V súvislosti s tým, že Cirkevný zbor (CZ) ECAV na Slovensku Bratislava 15. februára 2013 ukončil svoju činnosť, nájdete aktuálne informácie na webových stránkach nástupníckych zborov:
CZ ECAV na Slovensku Bratislava DÚBRAVKA (www.ecavdubravka.sk)
CZ ECAV na Slovensku Bratislava LEGIONÁRSKA (www.legionarska.sk)
CZ ECAV na Slovensku Bratislava STARÉ MESTO (www.velkykostol.sk, www.facebook.com/ECAVKonventna)
Táto stránka (www.ecavba.sk) obsahuje iba archívne dokumenty. Ďakujeme za porozumenie.
Kázne

17. nedeľa po Svätej Trojici; Efezským 4, 1 - 6

Efezským 4, 1 – 6:
„Napomínam vás teda ja, väzeň v Pánovi: Žite tak, ako je hodné povolania, ktorým ste boli povolaní, vo všetkej pokore, nežnosti a trpezlivosti, znášajte sa vospolok v láske a usilujte sa zachovávať jednotu ducha vo zväzku pokoja. Jedno je telo a jeden duch, ako ste aj boli povolaní v jednej nádeji svojho povolania. Jeden Pán, jedna viera, jeden krst; jeden Boh a Otec všetkých, ktorý je nad všetkými, skrze všetkých a vo všetkých.“


Milí bratia a milé sestry!

Úlohou kázne síce nie je reflektovať spoločenské dianie, ale ono sa zas nedá ani odignorovať, obísť. Minulý týždeň (pád vlády) ukázal, akí sme v našej krajine rozbití, roztrieštení, rozháraní. Neodvažujem sa posudzovať, či sme na tom lepšie aspoň v cirkvi. Každopádne Biblia nám stavia pred oči dôležitosť úsilia o jednotu.

V liste Efezským nám pripomína povolanie nás, kresťanov, spoločne budovať Pánovu cirkev. Hnacou silou, „motorom“ tohto budovania je znášanlivá láska, jednota Ducha a zväzok zmierujúceho pokoja. Kde niet znášanlivej lásky, jednoty Ducha, kde namiesto zmierenia je spoločenstvo kresťanov nivočené súperením medzi jednotlivcami či skupinami – bez úsilia o nápravu, tam nemožno očakávať, že ľudí oslovíme, že uveria našej zvesti, že naplníme poslanie, ktoré nám Kristus zveril. Keď sa ako cirkev zaoberáme samými len sebou, či svojimi spormi je potrebné pripomenúť, že svet to pramálo zaujíma. Svet – naše okolie očakáva od cirkvi čosi iné: oslobodzujúce slovo, radostné novinu, svetlo do beznádeje. Čím viac sa ako cirkev zaoberáme iba samými sebou, len našimi problémami, tým menej je pre ľudí mimo cirkev kresťanstvo zaujímavým, tým menej ich oslovuje. Kresťanská cirkev oslovuje, keď je otvoreným spoločenstvom, v ktorom ľudia poznajú, čím môžu byť, v ktorom si uvedomujú: tu sa ľudia vnímajú a prijímajú ako Božie deti, ako bratia a sestry v Kristovi, ako súčasť chrámu Ducha Svätého. To nie je možné bez svornosti, bez úsilia o jednotu, bez otvárania sa pôsobeniu Svätého Ducha.

Jeden teológ v súvise s tým hovorí: Duch Svätý je prítomnosťou Boha medzi nami. Bez Ducha Svätého je Boh ďaleko, Kristus je minulosťou, evanjelium mŕtvou písomnosťou, cirkev iba organizáciou. Autorita je ovládaním, misia propagandou, služby Božie akousi spomienkou a kresťanské konanie otrockou morálkou. Ale v neoddeliteľnom spoločenstve s Duchom Svätým– keď sa nanovo otvárame Jeho pôsobeniu – je vzkriesený Kristus tu, evanjelium je životnou nutnosťou – tým, bez čoho sa nezaobídeme, cirkev je spoločenstvom Trojjediného Boha s nami. Autorita sa stáva oslobodzujúcou službou, misia prinášaním Božieho života, služby Božie pripomínaním si veľkých Božích skutkov a ochutnávkou budúcnosti, ktorú nám Boh chystá a ľudské konanie odzrkadľovaním Božej lásky, múdrosti a charakteru (voľne podľa Josefa Zvěřinu). Takúto cirkev môže svet spoznať vtedy, keď sa usilujeme o jednotu. Keď prijímame Božie myšlienky.

Všimnime si apoštola Pavla: Napomína cirkevný zbor, ale nie ako ten, kto iba vyžaduje a karhá so zdvihnutým ukazovákom, ani ako ten, kto vie všetko lepšie. Pavel napomína, nabáda k jednote tak, že efezským kresťanom – a dnes aj nám – pripomína centrum našej viery: Jeden Pán, jedna viera, jeden krst. Povedané inak: Krstom v meno Trojjediného Boha bolo do každého z nás vložené semienko milosti Ježiša Krista, lásky nebeského Otca a spoločenstva Ducha Svätého. A ako pokrstení sme povolaní rozvíjať tieto dary, nechať rásť semiačko do nás vložené.

Keď Duch Svätý, ktorý všetko oživuje zostane v strede, nasmeruje nás k Ježišovmu krížu, kde zomiera naše sebecké ego. „Jeden Pán, jedna viera, jeden krst; jeden Boh a Otec všetkých“. Nijaké dieťa nemôže mať dvoch otcov. Ani naše fyzické telo nemôže mať dva druhy krvi. Podobne ani cirkev, ktorá je telom Pána Ježiša Krista, nemá dva druhy Ducha Svätého. To, že Ježiš je Pán znamená, že Mu nebeský Otec dal taktovku celého svetového orchestra (Ľudovít Fazekaš). Keby každý hral a spieval podľa svojej predstavy, bol by z toho hurhaj a vreskot. K súladu, harmónii, jednote dochádza, keď dbáme na pokyny Dirigenta – Pána Ježiša Krista. Keď vierou prijímame, že Pánom – Dirigentom je Kristus a vyvodíme z toho dôsledky v našom praktickom počínaní.

V krste sa toto panovanie – táto najlepšia ponuka vlády ponúka aj nám. V našej krajine je akútnou otázka, kto nám bude vládnuť. Nech už život na ňu prinesie akúkoľvek odpoveď platí, že ako pokrstení sme pod Ježišovou vládou. Patríme dobrému Kráľovi, ktorý vo svojom vládnutí nehľadá svoje výhody, ale našu spásu, miluje nás až po obeť svojho života. Otázkou zostáva, či hráme a spievame podľa pokynov Dirigenta, či prijímame, že Ježiš je Pánom aj nášho života – najvyššou autoritou, alebo dáme väčšmi na to, ako to dnes vo svete chodí..., či na to, čo nám v našom pohodlí vyhovuje...

Jednota cirkvi neznamená, že poprieme Ježišove slová: „Nik neprichádza k Otcovi, ak len nie skrze mňa“ (J 14, 6). Pred 25. rokmi (27. 10. 1986) najvyšší predstaviteľ katolíckej cirkvi pápež Ján Pavol II. zorganizoval v Assisi stretnutie predstaviteľov rôznych svetových náboženstiev, aby sa modlili za mier. Pápež dovolil dalajlámovi postaviť na oltár sochu Budhu. Modliť sa za mier je správne, vytváranie medzináboženského frontu, čo aj pod hlavičkou mieru, je však popretím všeobecnej potreby vykúpenia – spreneverením sa biblickej zvesti, že „nieto spasenia v nikom inom, lebo nebolo dané pre ľudí iné meno pod nebom, v ktorom by sme mali dôjsť spasenia“ ako meno Ježiš (Sk 4, 12) aj 1. Božiemu prikázaniu: „Nebudeš mať iných bohov okrem mňa“ (Hospodina) – 2M 20, 2.

Jednota cirkvi neznamená, že povýšime formu nad obsah. Pred týždňom brat farár Ulrich Parzany na službách Božích v športovej hale podčiarkol, že je iba jedna cesta k Bohu – Ježiš Kristus. Zároveň podotkol, že jestvuje mnoho ciest, veľa rozličných spôsobov ako prísť k Ježišovi, mnoho rozmanitých foriem, ako ľuďom priblížiť – sprostredkovať obsah kresťanskej viery, že iba cez Ježiša prichádzame k Bohu.

Aký postoj zaujať k rôznosti foriem? Nie taký, že toho, kto je vo forme praktizovania kresťanskej viery iný ako my, „zaškatuľkujeme“. Pavel nabáda: „Vo všetkej pokore, nežnosti a trpezlivosti, znášajte sa vospolok v láske.“ Láska má na zreteli dobro blížneho. V spojení: „znášať sa“ počujeme slovo „niesť“ a s ním sa nám vybaví „bremeno“. Znášať sa vospolok v láske – nie je ľahké cesta. Vyžaduje námahu, trpezlivosť, čas, ochotu odpúšťať. Nie je to ľahká cesta, ale je znesiteľná. Ježiš ňou kráčal. V láske šiel na kríž, aby odstránil bariéru, ktorá nás delí od Boha aj od ľudí. Vo viere v Neho, v zachovávaní pokynov tohto Dirigenta je sila, aby sme sa navzdory všetkej rozdielnosti usilovali zachovávať jednotu ducha vo zväzku pokoja. Amen.

S použitím myšlienok Josefa Zvěřinu, Ľudovíta Fazekaša a ďalších prameňov

Martin Šefranko
Cirkevný zbor Evanjelickej cirkvi augsburgského vyznania v Bratislave, 2005 - 2012

Webstránku Evanjelickej cirkvi a. v. na Slovensku nájdete tu.