3. nedeľa pred koncom cirkevného roku, Lukáš 12, 1 – 9 a 32
„1Vtom, keď sa zišlo zástupu na tisíce, takže šliapali po sebe, začal hovoriť predovšetkým svojim učeníkom: Varujte sa kvasu farizejov, to jest pokrytectva. 2Lebo nieto skryté, čo by nevyšlo najavo, a nieto tajné, čo by sa nevyzvedelo. 3Preto, čo ste povedali potme, počujú na svetle; a čo ste do uší šepkali v komôrkach, budú rozhlasovať zo striech. 4Ale hovorím vám, svojim priateľom: Nebojte sa tých, čo mordujú telo, a potom už nič viac nemôžu urobiť. 5Ale ukážem vám, koho sa máte báť: bojte sa Toho, ktorý keď zamordoval, má moc uvrhnúť do pekla. Áno, hovorím vám, Toho sa bojte. 6Či nepredávajú päť vrabcov za dva groše? A Boh ani na jedného z nich nezabúda. 7Aj vlasy na hlave vám všetky spočítal. Nebojte sa teda; drahší ste vy ako mnoho vrabcov. 8Ale hovorím vám: Každého, kto mňa vyzná pred ľuďmi, vyzná aj Syn človeka pred Božími anjelmi. 9Ale kto mňa zaprie pred ľuďmi, bude zaprený pred Božími anjelmi. 32Neboj sa, malé stádočko, lebo zaľúbilo sa vášmu Otcovi dať vám kráľovstvo.“ (Lukáš 12, 1 – 9 a 32)
Milí bratia a milé sestry!
Pred nami sú posledné tri nedele cirkevného roku. Hovoria o tzv. posledných veciach človeka. Posledných nie v zmysle, že by vari išlo o najnepodstatnejšie záležitosti, práve naopak. K posledným veciam patria rozlišovanie znamení konca časov, očakávanie Pánovho druhého príchodu, smrť, vzkriesenie, Boží súd a večnosť – pre niekoho v Božej blízkosti, pre iného v trvalom zavrhnutí od Božej lásky.
Posledné veci, ktoré sú témou záverečných troch nedieľ v cirkevnom roku, teda nie sú okrajovými, marginálnymi skutočnosťami, ale tým, čomu sa nevyhne nikto z nás. Veď na svet človek prísť môže, no odísť z neho, skôr či neskôr, musí.
Hlbokú a vážnu pravdu vyslovil, inak veselý muž, komik Charlie Chaplin, keď povedal: Zaujímam sa o budúcnosť, pretože v nej hodlám stráviť zvyšok života. Preto posledné veci nie sú okrajové. Podobne zásadné je Chaplinovo upozornenie: Mysli na to, že ti pri poslednom súde znova premietnu všetky tvoje filmy. A práve preto, že aj „film“ môjho/tvojho života bude raz premietnutý, nám Písmo stavia pred duchovný zrak „dopravné značky“, ktoré nám chcú byť pomocou, aby sme došli do dobrého cieľa.
Prvá „značka“ sa volá: Varujte sa pokrytectva. Je užitočné všimnúť si okolnosti, za akých bola táto výstražná značka „osadená“. „Keď sa zišlo zástupu na tisíce, takže šliapali po sebe, (Ježiš) začal hovoriť predovšetkým svojim učeníkom: Varujte sa kvasu farizejov, to jest pokrytectva“ (L 12, 1). Práve pred veľkou skupinou, pred davom, je len krok od podľahnutiu pretvárke, od snahy upútať na seba, urobiť si dobrý imidž. Ježiš predovšetkým svojim učeníkom – tým, ktorí sa túžia od Neho učiť Božím hodnotám a princípom, vraví: Chráňte sa pred snahou zaujať iba navonok, urobiť dojem – ako sa o to usilovali farizeji, ktorí prejavovali svoju zbožnosť pred ľuďmi preto, aby ich videli (Mt 6, 1). Keď dávali almužnu, konali to tak, aby ich ľudia oslavovali (Mt 6, 2). Keď sa modlili, dialo sa to neraz na rohoch ulíc, aby si ich ľudia všimli (Mt 6, 5). Samozrejme, na modlení sa, ani na dávaní almužny nie je nič zlého. Pri farizejoch však aj tieto dobré veci slúžili ako síce jemný, no rafinovaný spôsob, ako ľudí upútať svojou zbožnosťou s cieľom obopnúť ľud sieťou farizejmi presadzovaných náboženských foriem, dostať ich pod svoj vplyv.
Nedávno som čítal postrehy istého odborníka na masmediálnu komunikáciu (Alexander Plencner). On síce ani neoslavuje dnešnú populárnu kultúru (bulvárne a lifestylové magazíny, televízne reality show, súčasnú hudbu), no ani nepritakáva jej zvyčajnému povrchnému vnímaniu. Uvádza: „Motiváciou mnohých kritikov kultúry nebola ani tak snaha chrániť publikum, ako skôr potreba získať si jeho uznanie a posilniť svoju autoritu a vplyv.“ Tento odborník na masmédiá teda konštatuje, že motívom nejedného z tých, ktorí kritizujú súdobú populárnu kultúru nie je priviesť masy k tomu, čo je hodnotnejšie, ale získať vplyv. Na motívoch nesmierne záleží .
Varovaním pred pokrytectvom sa aj nás Ježiš nepriamo pýta na motívy nášho konania. Nestačí sa pobožne tváriť, a pritom zapierať silu pobožnosti (por. 2Tim 3, 5). Povedzme policajt môže mať skvelú uniformu, aj najnovšiu výstroj, no ak nemá kondičku, ako nedokáže rýchlo zasiahnuť, zostáva jeho uniforma a výstroj len čímsi vonkajším, dekoratívnym. Chýba podstata, sila – schopnosť konať. Alebo v pohári môže byť čaj, no keď sa dozvieme, že tam je už týždeň, nik ho piť nebude. Taký nápoj neosvieži, totiž iba vyzerá ako nápoj, ale je nepoživateľný. Keď príde deň súdu, nebudú sa nás pýtať, čo sme prečítali, ale čo sme vykonali, nie ako pôvabne sme hovorili, ale ako nábožne sme žili. (Tomáš Kempenský)
Je pokrytecké keď povedzme niekto prízvukuje čistotu učenia, no zároveň o svojich bratoch a sestrách vo viere publikuje zavádzajúce, nepravdivé – ohováračné informácie, resp. alibisticky sa nezastane tých, ktorým sa očividne krivdí. Súdení budeme väčšmi za to, ako milujeme, nenávisť k protivníkom nebude poľahčujúcou okolnosťou. Budeme súdení podľa lásky (Ján z Kríža).
Napríklad pokrytecké je kritizovať hudbu, ktorá v súčasnej v cirkvi oslovuje nemálo mladých ľudí, a na druhej strane im nedokázať ponúknuť nič, čo by ich duchovne zaujalo, nadchlo pre Krista.
Pán Ježiš „osadil“ značku Varujte sa pokrytectva aj preto, lebo vie, že pokrytectvom, pretvárkou je ohrozený každý, vrátane tých, ktorí sú Ježišovi najbližšie. Aj pre nich – pre nás, ktorí veríme Kristovi, platí: Myslime na to, že pri poslednom súde sa premietnu všetky naše filmy. Zjavnými sa stanú – odkrytými budú naše slová, skutky aj ich motívy. To nás podnecuje v pravde žiť – konať už teraz. Keď Pán Boh odhalí motívy nášho počínania, našej služby, vtedy sa pri každom, aj pri nás, ktorí sa hlásime k cirkvi, stane zjavným, či sme žili v pretvárke, alebo v pravde, či sme svedkami Božieho slova, alebo pokrytcami.
Pozoruhodný je Ježišov výrok: „Čo ste do uší šepkali v komôrkach, budú rozhlasovať zo striech“ (L 12, 3b). Komôrka bola v roľníckych domoch Ježišových súčasníkov uzamykateľným priestorom bez okien. Tu sa uchovávali zásoby. Do komôrky nebolo možné zvonku vidieť, ani – keďže bola zamknutá – do nej len tak vojsť. Bola najskrytejším priestorom domu.
Evanjelium zaznamenáva, že Ježiš svojim učeníkom povedal: „Vám je dané znať tajomstvá kráľovstva nebeského, ale im (tým, ktorí neboli Pánovými učeníkmi) nie je to dané“ (Mt 13, 11). Posolstvo, ktoré Ježiš dôverne zveril učeníkom, ktoré povedal pre ich uši, majú oni verejne šíriť ďalej – ako svetlo zapáleného lampáša. S pribúdajúcim brieždením – s blížiacom sa príchodom Božieho kráľovstva – ho majú otvorene rozhlasovať zo striech. V prostredí, kde sa Ježiš pohyboval bývali strechy domov rovné. Zo strechy bolo možné osloviť ľudí na ulici.
Kristovi učeníci všetkých dôb majú byť oslobodení od pokrytectva, ale aj oslobodení od strachu pred ľuďmi. Svetlo Božej pravdy preniká aj do najtmavších kútov pretvárky. Naopak, svetlu Kristovej lásky, ktoré preniklo do našich sŕdc, nemáme brániť v ceste k ďalším ľuďom. Zabraňuje nám v tom obvykle strach pred ľuďmi.
Druhá „značka“, ktorú Biblia stavia pred oči našej viery, ako pomoc, aby sme došli do dobrého cieľa, sa volá: Nebojte sa tých, čo mordujú telo. Strach môže byť aj užitočný. Pomáha nám chrániť sa pred konaním zla, alebo pred prílišným, ľahkovážnym riskovaním. Mladá rodina si zašla oddýchnuť k jazeru. Keď ich 2-ročná dcérka videla vodu, rozbehla sa do nej – nedbajúc, že nevie plávať. Dievčatko nemalo strach, lebo ešte nedokázalo odhadnúť hroziace riziko. Určitá miera strachu je niekedy namieste. Ani Ježiš nevraví, že sa nemáme báť, ale vedie nás k tomu, aby sme sa báli toho, čoho sa skutočne treba obávať. Tak sa zbavíme strachu z menších vecí. Nezriedka sa obávame straty pohodlia, možno lacného pokoja a to aj za cenu, že náš život nie je taký, aký by si Boh prial. Pán Ježiš zdôrazňuje, aby sme sa báli večných dôsledkov nášho počínania viac, ako časných strát. Bolo by krátkozraké báť sa výsmechu či utrpenia pre vieru v Boha natoľko, že by sme zapreli Krista, pre ktorého sme takí vzácni, že za nás obetoval seba samého. Pán Boh nezabúda ani na vrabcov – ani na tých najmenších – z nášho pohľadu najbezcennejších spomedzi Jeho stvorení. Preto smieme mať istotu, že ani my, nikto z nás, nech by sme prežívali čokoľvek ťažké, nie je Bohom zabudnutý, nestratil sa z pohľadu a milujúceho srdca Všemohúceho. Pre Jeho lásku k nám sa máme sa strániť pretvárky, ale aj nenechať sa odradiť strachom pred ľuďmi od toho, aby sme svetlo Kristovej lásky a pravdy prinášali ďalším.
Tretia „značka“, ktorú nám Ježiš dáva ako smerovník na ceste do Božieho kráľovstva je príkazová; znie: Vyznávajte ma pred ľuďmi, nezapierajte ma. To nám nehovorí akýsi despota, ale Ten, kto sa neváhal za nás dať zbičovať, opľuť a vydať svoj nevinný život na drevo kríža. Nezapierajte ma, ale vyznávajte ma pred ľuďmi – kladie nám na srdce Pán Ježiš Kristus. Aspoň zopár príkladov toho, čo značí zapierať, či vyznávať Krista:
Ježiša zapierame, keď mlčíme o našej viere v Neho, keď sa za ňu, za Pána hanbíme pred ľuďmi – keď sa správame tak, že nikomu ani len nenapadne, že sme kresťania. Ježiša zapierame, keď prijímame tie normy a hodnoty našej spoločnosti, ktoré sú nekresťanské: napr. egocentrizmus, ľahostajnosť – nepozdvihnutie hlasu proti krivde, laxnosť v mravnom správaní, prospechárstvo, pokrytectvo...
Krista vyznávame, keď sa usilujeme milovať Boha aj blížnych, žiť morálne a čestne, keď nehľadať vlastnú slávu, ale to, aby bol velebený náš Otec v nebesiach (por. Mt 5, 16). Ježiša vyznávame, keď sa posilňujeme vo viere s ďalšími kresťanmi a vedieme k nej aj iných. Ježiša vyznávame, keď pomáhame núdznym, radujeme sa s radujúcimi a plačeme s plačúcimi. Nášho Pána vyznávame, keď sa zasadzujeme o spravodlivosť, sme ochotní odpúšťať a používame svoj život, naše duchovné dary a prostriedky na to, aby sa uskutočňovali Božie plány a ciele.
Nedávno sme so pripomínali Pamiatku reformácie. Dejiny cirkvi sú dejinami vyznávania alebo zapierania viery v Pána Ježiša a môžeme si z nich brať poučenie: príklad i výstrahu. Aj naším životom píšeme dejiny vyznávania, či zapierania viery v Krista. Tri dôležité dopravné značky“, ktoré nám chcú byť pomocou, aby na ceste dobrého cieľa, nám postavilo Písmo pred oči: Varujte sa pokrytectva. Nebojte sa tých, čo mordujú telo. Vyznávajte ma pred ľuďmi, nezapierajte ma. Nie veľa tých, ktorých sa týmito značkami riadia. Tým, ktorí sa o to snažia Ježiš sľubuje: „Neboj sa, malé stádočko, lebo zaľúbilo sa vášmu Otcovi dať vám kráľovstvo.“ Amen.
S použitím viacerých prameňov
Martin Šefranko
|
Cirkevný zbor Evanjelickej cirkvi augsburgského vyznania v Bratislave, 2005 - 2012
Webstránku Evanjelickej cirkvi a. v. na Slovensku nájdete tu.
|
|
|
