan upadá, nemožno však viniť iba prostredie. Hriech má najmocnejšieho spojenca vo vlastnom srdci človeka. Zvody z prostredia často nerobia nič iné, iba to, že prebúdzajú zlé sklony vo vlastnom srdci človeka. Je pre nás záhadou, kde je pôvod týchto zlých sklonov v nás. Ale nech je kdekoľvek, výsledok je jasný: zlé prostredie v spolupráci so zlým srdcom sťahuje človeka z výšky, kazí ho, robí ho horším človekom.
Tento pokles býva často veľký. Dažďové kvapky za dlhú dobu urobia v skale jamku. Spoločné pôsobenie zlého prostredia so zlým srdcom človeka môžu v charaktere a správaní človeka narobiť vážne škody.
Ak tento proces nemá viesť k zlému koncu, musí dôjsť k radikálnemu obratu. V biblickej zvesti má tento obrat presné pomenovanie: volá sa pokánie. Pretože zlé vplyvy prostredia nachádzajú v našom zlom srdci ochotného spolupracovníka, potrebujeme všetci bez výnimky pokánie.
Potrebujeme ustavičné pokánie, ale v skutočnosti je medzi nami málo pokánia. Aj tam, kde pokánie je, nebýva ono vždy dosť radikálne a hlboké. Mnoho je takých, ktorí pokánie odkladajú na starobu. Ale ak celý život pôsobí na nás otrava zlého prostredia a vlastného zlého srdca, potrebujeme takisto po celý život protiváhu, ktorá by pôsobila ustavične, a touto protiváhou je pokánie. Pokánie má byť teda ustavičnou zložkou nášho životného programu.
Potrebujeme nielen osobné pokánie, ale aj pokánie celého spoločenstva, pokánie celej spoločnosti. Náš text hovorí o pokání cirkevného zboru. Existuje totiž nielen sólový pokles jednotlivca z peknej kresťanskej úrovne, ale aj pokles celého spoločenstva. Preto všetko, čo sme povedali a ešte povieme o pokání, vzťahuje sa zároveň na cirkevný zbor.
Pokániu stoja v ceste určité prekážky. Svoj pokles, svoj hriech si človek často ani neuvedomuje. K odklonu dochádza často celkom pomalým tempom, ktoré človek ani nevníma. A bez poznania hriechu niet pokánia. Tomu by sa malo dať ľahko odpomôcť. Sú ľudia, ktorí majú vycvičený prenikavý pohľad pre spoznanie hriechu. Keď človek sám na svoj hriech nepríde, mali by si ľudia navzájom pomáhať a s láskou a otvorenosťou upozorniť na ten hriech, ktorý človek sám nevidí.
Je to veľmi potrebná, ale veľmi nevďačná povinnosť. Lebo človek si svoj hriech veľmi nerád priznáva, a zubami-nechtami sa bráni tomu, aby bol označený ako hriešnik. Toto je druhá prekážka pokánia. I keď človek má možnosť spoznať svoj hriech, nechce ho spoznať, nechce o ňom vedieť, lebo priznať svoj hriech, to znamená veľké otrasenie sebadôvery, a z toho má človek strach. Ale pokánie je možné len cez poznanie hriechu a cez takéto vnútorné otrasy.
Na to, aby človek nemusel priznať svoj hriech pred sebou a pred druhými, používajú sa rozličné praktiky. O jednej z nich hovorí náš text: „Máš meno, že žiješ, a si mŕtvy.“ Človek si starostlivo pestuje a udržiava vo svojej mysli dobrú mienku o sebe, a robí všetko v záujme toho, aby aj druhí mali o ňom takisto dobrú mienku.
Takéto praktiky sa môžu za dlhý čas dariť, ale ich konečný výsledok je žalostný. Človek si môže sám nahovárať, že je dobrý, môže podceňovať dosah svojich hriechov, môže sa snažiť aj druhých viesť k tomu, aby ho pochválili, a ako vášnivý zberateľ môže zbierať pochvaly na svoju adresu. Ale všetko toto, na čo môže byť človek za dlhé roky hrdý, je ako mydlová bublina, ktorá sa rozpraskne pri prvom nápore skutočnej pravdy.
Cirkevný zbor v Sardách, ktorému je adresovaný list v našom texte, bol sám o sebe presvedčený, že je živým zborom. Aj pred inými zbormi vzbudzoval taký dojem. Ale keď sa naň pozerá Pán Ježiš svojím prenikavým pohľadom, zisťuje pravý opak: „Máš meno, že žiješ, a si mŕtvy.“
Pán Boh raz privedie pravdu k víťazstvu. Nech by sa čo ako dlho zdalo, že lož slávi jedno víťazstvo za druhým, konečné víťazstvo bude víťazstvom pravdy. To platí aj vtedy, keď hovoríme o sebahodnotení človeka. Robiť si v sebaklame prevrátene dobrú mienku o sebe, to je beznádejné podujatie. Môžeme sa tým učičíkať na nejaký čas, ale raz z toho musíme vytriezvieť, a to vytriezvenie býva veľmi nepríjemné.
Tú prekážku pokánia, ktorá sa nazýva sebaklamom, mali by sme čím skôr odstrániť. Poznať celú pravdu o sebe môže byť nepríjemné, ale iba táto cesta vedie k slobode a obnove. Pán Ježiš povedal: Poznáte pravdu a pravda vás urobí slobodnými.
Pokánie je v určitom zmysle návrat. Návrat na ten bod, z ktorého sme sa začali púšťať nesprávnym smerom. Kto ide po lese a zablúdi, mal by čím skôr nájsť to miesto, od ktorého začal kráčať nesprávnym chodníkom. Text upozorňuje na túto črtu pokánia: „Pripomeň si, čo si prijal a počul, a zachovávaj to i kajaj sa.“ Nachádzame sa v silovom poli zlých vplyvov z prostredia, ale voči prostrediu nie sme celom bezmocní. Do určitej miery si môžeme vyberať prostredie, ktoré bude na nás pôsobiť. Veľmi často máme možnosť slobodne sa rozhodnúť, či chceme svoj voľný čas tráviť v prostredí, ktoré nás sťahuje dolu a poškvrňuje nám dušu, alebo či pobudneme v čistom ovzduší Ježišovho evanjelia. Kto poznal pravdu o sebe, kto sa zhrozil svojho hriechu, tomu nemôže pomôcť nič iné ako čistá studnica Ježišovho evanjelia.
„Nenašiel som tvoje skutky dostatočnými pred svojím Bohom.“ Aj toto patrí ku kritike cirkevného zboru v Sardách. Upozorňuje to na jednu dôležitú vec pri pokání. Nestačí si pri ňom klásť iba otázku: Čo zlého som urobil?, ale treba sa postaviť aj pred druhú dôležitú otázku: Čo všetko som zabudol, zanedbal, odmietol urobiť? Hriechov zo zanedbania je mnoho a sú vážne. Podľa čoho sa meria, či sú niečie skutky pred Bohom dostatočné? Podľa darov, ktoré človek dostal od Pána Boha. Každý z nás osobne, aj každý cirkevný zbor dostal od Pána Boha mnoho darov, preto má každý vykazovať mnoho dobrých skutkov. Na túto vec neslobodno pri pokání nikdy zabudnúť.
Pokánie – to nie je smutná, ale radostná vec. Koho Pán Boh volá k pokániu, ten mu nie je ľahostajný. Aj my by sme k svojmu pokániu mali pristupovať veľmi vážne, aby aj naše mená vyznal Pán Ježiš pred svojím Otcom v nebesiach. – Amen
Ján Grešo
|
Cirkevný zbor Evanjelickej cirkvi augsburgského vyznania v Bratislave, 2005 - 2012
Webstránku Evanjelickej cirkvi a. v. na Slovensku nájdete tu.
|
|
|
