Nedeľa večnosti - posledná nedeľa v cirkevnom roku, 1. Korintským 2, 9
1. Korintským 2, 9: „Ani oko nevídalo, ani ucho neslýchalo, ani do srdca človeku nevstúpilo, čo pripravil Boh tým, ktorí Ho milujú“.
Milí bratia a milé sestry!
Jeden cirkevný predstaviteľ mal predniesť hosťovskú prednášku na teologickej fakulte, no výrazne meškal. Keď stále nechodil a medzi zhromaždeným poslucháčstvom to už začínalo vrieť netrpezlivosťou, ktosi poznamenal: „Vidno, že prednášajúci je hlboko veriaci človek, že verí vo večnosť; čas pre neho nehrá žiadnu rolu...“.
Viera vo večnosť však má mať u kresťanov iné dôsledky, ako nedochviľnosť. Prejavom viery vo večnosť má byť čosi iné, ako to, že iných necháme na seba „večne“ čakať. Všetky aspekty viery vo večnosť sa nedajú spomenúť a vysvetliť v jednej kázni, no zameriame sa aspoň na niektoré.
(1) Večnosť znamená, že to najkrajšie ešte iba príde. Iste, aj tu na zemi môžeme zažívať krásne chvíle.
Napr. pri sobáši, v manželstve, keď sa nám narodia deti/vnúčatá, alebo keď po čase z úst našich najmenších vyjde prvýkrát: „Mama/tata/baba“ – hreje nás to pri srdci. Krásnymi okamihmi sú aj momenty či obdobia úspechov – našich vlastných alebo našich blízkych. Krásnym je, verím, i čas, keď k nám Pán Ježiš prichádza vo svojom slove, v chlebe a víne svojej Večere a my sme uisťovaní, že Kristus nás má rád, že nám odpúšťa, prijíma nás. Smieme veriť evanjeliu – dobrej zvesti: Za teba som zomrel, aby si vedel, že si milovaný/á. Predsa, nič z toho ešte nie je večnosť vo svojej plnosti. Veď večnosť znamená, že to najkrajšie ešte iba príde.
(2) Večnosť je niečo, čo presahuje naše chápanie, na čo sú naše slová prislabé.
Biblia preto hovorí o večnosti v obrazoch, symboloch, podobenstvách. Napr. ako o svadbe (Mt 22, 1 – 10; 25, 1 – 13) – čím vyjadruje, že večnosť značí veľkú radosť (akou je svadba); radosť pochádzajúcu z Božej lásky k nám. Alebo Biblia prirovnáva život vo večnosti k hostine, k veľkej večeri – k slávnostnému banketu, párty, k bálu (L 14, 16n). I tu je dôraz na veselosť, no aj na Božiu veľkodušnosť – na to, že Pán Boh nám praje, že nie je nežičlivý, že Mu je ďaleké sebectvo. Písmo pripodobňuje večnosť aj k nádhernému mestu, ktoré má brány z perál a ulice zo zlata. Používa to najcennejšie: zlato a perly, aby priblížilo večnosť. Večnosť Biblia charakterizuje ako nezničiteľné spoločenstvo s Bohom, kde už nebude ani smútku, ani plaču, ani bolesti, kde Boh zotrie z našich očí všetky slzy (Zjav 21, 3 – 5). Písmo používa aj symbol stromu života, ktorý rodí dvanástoraké ovocie a vydáva ho každý mesiac. Strom stojí pri krištáľovo čistej rieke (Zjav 22, 1 – 3). Spomínanými obrazmi: očí, z ktorých sú zotreté slzy, stromu života a krištáľovo čistej rieky, približuje Biblia život bez všetkého, čo súvisí s hriechom, bolesťou, strachom, starosťami a núdzou, sú to obrazy naplnenia života a dokonalosti. Už keď toto vieme, mal by to byť dostatočný dôvod, aby sme sa na večnosť tešili. Je krajšia, ako dokážu opísať naše slová. Ľudská reč je príliš chudobná a naša pozemská schopnosť porozumieť prislabá, aby sme to vedeli pochopiť, jasne vyjadriť a opísať. Na pravú skutočnosť večnosti, ktorá presahuje všetky naše kategórie, nestačíme. Preto Biblia hovorí v obrazoch. Preto z nej počujeme: „Ani oko nevídalo, ani ucho neslýchalo, ani do srdca človeku nevstúpilo, čo pripravil Boh tým, ktorí Ho milujú “ (1K 2, 9).
(3) Večnosť súvisí s Bohom, s láskou k Nemu.
Boh pripravil to najkrajšie – to, čo v plnosti ešte iba príde, pre tých, ktorí Ho milujú ako svojho milostivého Otca. Viera v život večný je súčasťou Viery všeobecnej kresťanskej. Áno, iba ten kto sa na začiatku Viery všeobecnej kresťanskej odváži vyznať vieru v Boha ako svojho všemohúceho (nebeského) Otca, len ten môže na konci „spievať spev nádeje“. Bez dôverou naplnenej viery v nebeského Otca, zostáva vzkriesenie z mŕtvych takou hrôzou, ako predstava večnosti bez odpustenia.
V Biblii sa slová večný/naveky často spájajú s Bohom (por. Ž 29, 10; Dan 6, 27). Večnosť – život večný v Božej blízkosti, je teda Božím darom. Boh daruje večný život tým, ktorí Ho milujú, ktorí vierou a láskou k Bohu odpovedajú na Božiu lásku danú nám v Ježišovi Kristovi.
(4) Viera vo večnosť neznamená únik zo sveta, ale sústredenie sa na podstatu.
Marxisti vytýkali kresťanom, že sa vierou vo večnosť pokúšajú utešovať človeka iným – lepším svetom a odvracajú ho od tohto sveta. Spása a budúcnosť je, podľa Marxa, v rukách človeka. Nielenže v niektorých krajinách desiatky rokov prevládajúca marxistická ideológia ukázala, ako to so spásou vybudovanou rukami človeka dopadne..., ale už samo tvrdenie, že kresťanstvo odvracia človeka od tohto sveta, je hrubým neporozumením biblickej zvesti. Biblia predsa nehovorí o večnosti preto, aby nás volala k úniku z tohto sveta, k odvráteniu sa od jeho problémov. Písmo zdôrazňuje večnosť, aby sme sa sústredili na podstatu. Stačí spomenúť mená: Martin Luther, Abert Schweitzer, Matka Tereza a máme presvedčivé, hodnoverné príklady toho, že pravé kresťanstvo neznamená únik od problémov sveta, ale podieľanie sa na ich riešení.
Na smrteľnej posteli sotva–kto premýšľa, koľko mal ešte zarobiť, čo mal ešte postaviť, čo ešte vykonať. Sotva–kto si chce dať na sklonku života predčítavať kapitoly z Marxa. Ľudia, ktorí hodnotia svoj život a sú blízko jeho konca premýšľajú skôr o tom, čo zanedbali vo vzťahu k blížnym. Zomierajúci nedochádzajú radi sami, ale pokoj im prináša to, keď sú obklopení ľuďmi, ktorí ich mali radi, keď sa môžu rozlúčiť. Skôr ako po kapitolke z Marxa túžia po vzájomnom odpustení, po modlitbe, slovách z Písma – túžia odísť zmierení a so slovami požehnania.
Viera vo večnosť nie je proti napredovaniu v pokroku, v kultúre tu na zemi. Avšak dotýka sa podstaty: Toho, o čo v živote ide. Pokrok, kultúra, majetok – jeho dobré spravovania a zveľaďovanie, česť – to všetko je správne. Ak však ide len o moc, o majetok, o česť, o kultúru či pokrok, potom nejde o nič. Veď všetko to skončí v ničote. Ide o život večný. O večnosť s Bohom – nie bez Neho! Lebo aj takou, bez Boha, môže byť naša večnosť.
(5) Ako večný život získať?
Bohatý mládenec sa pýtal Ježiša: „Majstre, čo dobrého robiť, aby som mohol mať večný život?“ Ježiš mu odpovedal: „Zachovávaj prikázania!“ (Mt 19, 16 – 17b) A spomenul práve tie z Desatora, ktoré sa týkajú vzťahu k blížnym. Žalárnik vo Filipis (Sk 16, 30n) sa pýtal: „Čo mám činiť, aby som bol spasený?“ Dostal odpoveď: „Ver v Pána Ježiša!“ – Ktorá z oboch odpovedí je správna? Zachovávať prikázania? Alebo Veriť v Pána Ježiša? – Obe mienia to isté: Človeče, prijmi, k čomu ťa volá Boh!: Jeho pravidlá pre život obsiahnuté v Božích prikázaniach a najmä Jeho odpúšťajúcu lásku v Ježišovi Kristovi.
O večnosti hovorievame spravidla na cintorínoch, v blízkosti mŕtvych. Božia ponuka večnosti sa však obracia k živým. Kto ju prijme, ten bude večne žiť v Božej blízkosti. Kto ňou pohŕda, ten sa pred svätým Bohom nebude môcť preukázať ničím iným ako svojimi neodpustenými hriechmi. Kto verí Ježišovi Kristovi, kto od Neho prijíma odpustenie a spravodlivosť, tomu Boh otvára dvere (J 10, 9) do večnosti v Božej blízkosti, otvára mu nebo. Kto zotrváva ľahostajne či zatvrdilo v nevere – odmietajúc milosť Ježiša Krista, ten si sám prehadzuje výhybku do večnosti bez Boha, bez lásky, do večnosti v súžení.
Dnešná posledná nedeľa cirkevného roku – Nedeľa večnosti nás pozýva k večnému životu, nie k večnému zahynutiu. Svedčí, že Pán Boh pripravil večný život tým, ktorí Ho milujú. Našou vecou je, aby sme ho vo viere prijímali a už teraz – v časnosti, žili v láske, ktorej nás učí Kristus; aby sme s touto láskou prichádzali k ľuďom. Tak začína vo viere už tu život večný. Hoci veríme, že raz nastane aj v plnosti, že to najkrajšie ešte iba príde. Amen.
Pramene: Emil Brunner: Věřím (vyd. Svaz SČME YMCA, Praha 1938);
Bengt Pleijel: Brána viery otvorená (Tranoscius, Liptovský Mikuláš 1991);
Luděk Rejchrt: Věřím (vyd. nakladatelství SVÍTÁNÍ, Praha 1991);
Luděk Rejchrt: Srozumívání (vyd. Kalich, Praha 2006).
Ladislav Fričovský
TO NAJKRAJŠIE IBA PRÍDE!
To najkrajšie, to ešte iba príde.
Ohnivým stĺpom kráča pred nami.
Blýska sa bleskom archanjelských krídel.
Stráca sa hore medzi hviezdami.
To najkrajšie, to ešte príde iba.
Zbytočne vnárať srdce do zeme.
Do tmy sa rútiť v nekonečných chybách.
Cez dierku škúliť, kam až nesmieme.
To najkrajšie, to ešte iba príde.
Najväčšia túžba. Jediný zo snov.
Hľa, priestor, kam som odtiaľ nedovidel,
kde letmá chvíľa splýva s večnosťou.
To najkrajšie, to iba príde ešte.
S pútnikmi stúpam do nebeských brán.
Až raz stáť budem na tom istom mieste,
kam na oblaku predišiel ma Pán!
Martin Šefranko
|
Cirkevný zbor Evanjelickej cirkvi augsburgského vyznania v Bratislave, 2005 - 2012
Webstránku Evanjelickej cirkvi a. v. na Slovensku nájdete tu.
|
|
|
