V súvislosti s tým, že Cirkevný zbor (CZ) ECAV na Slovensku Bratislava 15. februára 2013 ukončil svoju činnosť, nájdete aktuálne informácie na webových stránkach nástupníckych zborov:
CZ ECAV na Slovensku Bratislava DÚBRAVKA (www.ecavdubravka.sk)
CZ ECAV na Slovensku Bratislava LEGIONÁRSKA (www.legionarska.sk)
CZ ECAV na Slovensku Bratislava STARÉ MESTO (www.velkykostol.sk, www.facebook.com/ECAVKonventna)
Táto stránka (www.ecavba.sk) obsahuje iba archívne dokumenty. Ďakujeme za porozumenie.
Kázne

14. ned. po Sv. Trojici, Lukáš 14, 7 – 11

Keď spozoroval, ako si vyberali popredné miesta, povedal pozvaným toto podobenstvo: Keď ťa niekto pozve na svadbu, nesadni si na prvé miesto, aby medzi pozvanými nebol snáď vzácnejší, ako si ty, a ten, čo pozval teba i jeho, prišiel by a povedal by ti: Prepusť miesto tomu! A vtedy začal by si s hanbou sedieť na poslednom mieste. Ale keď ťa pozvú, choď, sadni si na posledné miesto, aby ti ten, čo ťa pozval, povedal, keď príde: Priateľ môj, sadni si vyššie. Vtedy budeš mať česť u všetkých spolustolovníkov. Lebo každý, kto sa povyšuje, bude ponížený, a kto sa ponižuje, bude povýšený. (Lukáš 14, 7 – 11)

Pán Ježiš bol pozvaný na slávnostný obed u popredného farizeja. Bol nepohodlným hosťom. Nezáležalo mu na povrchnej pohode a príjemnej atmosfére. Jeho zrak nezastával na povrchu, ale šiel do hĺbky. Keď šlo o pravdu, bez zábran sa povzniesol nad pravidlá zdvorilosti. Keď ako pozvaný hosť niečo povedal za spoločným stolom, vždy to dýchalo večnosťou, a domáci pán i ostatní hostia mali o čom rozmýšľať.

Keď čítame 14. kapitolu Lukášovho evanjelia, vidíme, že sa tu Pán Ježiš podľa bežných ľudských meradiel dopustil viacerých nezdvorilostí. Ale jemu nešlo ani o zdvorilosť ani o nezdvorilosť, ale o pravdu. Hovoril pravdu, ktorá šokovala. Hovoril pravdu, ktorá pre mnohých bola objavením toho, čo si dovtedy neuvedomovali. Že pravda mohla vtedy a rovnako môže dnes takto šokovať, to je len znakom toho, aké nenormálne, deformované, prekrútené je naše myslenie. Preto je každé Ježišovo slovo takým vzácnym darom. Neprestajne by sme sa mali stavať pod vplyv jeho pravdy, aby sa naše myslenie postupne dostávalo do normálnych – z Božieho hľadiska normálnych koľají.

Na tej hostine videl Pán Ježiš viacerých, ktorí sa usilovali sadnúť si na popredné, čestné miesta. Skoro by sme povedali, že je to taká obyčajná ľudská márnivosť, namyslenosť, ktorej hádam ani netreba venovať osobitnú pozornosť. Ale z toho, ako na to reagoval Pán Ježiš, vidíme, že to nepokladal za nevinnú záležitosť. Videl v tom jeden z mnohých prejavov ľudského povyšovania sa. Jeho kritické, odsudzujúce slová sa týkajú nielen tohto jedného prejavu – za stolom na hostine – ale týkajú sa všetkých možných prejavov ľudského úsilia povyšovať sa. Pretože týchto prejavov je mnoho, majú aj Ježišove slová, ktoré cituje náš text, širokú škálu uplatnenia.

Teraz by sme mohli povedať: Povyšovať sa – to je nevkusné, alebo hádam aj nemorálne, preto sa musíme odučiť od akéhokoľvek povyšovania sa. Toto odsudzujúce hodnotenie je síce pravdivé. Je síce pravda, že sa tohto nešváru treba zbaviť. Lenže takýchto hlboko zakorenených vecí sa človek nezbaví len tak ľahko, na rozkaz. A okrem toho sme aj zvedaví, čo to vlastne znamená povyšovať sa. Povyšovanie sa je rozšírené vo všetkých dobách a hádam na všetkých miestach a vo všetkých spoločenských vrstvách. Takže sme si naň už zvykli a veľmi sa nad ním ani nepohoršujeme. Ale i keď sa nám tento jav stal takým samozrejmým, neznamená to ešte, že rozumieme jeho podstate. No bez pochopenia podstaty toho, čo to znamená povyšovať sa, sa v tejto veci nepohneme z miesta.

Prečo sa človek povyšuje? Prečo si ľudia vyberajú popredné miesta? Prečo tak radi upozorňujú na svoje, neraz domnelé, prednosti a zdôrazňujú ich? Prečo v záujme vlastného vyniknutia ponižujú druhých a zatláčajú ich do úzadia?

Hlbokým koreňom tých najrozličnejších prejavov povyšovania sa je túžba človeka – ani nie vždy jasne uvedomená – túžba po čo možno najvyššom stupni zaistenosti vlastného života. Človek sa usiluje zaistiť si život, poistiť sa, v ohľade hmotnom, finančnom, zdravotnom a v ďalších ohľadoch týkajúcich sa terajšej, časnej stránky života – a to je celkom v poriadku. Ale v sebe má zapísanú túžbu aj po zaistenosti vyššieho, absolútneho typu. Túto túžbu pochopíme na pozadí všeobecnej pominuteľnosti. Pominuteľnosť znamená, že všetci žijeme a všetko máme k dispozícii len obmedzený, pomerne krátky čas trvania. Pominuteľnosť znamená, že sa v nekonečnom vesmíre javíme ako nepatrný, zanedbateľný prášok. No práve s touto situáciou sa človek nevie zmieriť. I keď teoreticky vie o všeobecnej pominuteľnosti, tak predsa si pripadá – sebe samému – taký dôležitý. Tento pocit dôležitosti sa usiluje uplatniť, realizovať najrozličnejšími spôsobmi. Robí všetko možné, aby sa zapísal do vedomia súčasníkov, a podľa možnosti aj do vedomia budúcich generácií. Prejavy povyšovania sa nie sú teda iba nevinným, neraz aj trochu alebo dosť smiešnym zlozvykom, ale majú toto skryté veľmi závažné pozadie.

Ako hodnotiť ľudskú túžbu po najvyššej zaistenosti vlastného života? Pud sebazáchovy pochádza od Stvoriteľa, a v tejto veci sme tak naprogramovaní, že ho takmer bezvýhradne poslúchame. Ale ani tá túžba po najvyššej, absolútnej zaistenosti nie je sama osebe hriešna. I keď vyzeráme ako nepatrný prášok vo vesmíre, Stvoriteľ nás berie veľmi vážne. Vo 8. žalme je vyjadrený úžas nad tým, že nekonečný Tvorca všehomíra sa tak veľmi zaujíma o človeka. Biblické slová o tom, že Boh stvoril človeka na svoj obraz, hovoria o tom, že Stvoriteľ vystrojil človeka veľkou dôstojnosťou, ku ktorej patrí aj ľudský protest proti pominuteľnosti. Samotná túžba po najvyššej zaistenosti je teda oprávnená, legitímna.

Potom sa však pýtame, čo je zlé na tom, že sa človek povyšuje, že sa aj týmto spôsobom usiluje uplatniť svoju dôstojnosť? Zlé je na tom niekoľko vecí. Keď sa na prvých stranách Biblie hovorí o hriešnom páde prvých ľudí, hovorí sa o tom, že ten hriech spočíval v tom, že podľahli pokušiteľskému nahováraniu: „Budete ako Boh“. Jednotlivé spôsoby sebapovyšovania, ktoré videl a kritizoval Pán Ježiš, a ktoré my vidíme na sebe a na druhých, sú prejavom toho základného hriechu „Budete ako Boh“. Túto hlbokú súvislosť si spravidla neuvedomujeme, ale Biblia nám ju odhaľuje. Sebavyvyšovanie človeka je hriechom proti prvému prikázaniu. Podľa najvyššieho prikázania máme milovať Pána Boha celou svojou bytosťou, ale človek, ktorý sa akýmkoľvek spôsobom povyšuje, miluje seba samého celým srdcom, celou dušou, celou mysľou. Povyšovanie sa je teda priestupok proti prikázaniu milovať Pána Boha.

Ďalej je jasné, že ten, kto sa povyšuje, sa dopúšťa priestupku proti prikázaniu milovať blížneho ako seba samého. Lebo keď sa človek povyšuje, deje sa to prakticky vždy na úkor druhého. Kto povyšuje seba, ten často niekoho iného zatíska do úzadia. Kto sa povyšuje, tomu druhý človek neraz slúži len ako kulisa, ako tmavé pozadie, na ktorom má sám lepšie vyniknúť. V podobenstve o farizejovi a publikánovi to Pán Ježiš vykreslil veľmi názorne. V iných prípadoch ten, kto sa povyšuje, druhého človeka ponižuje na púhy nástroj svojich vlastných cieľov, ponižuje, degraduje ho na vec. Alebo pri drastických formách sebapovyšovania je druhý človek mučený, týraný, a to neraz bez akejkoľvek racionálnej príčiny – len preto, aby ten, kto sa povyšuje, mal čím väčší pocit vlastnej moci nad druhým človekom. Minulé a naše storočie poskytuje na túto tému nespočetné množstvo veľmi smutných príkladov. Povyšovanie sa je teda hriech proti blížnemu.

Musíme doložiť ešte toto: Kto sa povyšuje, dopúšťa sa niečoho zlého aj proti sebe samému. To sa na prvý pohľad nemusí zdať také jasné, ale v skutočnosti je to tak. A to preto, že touto cestou nie je možné prekonať hrozbu pominuteľnosti, že touto cestou nie je možné dať svojmu bytiu to hlboké zakotvenie, tú najvyššiu zaistenosť. Týmto spôsobom sa to jednoducho nemôže podariť. Je to vyjadrené stručnou vetou: „Kto sa povyšuje, bude ponížený“. Bude ponížený už tým, že keď sa človek povyšuje, znižuje tým – neuvedomujúc si to – úroveň a hodnotu svojej ľudskej dôstojnosti. Bude ponížený aj v tom zmysle, že Pán Boh ako sudca dá už v priebehu tohto života pocítiť človeku zhubné následky sebavyvyšovania. Stačí si všimnúť žalostný koniec mnohých ľudí, ktorí sa povyšovali do závratných výšok. Túto pravdu, ako sa zdá, väčšina ľudí nepozná, a tí, čo ju poznajú, neberú ju spravidla vážne. Lebo keby ľudia túto pravdu poznali, a keby ju brali vážne, musel by svet vyzerať celkom inak. Kto túto pravdu neberie na vedomie, kto ju ignoruje, robí to na svoju vlastnú škodu, a to veľkú škodu. Keď si uvedomíme toto biblické odhalenie o hlbokom pozadí povyšovania sa, mali by sme to chápať súčasne ako výzvu oslobodiť sa od tohto rozšíreného hriešneho postoja.

Lenže i keď sa budeme o to usilovať, tak predsa tá potreba prekonať pominuteľnosť, tá potreba uplatniť svoju ľudskú dôstojnosť v nás ostáva. Je s nami tak zrastená, že ju nemôžeme jednoducho odstrániť. A bolo by to aj v rozpore s tým, ako nás Pán Boh stvoril. Prekonanie pominuteľnosti, uplatňovanie svojej ľudskej dôstojnosti treba hľadať celkom iným spôsobom. Nie v hriešnej rebélii proti Pánu Bohu, ale v uznaní jeho plnej nadradenosti nad naším životom, v uznaní toho, že sme od neho absolútne závislí. A predovšetkým v radostnom a vďačnom prijatí a osvojení si dobrého posolstva, ktoré priniesol Pán Ježiš, že totiž nebeský Otec nás miluje veľkou láskou. Ak zaujmeme voči Najvyššiemu postoj pokory, On nám môže darovať zaistenosť nášho bytia, a to v takej plnosti, akú by sme svojím úsilím nikdy nedosiahli. V tejto súvislosti sú pozoruhodné slová Pána Ježiša: „Ako môžete uveriť vy, ktorí prijímate slávu jedni od druhých a nehľadáte slávu, ktorá je od jediného Boha?“ Hľadanie a prijímanie slávy od ľudí vedie nakoniec ku sklamaniu, frustrácii. Jedine ak vieme, že sme milovaní, uznaní, akceptovaní Pánom Bohom, jedine v tom môžeme nájsť plnú zaistenosť svojho bytia.

Aj pokiaľ ide o vzťah k ľuďom, vniesol Pán Ježiš do sebeckého sveta celkom nový model: „Kto medzi vami chce byť veľký, nech je sluhom všetkých.“ On sám práve v láske a službe uplatňoval svoju nepopierateľnú veľkosť. Toto je jedna z paradoxných, prekvapivých myšlienok Biblie. Učme sa postupne milovať druhých ľudí Kristovou láskou, a s prekvapením zistíme, že práve to bude cesta k plnosti a duchovnej zaistenosti nášho života. Kto sa poníži, bude povýšený.

Keď si uvedomíme, o akú dôležitú vec tu ide, pochopíme Pána Ježiša, že riskoval ohováranie pre nezdvorilosť, veď pravda, ktorú povedal, je nekonečne cennejšia ako vonkajšia zdvorilosť. Aj my by sme mali k pravde pristupovať s takouto veľkou vážnosťou. Mali by sme si osvojiť aj tú pravdu dnešného textu, a postupne odvodzovať z nej čím viac dôsledkov: „Každý, kto sa povyšuje, bude ponížený, a kto sa ponižuje, bude povýšený.“

Amen.

Ján Grešo
Cirkevný zbor Evanjelickej cirkvi augsburgského vyznania v Bratislave, 2005 - 2012

Webstránku Evanjelickej cirkvi a. v. na Slovensku nájdete tu.