V súvislosti s tým, že Cirkevný zbor (CZ) ECAV na Slovensku Bratislava 15. februára 2013 ukončil svoju činnosť, nájdete aktuálne informácie na webových stránkach nástupníckych zborov:
CZ ECAV na Slovensku Bratislava DÚBRAVKA (www.ecavdubravka.sk)
CZ ECAV na Slovensku Bratislava LEGIONÁRSKA (www.legionarska.sk)
CZ ECAV na Slovensku Bratislava STARÉ MESTO (www.velkykostol.sk, www.facebook.com/ECAVKonventna)
Táto stránka (www.ecavba.sk) obsahuje iba archívne dokumenty. Ďakujeme za porozumenie.
Kázne

V predvečer Pamiatky reformácie, 1. Samuelova 22, 22 - 26

1. Samuelova 2, 22 – 26:
„Éli bol už veľmi starý, no počul o všetkom, čo robili jeho synovia celému Izraelu, ako spávali so ženami, ktoré konali službu pri dverách posvätného stánku. I povedal im: Prečo páchate také veci? Len zlé počúvam o vás od všetkého tohto ľudu. Nie, synovia moji, nie je dobrá povesť, čo počúvam a čo ľud Hospodinov šíri o vás. Keď zhreší človek proti človeku, súdiť ho bude Boh, ale keď človek zhreší proti Hospodinovi, kto sa ho zastane? Ale oni neposlúchali hlas svojho otca, lebo Hospodin ich chcel usmrtiť. Mládenec Samuel však rástol a bol vždy milší Hospodinovi i ľuďom.“

Milí bratia a milé sestry!

Sú kresťania, ktorí ako ťažiskový okamih viery zdôrazňujú nutnosť obrátenia sa ku Kristovi. My, evanjelici, ktorým základom viery je posolstvo Biblie, potrebu obrátenia – nasmerovania života na Krista nepopierame. Práve na základe biblickej zvesti však tvrdíme, že k Pánovi Ježišovi je potrebné obracať sa nanovo, denne, lebo s jednorazovým prijatím Pána Ježiša do svojho srdca nevystačíme. Prečo? Lebo hriech je sťa burina, ktorá rastie vždy nanovo a vždy znova a znova ju treba vytrhávať. Martin Luther prirovnáva hriech k brade na tvári muža, ktorú je potrebné deň čo deň holiť. Potrebujeme obrátenie sa ku Kristovi? Jednoznačne áno. Avšak nie ako jednorazový akt, ale ako denné rozhodovanie sa pre život podľa Božieho slova. (Por. 1. tézu M. Luthera proti odpustkom: Keď náš Pán a Majster hovorí: "Pokánie čiňte" atď., tak chce, aby celý život Jeho veriacich na zemi bol ustavičným pokáním.)

Text z 1S 2, 22nn nám hovorí, že podobne nevystačíme iba s jednou reformáciou. Aj nápravu v oblasti viery treba opakovať. Reformační otcovia, na ktorých v týchto dňoch myslíme s obzvláštnou vďačnosťou, razili heslo: Ecclesia semper reformanda (Cirkev sa potrebuje stále reformovať – obnovovať).

Kňaz Éli, o ktorom sme počuli z Písma, vykonával svoju službu po celý život svedomito, bohabojne a zodpovedne. Keď zostarol, prevzali podstatnú časť kňazského povolania jeho synovia. A to bol počiatok konca. Chofní a Pinchás si totiž nielenže urobili z kňazského povolania živnosť, pri ktorej sa obohacovali, kde sa len dalo a ako sa len dalo; nielenže sa veselo oddávali neviazanej prostitúcii – hoci pod rúškom náboženského rituálu, ale tým všetkým znehodnocovali v očiach druhých Božie meno a degradovali Pána Boha na prírodné božstvo. Niet sa čo čudovať, že duchovný život v Izraeli v tej dobe bol premenený iba na vykonávanie formálnych úkonov. Povedané našou rečou, ľudia prestali mať záujem o zhromaždenie Božieho ľudu, alebo tam chodievali maximálne zo zvyku, lebo im to duchovne neprinášalo nič alebo len veľmi málo.

Niečo podobné môžeme sledovať aj na konci stredoveku, v predvečer reformácie. – To isté úplné znehodnotenie kresťanských myšlienok, kresťanského života, viery v trojjediného Boha ako takej. Historik James North o tom vo svojich Dejinách cirkvi píše: „V predvečer reformácie sa po celej Európe rozlieval silný antiklerikalizmus (odpor voči duchovenstvu). Príliš mnoho duchovných bolo nemorálnych, predovšetkým vyššia kňazské trieda biskupov, arcibiskupov a opátov. Na adresu pápežského dvora sa ozývala kritika, a to nie pre jeho moc, ale kvôli spôsobu, akým ju uplatňoval. Veľký počet kňazov, zvlášť vyššieho (duchovenstva) sa previňoval absentérstvom: mali určité úrady, ale neboli prítomní, aby konali službu, ktorá sa s daným postavením spájala. Veľmi často bol vyslaný nižší duchovný, aby urobil to najnutnejšie, ale z veľkého príjmu toho, kto úrad zastával, dostal len zlomok. V predvečer reformácie malo len 7 % farností stáleho kňaza. Mnohí z týchto absentujúcich kňazov obdržali viac ako jednu funkciu v cirkvi, a hoci nepracovali, zo všetkých (funkcií) poberali príjem. Naviac väčšine kňazov chýbalo dostatočné vzdelanie, pokiaľ vôbec nejaké mali. Mnohí farári boli (pôvodne) jednoduchí roľníci, ktorých ich pán do farnosti dosadil, pretože nikomu zvonku nedôveroval. Vyššími kňazmi sa stávali nezamestnaní šľachtickí synáčikovia, vycvičení pre bojovanie a lov. Niet divu, že sa venovali práve týmto činnostiam, namiesto aby slúžili ako biskupi zverenej diecéze. Rad kňazov nevedelo latinsky ani natoľko, aby prečítali omšu“ (tá sa vtedy odbavovala v latinčine).

A ako je to v našej dobe? Prečo sú toľkí ľudia ľahostajní ku kresťanskej viere? – Čierna machuľa, ktorú cirkev a kresťania v tomto svete spôsobili, trvá v rôznych formách a obmenách. Dosiaľ sa nenašiel účinný pijavý papier, ktorý by ju spoľahlivo vysušil. A aj keby, vždy po nej zostane stopa. Cez všetky snahy jedincov, napriek všetkým svedectvám života rôznych osobností platí, že cirkev je a zostáva dnešnému svetu v mnohom ohľade dlžná; že my – kresťania, nášmu svetu mnohé dlhujeme.

V čom spočíva tento dlh? Svedectvo o Éliho synoch rozpráva o spôsobe života, bez hlbšieho premýšľania, bez zápasu, o snahe mať sa za každú cenu dobre, užívať si a v tomto smere tromfnúť jeden druhého, nemať žiadne zábrany, všetko merať ekonomickými hľadiskami. – To je, súhrnne vzaté, mor duchovného rastu, kolaps života viery. Nastal posun a presun životných hodnôt. Čo bolo kedysi sväté, už sväté nie je. Skôr posmievané. Nepomôžu náreky, ani ubezpečovanie, že kedysi to bolo iné. Náreky a ťažkanie si nie sú riešením. Schodnou cestou nie je ani alibistické vyhováranie sa na dobu komunizmu. Veď ako počas nej obstáli kresťania v slobodných demokratických krajinách? V západnej Európe sú kostoly ešte prázdnejšie ako u nás!... Korene dnešného neutešeného stavu kresťanstva v Európe sú teda inde ako v totalite.

Kde sa však začal úpadok? Kde kresťania sklamali? – V 18. a 19. storočí, keď odsunuli do pozadia sociálnu otázku a nezaujímali sa, ako sa ľuďom žije? V 15. a 16. storočí, keď sa viedlo toľko náboženských vojen? Alebo v stredoveku, o ktorom už bola reč? Či dokonca za všetko môže už cisár Konštantín, ktorý v r. 313 urobil z kresťanstva štátne náboženstvo? Kde je východisko z tohto bludného kruhu? Je vôbec možné, aby v podobnom neutešenom prostredí vzklíčilo niečo dobré a kladné? – Je! Počujeme: je tu mládenec, ktorý prospieval a rástol a bol milý Hospodinovi, aj ľuďom (v. 26). To nie je rozprávkový príbeh o krásnom princovi, ktorý vstúpi do deja vo všeobecne ponurej atmosfére a zabije všetkých ohrozujúceho šarkana, a zase bude dobre. Biblia svedčí o Božom zásahu – zásahu z lásky! Pán Boh neopúšťa svoj ľud a svoju cirkev za žiadnych okolností! Mládenec Samuel – to je naštartovanie reformačného procesu. Procesu dlhého a neľahkého, spojeného aj s nejednou prehrou. Procesu, ktorý bude stáť mnoho úsilia (Samuel sa 20 rokov modlil – zápasil o nový prístup k viere v Boha, o očistenie duchovného života). Mnohí z reformátorov na sklonku stredoveku šli v jeho stopách, niektorých to stálo aj život.

Reformácia čaká aj nás, súčasných kresťanov. Iba s jednou reformáciou nevystačíme. Ecclesia semper reformanda – cirkev sa potrebuje neustále reformovať. Reformácia teda nie je hotová a ukončená. Je stále čo napravovať, ale začať potrebujeme od seba. V usilovnom zápase viery je nádej pre budúcnosť. Nenechajme sa ovplyvniť súdobým trendom, ktorý ženie ľudí k neustálemu nakupovaniu ďalších a ďalších vecí – až k posadnutosti touto činnosťou. Nech – a predovšetkým o čím viacerých z nás, evanjelikov, platí: Nie z množstva vecí, ktorými sa obklopujem, ale „z milosti Božej som, čo som, a Jeho milosť nebola pri mne daromná“ (1K 15, 10a) a „Veď je sa nehanbím za evanjelium Kristovo“ (R 1, 16).
Určité hodnoty a princípy sú nedotknuteľné, treba ich podržať, nemožno ich opustiť. Jedným z nich je modlitebný zápas o vlastné deti. Éli bol muž na svojom mieste, ale synovia sa mu vôbec nevydarili. To sa môže stať. Viera nie je dedičná – génová záležitosť. Biblia neodsudzuje Éliho, ani nikoho, komu sa deti stratia z cesty viery. Neodsudzuje ich pre túto skutočnosť. No Éli to vzdal dopredu (por. v. 25). Podľa Éliho došli veci tak ďaleko, že už ani príhovorná modlitba nepomôže. A práve to bol Éliho omyl. Nemôžeme síce za iných veriť, ale úprimná modlitba za druhých, za to aby aj k nim preniklo evanjelium, je a má zostať súčasťou života cirkvi. Aj dnes je zmysluplné prosiť – prihovárať sa pred Bohom za vieru našich detí či vnúčat. Je za koho prosiť! Vytrvalé a úprimné príhovorné modlitby sú súčasťou súdobej reformácie.

Samuel, na rozdiel od Éliho synov, rástol pod záštitou príhovorných modlitieb svojich rodičov, najmä matky Anny. Nezostal však verný Pánu Bohu iba preto, že sa za neho niekto modlil, ale preto, že bol milý Hospodinovi. Išlo teda o milosť. On sám sa potom usilovne modlil za celý národ, a za svojich synov, avšak tí neboli Pánu Bohu verní a aj s národom to po duchovnej stránke šlo od desiatich k piatim. Ani najúprimnejšia modlitba nie je samospasiteľným návodom ako zachrániť situáciu. To môže len Ten, o ktorom Písmo vraví, že tiež „prospieval múdrosťou, vzrastom a bol milý Bohu aj ľuďom“ (L 2, 52) – Ježiš Kristus. Vďaka Nemu je cesta milosti – cesta k Bohu otvorená, sprístupnená aj mládencom našej doby, mládencom z najrozličnejších rodín a prostredia.

Takýmto mládencom sa však môže stať trebárs aj človek v strednom alebo vyššom veku, ktorý opustí cestu nerozhodnosti a v otázke viery zaujme jednoznačné stanovisko, napríklad aj k svojim vlastným deťom. – Teda koná to, čo Éli nedokázal. Mládencom nášho veku, ktorý sa bude podieľať na reformácii, môže byť každý z nás, kto neprestane Pána Boha prosiť a prihovárať sa u Neho ľudí vo svojej rodine, na pracovisku, v škole a vo vzťahoch k blížnym bude brať Božie slovo vážne. Mládencom nášho veku môže byť každý z nás, kto porozumie, že nadovšetko dôležité je prijímať Božiu milosť. To sú jednotlivé čiastočky drobného osobného podielu na reformácii cirkvi a – kiežby – aj na obnove našej súčasnej spoločnosti. Odtiaľto – zo života, ktorý počíta s Božou milosťou a z dôvery v Bohu premieňanej na modlitby za iných, vyviera nádej pre tento svet. Amen.

Pramene: James B. North: Dejiny církve od Letnic k dnešku (vyd. Návrat domů. Praha 2001);
Jan Krupa (Kázeň v zbore ČCE vo Valašskom Meziříčí povedaná 17. 1. 1993).

Martin Šefranko
Cirkevný zbor Evanjelickej cirkvi augsburgského vyznania v Bratislave, 2005 - 2012

Webstránku Evanjelickej cirkvi a. v. na Slovensku nájdete tu.