V súvislosti s tým, že Cirkevný zbor (CZ) ECAV na Slovensku Bratislava 15. februára 2013 ukončil svoju činnosť, nájdete aktuálne informácie na webových stránkach nástupníckych zborov:
CZ ECAV na Slovensku Bratislava DÚBRAVKA (www.ecavdubravka.sk)
CZ ECAV na Slovensku Bratislava LEGIONÁRSKA (www.legionarska.sk)
CZ ECAV na Slovensku Bratislava STARÉ MESTO (www.velkykostol.sk, www.facebook.com/ECAVKonventna)
Táto stránka (www.ecavba.sk) obsahuje iba archívne dokumenty. Ďakujeme za porozumenie.
Kázne

Nedeľa večnosti - posledná nedeľa v cirkevnom roku, Filipským 3, 20 – 21

Ale naša otčina je v nebesiach; odtiaľ očakávame aj Spasiteľa, Pána Ježiša Krista: On mocou, ktorou si môže podmaniť všetko, pretvorí naše ponížené telo, aby bolo podobné Jeho oslávenému telu. (Filipským 3, 20 – 21)

List Filipským – ako aj ostatné Pavlove listy – bol pôvodne napísaný v starej gréckej reči. V kázňovom texte z tohto listu sme čítali vetu: „Naša otčine je v nebesiach.“ Slovo „otčina“ je prekladom pôvodného slova „politeuma“. Slovo „politeuma“ má tieto významy: štát, štátna správa, vláda štátu, štátna príslušnosť. Uvedené slovo má ešte aj tento význam: správanie občanov, ktoré zodpovedá konkrétne danej štátnej príslušnosti.
Z toho vyplýva, že slová nášho textu: „naša otčina je v nebesiach“ by sme mohli podrobnejšie rozviesť takto: Naším domovským štátom je kráľovstvo nebeské. Našou štátnou príslušnosťou je kráľovstvo nebeské. Našou štátnou vládou, ktorá vydáva pre nás zákony, je ten, kto je najvyššou hlavou kráľovstva nebeského. Máme občianske právo v kráľovstve nebeskom. Ak vyhlasujeme, že naša otčina je v nebesiach, zaväzujeme sa žiť a správať sa tak, ako to zodpovedá nášmu občianstvu v kráľovstve nebeskom, aby sme tomuto kráľovstvu nerobili hanbu.
Ten istý Pavel, ktorý napísal „Naša otčina je v nebesiach“, bol zároveň občanom Rímskej ríše. Mal dokonca od predkov zdedené rímske občianstvo a v niekoľkých prípadoch sa naň odvolal. Natíska sa nám otázka: ako boli v jeho mysli spojené tieto dve veci: občianstvo v kráľovstve nebeskom a občianstvo v rímskej ríši? To je aj otázka o nás: Ako je možné nám samým spojiť dve veci: byť občanmi určitého štátu tu na zemi a súčasne byť občanmi kráľovstva nebeského?
Najprv si všimnime rozdiel medzi tým, ako sa človek stáva občanom jednej a občanom druhej otčiny, domoviny. Do štátnej príslušnosti v rímskej ríši sa Pavel narodil, nepričinil sa o to. Aj my sa do príslušnosti v určitom štáte rodíme. Príslušnosť v nebeskom kráľovstve, v ktorom má zvrchovanú moc vzkriesený a oslávený Ježiš Kristus, bola Pavlovi ponúknutá. Bola mu ponúknutá za dramatických okolností v kľúčovom zážitku pri Damasku. On sa rozhodol túto ponuku prijať. Niekoľko veršov pred naším textom píše, že všetko sa začalo odvíjať z toho, že sa ho zmocnil Kristus, ktorý bol vzkriesený a ktorý vstúpil do nebeskej slávy. Myslí na zjavenie pri Damasku a na to, že ho aj v pokračovaní života stále sprevádzal Pán Ježiš Kristus. Tento Kristov zásah ho tvorivým, prioritným spôsobom poznačil na celý život. Pretože bol on najprv uchvátený Kristom, preto sa on teraz usiluje uchvátiť ten cieľ, ktorý pred neho predložil Kristus. Iniciátorom Pavlovho štátneho občianstva v kráľovstve nebeskom je Ježiš Kristus. Až v dôsledku toho môže povedať, že pred sebou má cieľ nebeského povolania, otčinu, ktorá je v nebesiach, a že svoju životnú cestu intenzívne sústreďuje na sledovanie tohto cieľa a približovanie sa k nemu.
My tiež žijeme v určitom štáte, v určitom štátnom zriadení tu na zemi. Ale aj nám bolo ponúknuté, alebo sa nám teraz ponúka štátne občianstvo v nebeskom kráľovstve. Túžiť dosiahnuť, uchvátiť tento nebeský cieľ môžeme len za predpokladu, že aj nás najprv uchvátil alebo uchváti Pán Ježiš Kristus, presnejšie: že sme sa mu dali, že sa mu dáme uchvátiť. Tie Kristove pozvania nemusia byť vždy také dramatické, ako bolo pozvanie Saula-Pavla pred Damaskom. Môžu prebiehať aj celkom ticho. Pán Ježiš má k dispozícii množstvo rozličných ciest. Ale ak už raz začneme brať vážne to nebeské povolanie, ktoré nám priniesol a prináša Pán Ježiš, potom aj my môžeme – už ako svoju – povedať vetu nášho textu: Naša otčina je v nebesiach.
Ak túto vetu zopakujeme s plnou vážnosťou ako svoju, otvára sa pred nami široká perspektíva. Je to pohľad, ktorý sa rozprestiera za hranicou nášho terajšieho časného života. Je to oblasť Božieho večného nebeského sveta. Uvedomujeme si to najmä dnes, v poslednú nedeľu cirkevného roku, v nedeľu večnosti.
Ale to znamená, že všetko, čo sme povedali o našom občianstve v nebeskom kráľovstve ešte nie je plnou skutočnosťou. Dúfame, očakávame, túžime, ale v tomto nebeskom štáte ešte nežijeme. Má za takých okolností vôbec zmysel o tom hovoriť? Nemali by sme predbežne na to zabudnúť a venovať sa zatiaľ čím plnšie životu v tom pozemskom štátnom zriadení, v ktorom sa práve nachádzame? A až potom, keď sa to nebeské kráľovstvo stane plnou skutočnosťou, prijať ho s radosťou? A dovtedy sa venovať len účasti na terajšej forme života, v tomto časnom svete?
A dá sa vôbec nejako skombinovať život v pozemskom štáte a očakávanie večného nebeského kráľovstva? Práve to je také vzrušujúce, že očakávanie toho budúceho, túžba po tom budúcom môže vniesť mnohoraké svetlo do nášho terajšieho života v pozemských podmienkach. Čím mocnejšie túžime po nebeskej otčine, tým viac svetla a požehnania z nej vstupuje už do nášho terajšieho života. Pripomenieme si z toho niektoré veci.
Každý túži po domove, to znamená po prostredí, po spoločenstve ľudí, v ktorom je prijímaný, akceptovaný, pochopený. Šťastný je, kto takýto domov nájde u blízkeho človeka, v manželskom a rodinnom spoločenstve alebo aj v inom kruhu vzájomne blízkych ľudí. Hlavne deti sú veľmi citlivé na to, aby mali takýto spoľahlivý domov, ale aj u dospelých je potreba opravdivého domova veľmi veľká. Potrebu a dôležitosť domova poznáva najmä ten, kto ho nemá alebo ho stratí a kto po takom domove veľmi túži.
Vďační sme za domovy, ktoré máme v tomto živote. Ale všetky takéto domovy sú pominuteľné a neraz majú aj svoje drobné alebo väčšie kazy. To vedie človeka k túžbe po definitívnom, nekončiacom sa domove. Naša otčina v nebesiach je takým domovom. Platí o ňom to, čo napísal v jednej svojej básni Ladislav Fričovský, evanjelický farár, básnik: „To najkrajšie, to ešte iba príde.“
Tým domovom je náš Pán a Spasiteľ Ježiš Kristus. Z evanjelií sa môžeme dozvedieť, koľkých ľudí, pre hriechy neakceptovateľných, on akceptoval. Stal sa domovom hriešnikov, ktorých iní iba odsudzovali a nik im nepomohol. Ježiš prichádzal k nim, hovoril s nimi priateľsky a oni cítili: tu sme prijímaní, On je náš domov. Bol domovom chorých, keď ich liečil. Domovom zarmútených, keď privolal späť k životu tých, čo im zomreli. Domovom hladných, keď ich nasýtil. Domovom duchovne hladných, keď im hovoril slová života. Domovom odstrkovaných, keď poukázal na to, že aj oni sú Božie deti. On priamo volal a volá k sebe, do opravdivého domova, tých, ktorí nesú rozličné bremená: „Poďte ku mne všetci, ktorí sa namáhate a ste preťažení, ja vám dám odpočinutie.“ Kto cez evanjeliá príde aj dnes do Ježišovej blízkosti, môže prežiť to, čo prežívali ľudia v jeho dobe. Kto sa o tom všetkom nielen dozvie, ale niečo z toho aj prežije, ten zakúsi predtuchu toho, čo znamená spoločenstvo s Pánom Ježišom Kristom. Bude to večný domov v tom najplnšom, najčistejšom zmysle. To najkrajšie nás ešte iba čaká.
Tá naša otčina v nebesiach je svetlo, ktoré už teraz svieti do našej tmy. Lebo my popri svojich radostných chvíľach prežívame aj ťažké chvíle depresie a rezignácie. Keď sa nám v dôsledku ťažkej osobnej situácie zdá, že už nič nemá zmysel, a že sa preto neoddá o nič zmysluplné ani usilovať, že sa treba už iba snažiť nejako prežiť a nejako dožiť tento život. Také chvíle prichádzajú na človeka. Vtedy je ako v hmle, ako v tme, ako pred neprekročiteľným, nezvládnuteľným múrom.
Sú takéto situácie naozaj koncom všetkých nádejí? Človek má taký dojem. Ale ak svoje uši a srdce otvorí posolstvu, ktoré sa aj jeho týka: „Naša otčina je v nebesiach“, ak si uvedomí s básnikom: „To najkrajšie, to ešte iba príde“, začína toto poznanie žiariť ako svetielko na konci dlhého, tmavého tunela, svetielko, svetlo, ktoré sa neprestajne zväčšuje.
Odkiaľ pochádza toto veľké, svetlo, ktoré žiari do tmy? Odkiaľ prichádza tá mocná transformujúca sila, ktorá všetko mení, takže sa plnia slová apoštola: „Staré veci sa pominuli a hľa, nastali nové“? Je to osobné, najosobnejšie svetlo, osobná, najosobnejšia sila. Na neho upozorňujú prečítané slová: „Naša otčina je v nebesiach; odtiaľ očakávame aj Spasiteľa, Pána Ježiša Krista.“ On sám povedal: „Ja som svetlo sveta. Kto mňa nasleduje, nebude chodiť v tme, ale bude mať svetlo života.“ S ním sa stretneme, v jeho svetle budeme žiť.
V jeho svetle budeme spätne pozerať a hodnotiť všetko, čo sme tu prežívali. V jeho svetle budeme vidieť aj tie ťažké, temné, zdanlivo nezmyselné obdobia svojho života, ktoré nás chceli stiahnuť do rezignácie. Otvoria sa nám oči a my pochopíme, čo teraz nechápeme. Ale toto svetlo pôsobí už teraz a ponúka sa nám už teraz. V tomto svetle už teraz môžem mať istotu, že potom pochopím aj to, čo teraz nechápem. A nielen to: môžem mať istotu, že ani tá hmla a tma, v ktorej kráčam, ma nemôže vytrhnúť z rúk mocného Spasiteľa Ježiša Krista. Každý má toľko slnka, koľko si sám vezme. Každý má toľko tohto Kristovho svetla, koľko si sám vezme. Nikomu ho nemožno nanútiť. Ale s odvahou viery ho môže získať každý. Z toho „najkrajšieho, čo ešte iba príde“, si niečo môžeme vziať už teraz, môžeme z toho žiť.
So vstupom do nášho domovského nebeského štátu je spojená naša bytostná premena. Tento sľub je mimoriadne vzrušujúci. Čítali sme toto: „On – teda náš Spasiteľ Ježiš Kristus – mocou, ktorou si môže podmaniť všetko, pretvorí naše ponížené telo, aby bolo podobné Jeho oslávenému telu.“ Naše terajšie telo, hoci je to zázračné Božie stvoriteľské dielo, ukončí smrťou svoju funkciu. Budeme vzkriesení s tou istou identitou, ktorú máme teraz, a náš Pán nám daruje nové telo, telo, ktoré bude podobné jeho oslávenému telu, telu, ktoré On dostal pri svojom vzkriesení. Apoštol to na inom mieste nazýva duchovným telom. Všetko to nám znie tajomne, ale aj musí, lebo ide o niečo celkom nové, s čím doteraz nemáme nijaké skúsenosti. Ak tento sľub berieme vážne, vzbudzuje to našu túžbu, a tak trochu aj zvedavosť.
Pre nás je dôležité vedieť: Biologická smrť je síce koniec pozemského života, ako ho poznáme teraz. Ale Pán Boh to skrze Ježiša Krista zariadil tak, aby potom nasledovalo vzkriesenie a nový život v nebeskej otčine. Tu platia v tom najplnšom zmysle básnikove slová: „To najkrajšie, to ešte iba príde.“ ------ Ale dovtedy žijeme v tomto časnom svete, každý v tom štáte, v ktorom má štátnu príslušnosť. Ale máme žiť tak, aby bolo z nášho správania vidno, že žijeme podľa zákonov svojej nebeskej vlasti. Aspoň niektoré zo základných zásad kráľovstva Božieho vymenujeme: spravodlivosť, pokoj, radosť, láska, pravda. Už v terajšom svete treba tieto zásady uplatňovať a vôbec žiť tak, aby sme nerobili hanbu svojej nebeskej vlasti. Čím viac z pravidiel a zásad kráľovstva nebeského budeme uplatňovať tu, tým viac ako doma sa budeme cítiť tam, keď prekročíme hranicu medzi týmto svetom a večnosťou.

Amen.

Ján Grešo
Cirkevný zbor Evanjelickej cirkvi augsburgského vyznania v Bratislave, 2005 - 2012

Webstránku Evanjelickej cirkvi a. v. na Slovensku nájdete tu.