18. nedeľa po Svätej Trojici, Príslovia 17, 9 a 27, 5 – 6
Príslovia 17, 9: „Kto odpúšťa priestupok, hľadá lásku, kto však opakuje vec, rozíde sa s priateľom.“
Príslovia 27, 5 – 6: „Lepšie je zjavné karhanie ako skrývaná láska. Údery milujúceho sú úprimné, ale bozky nenávidiaceho sú
klamné.“
Milí bratia a milé sestry!
Základným symbolom kresťanstva je kríž. Má dve ramená. Dlhšie vertikálne znázorňuje, že Ježiš nás zmieril s Bohom. Usporiadal, dal do poriadku vzťah nás, ľudí s Bohom, keď na kríži zomrel – prijal namiesto nás trest za naše hriechy.
Kristov kríž má však aj horizontálne rameno, naznačujúce, že Ježišove ruky objímajú celý svet. Jeho láska je tu pre všetkých. A hoci kresťanstvo nemožno zameniť s humanizmom – veď už vertikálne rameno kríža pripomína, že v kresťanstve ide o vzťah Boha a nás, horizontálne rameno kríža zas nedovolí zabúdať, že náš vzťah s Bohom sa má prejavovať vo vzťahoch k ľuďom. Ježiš nám ukázal, ako majú vyzerať. Povedal: „Nové prikázanie vám dávam, aby ste sa vzájomne milovali; ako som vás ja miloval, aby ste sa aj vy vzájomne milovali“ (J 13, 34). Teda to, ako nás má rád Ježiš, ako nás On prijíma, sa stáva vzorom a silou aj pre náš život. Keby nám prikázanie: „Milovať budeš blížneho“ (Mt 22, 39) znelo iba ako príkaz, stala by sa pre nás láska k ľuďom bremenom. Písmo naše úsilie predznamenáva Božou láskou. Hovorí: „V tom je láska, že nie my sme milovali Boha, ale že On miloval nás a poslal svojho Syna ako obeť zmierenia za naše hriechy. Milovaní, keď si nás Boh takto zamiloval, aj my sa máme milovať navzájom“ (1J 4, 10n).
Božia láska je pevná a posilňujúca. Umožňuje nám rozumieť, že láska nie je produktom našich schopností. To Božia – Kristova láska vytvára medzi nami priestor pre lásku, aby sme prijímali blížnych, ako nás prijal Pán, aby sme si dokázali odpúšťať.
Čítali sme dva texty z knihy Prísloví. V prvom (17, 9) nám znelo: „Kto odpúšťa priestupok, hľadá lásku, kto však opakuje vec, rozíde sa s priateľom.“ Je to praktické poučenie o tom, čo ruší, a naopak, čo podporuje lásku, priateľstvo, pekné medziľudské vzťahy. Narúša ich zdôrazňovanie chýb pretriasanie previnení, ich neustále pripomínanie. Pevný – stabilný vzťah k ľuďom nemožno budovať na tom, že ich kritizujeme. Jeden nemecký štátnik povedal, že keď v rozhovore ukážem na druhého človeka prstom, zároveň tri prsty ukazujú na mňa. Určite, pre napredovanie je kritika potrebná, práve tak aj sebareflexia, schopnosť vidieť vlastné omyly. Platí to vo vzťahoch jednotlivcov aj medzi spoločenstvami.
Onedlho si pripomenieme 494. výročie Reformácie. Luther nekompromisne poukázal na mnohé vážne nedostatky vtedajšej cirkvi. No jeho postoj nebol: Už som cirkev napravil, už je všetko v poriadku. Prízvukoval nevyhnutnosť denného pokánia, každodennej inventúry života, ale aj potrebu neustáleho obnovovanie cirkvi. Jedna z ťažiskových téz Reformácie znie: Ecclesia semper reformarda – cirkev vždy znovu obnovovaná, reformujúca sa do podoby – formy, akú ju chce Pán Boh mať.
Približne od júna sa na stránkach našej cirkevnej tlače objavuje polemická diskusia, v poslednom čase už len jednostranné vyhlásenia, o tzv. charizmatickom hnutí, ktoré ohrozuje našu cirkev. Naozaj nežijeme v izolácii. Aj kresťania v našom spoločenstve, aj naša mládež je konfrontovaná s rozličnými vplyvmi. Prv, ako by sme sa zaoberali tým, v čom nás – našich evanjelických veriacich môžu iné spoločenstvá ohrozovať, zavádzať, v čom robia chyby, si však potrebujeme vážne položiť iné otázky: Ak sa vyskytujú prípady, že ľudia opúšťajú našu cirkev, pýtajme sa: Čo im u nás chýba? Kde sú naše nedostatky a pochybenia? (Prof. Theodor Dieter) Čo by sme mali my, v našej cirkvi meniť, reformovať – keď chceme byť cirkvou „semper reformarda“ – vždy nanovo sa obnovujúcou do podoby, akú ju Pán Boh zamýšľal? Keď ukazujeme prstom na iných, zároveň tri prsty ukazujú na nás. Kritické rozsudzovanie – aj v otázkach vierouky a praktického duchovného života je zaiste namieste. No nemenej aj sebareflexia, schopnosť vnímať naše nedostatky a ochota poučiť sa z nich. Potom ani iných nemusíme chápať predovšetkým ako ohrozenie, ale ako výzvu k tomu, čo je potrebné zlepšovať, napravovať u nás doma.
Jeden konkrétny príklad: Keď sa pýtali evanjelikov, čo očakávajú od služieb Božích, zazneli odpovede: Chcem nájsť orientáciu. Chcem získať posilnenie, novú odvahu. Chcem si oddýchnuť od všedných povinností. Keď rovnakú otázku: S akým očakávaním idete na bohoslužby? položili kresťanom s tzv. charizmatickou zbožnosťou, odpoveď znela: Chcem stretnúť Pána. – Chcem sa stretnúť s Pánom Ježišom Kristom.
Áno, je značný rozdiel, či idem na služby Božie s vedomím, že splním dobrý zvyk, že si trochu oddýchnem, vypnem, načerpám silu, alebo na ne prichádzam s očakávaním, že sa stretnem s Pánom Ježišom Kristom v Jeho slove, že budem v Jeho prítomnosti skrze duchovné piesne a modlitby.
Určite sú veci, ku ktorým by sme v teológii iných spoločenstiev mali oprávnene kritické výhrady. No zdôrazňovanie chýb, pretriasanie previnení, ich neustále pripomínanie nám nepomôže. Oveľa dôležitejšie sa je pýtať, v čom sú silné stránky týchto kresťanov, resp. kde sme my zabudli na to, čo nám je vlastné. Veď už spomínaný Martin Luther sa pri slávení bohoslužby zaoberal otázkou: Ako obstojím pred Bohom. Vo filme Luther je to umelecky stvárnené v scéne, kde sa pri pozdvihovaní kalicha pri slávení omše mladý kňaz Martin, vedomý si Božej prítomnosti, tak rozochvel, že z kalicha sa mu vylialo trochu posväteného vína. Luther vedel, že na službách Božích sa stretáva so svätým Pánom Bohom (por. ES 237). Nechcel prikrývať svoje previnenia – bol úprimný pred Bohom a On Mu dal spoznať svoju odpúšťajúcu lásku, ktorá borí múr previnení oddeľujúcich nás od Boha. Ako sa Kristus sklonil k nám, ako nám prvý vyšiel v ústrety, tak sa aj my máme skláňať k blížnym a vzájomne si odpúšťať. „Kto odpúšťa priestupok, hľadá lásku, kto však opakuje vec, rozíde sa s priateľom“ (Prísl 17, 9).
Z knihy Prísloví (27, 5n) sme počuli: „Lepšie je zjavné karhanie ako skrývaná láska. Údery milujúceho sú úprimné, ale bozky nenávidiaceho sú klamné.“ Bol to práve Luther, ktorý zdôrazňoval potrebu veriť Božiemu slovu, považovať Boha za dôveryhodného. Za Toho, ktorý aj keď nás karhá, ba občas i švihne, sleduje tým naše dobro. Pán Boh nám dáva znamenia, signalizuje, keď sa Mu naše správanie nepáči. V knihe Jóbovej (5, 17n) čítame: „Blahoslavený človek, ktorého Boh karhá; nepohŕdaj teda kázňou Všemocného. Lebo On raní, On aj obväzuje, On udiera, ale Jeho ruky aj liečia.“ Nepriateľ nám môže šepkať sladké slová a s úsmevom nás nechá kráčať zlou cestou. Rada skutočného priateľa, aj keby bola bolestivá, je najlepšia. Ježišova obeť na kríž je svedectvom, že o Božom priateľstve k nám nemusíme pochybovať. Ďakujme, že Boh nás nenecháva ísť do záhuby, ale aj napomínaním a trestom nás vedie k sebe, k rýdzemu, požehnanému životu. Amen.
S použitím myšlienok Prof. Theodora Dietera, Filipa Susy a Ivana Ryšavého
Modlitba:
Pane Bože, ďakujeme, že Tvoja láska nie je ako cukrík, z ktorého sa ním pokazia zuby, ale je ako liek, niekedy aj horký, no uzdravujúci. Prosíme lieč nás, napomínaj, karhaj, ak treba aj trestaj nás, len sa nám neprestaň prihovárať, aby sme nezablúdili a nezišli na scestie – na cestu vedúcu do záhuby. Prosíme, dávaj nám odvahu a pokoru pýtať sa: Čo chýba našej viera a láske? Kde sú naše nedostatky a pochybenia? Čo by sme mali meniť? Ďakujeme, že to, ako nás Ty, Ježiši, máš rád, sa stáva vzorom a silou aj pre náš život. Tvoja láska vytvára priestor, aby sme navzájom prijímali, ako nás Ty prijal a dokázali sme si odpúšťať, ako si nám Ty odpustil. Amen.
Martin Šefranko
|
Cirkevný zbor Evanjelickej cirkvi augsburgského vyznania v Bratislave, 2005 - 2012
Webstránku Evanjelickej cirkvi a. v. na Slovensku nájdete tu.
|
|
|
