V súvislosti s tým, že Cirkevný zbor (CZ) ECAV na Slovensku Bratislava 15. februára 2013 ukončil svoju činnosť, nájdete aktuálne informácie na webových stránkach nástupníckych zborov:
CZ ECAV na Slovensku Bratislava DÚBRAVKA (www.ecavdubravka.sk)
CZ ECAV na Slovensku Bratislava LEGIONÁRSKA (www.legionarska.sk)
CZ ECAV na Slovensku Bratislava STARÉ MESTO (www.velkykostol.sk, www.facebook.com/ECAVKonventna)
Táto stránka (www.ecavba.sk) obsahuje iba archívne dokumenty. Ďakujeme za porozumenie.
Kázne

Predposledná nedeľa v cirkevnom roku, Lukáš 19, 10

Syn človeka prišiel, aby hľadal a spasil, čo bolo zahynulo. (Lukáš 19, 10)

Čím lepšie poznáme Pána Ježiša, tým lepšie ho môžeme nasledovať. Dnes si všimneme jednu stránku jeho charakteru a pôsobenia. Zaujímal sa a zastával sa predovšetkým ľudí odstrkovaných, bezmocných, nešťastných, ľudí, ktorých druhí už odpísali, z ktorých sa vysmievali, ktorých za nič nemali. To nebola náhoda, ale jeho vedomý, premyslený životný program. Tento program je stručne a pritom presne a obsažne vyjadrený v citovaných slovách: „Syn človeka prišiel hľadať a spasiť, čo bolo zahynulo.“ Tieto slová povedal práve vtedy, keď jednému hriešnemu človeku dopomohol k novému začiatku. Takýchto ľudí sa zastával vo svojich podobenstvách a ostatných rečiach, zastával sa ich svojimi činmi a praktickými postojmi. Všimneme si i jedno i druhé.
Vo veľkej reči o poslednom súde ukazuje, podľa čoho sa bude na poslednom súde merať hodnota jednotlivého človeka: podľa toho, či sa zaujímal a aktívne pomáhal hladným, smädným, chorým, väzneným, ľuďom bez odevu, štvaným utečencom.
Raz pozval Ježiša na hostinu istý farizej. Bola tam sama lepšia spoločnosť. Uprostred najlepšej nálady povedal Ježiš hostiteľovi: „Keď dávaš obed alebo večeru, nevolaj si priateľov, bratov, príbuzných, bohatých susedov, aby ťa azda pozvali aj oni a odplatili sa ti. Ale keď robíš hostinu, povolaj chudobných, mrzákov, chromých, slepých.“ Podľa našich hľadísk to z Ježišovej strany bolo nezdvorilé aj voči hostiteľovi aj voči ostatným hosťom. Ale Ježiš hovoril pravdu bez zábran, bez ohľadu na zdvorilosť či nezdvorilosť.
V známom podobenstve o veľkej večeri je hostiteľ obrazom Pána Boha. Tento hostiteľ dáva svojmu sluhovi príkaz: „Vyjdi rýchlo na cesty a ulice mesta, a priveď sem chudobných, mrzákov, slepých a chromých.“ Je to pozvanie tých najúbohejších do kráľovstva Božieho, ale zároveň je to model, ako by to malo vyzerať už v rámci tohto života.
Pán Ježiš málokedy podával obraz pekla, ale v jednom prípade vykreslil peklo s celou jeho hrôzou, a to v podobenstve o boháčovi a Lazarovi. Týmto podobenstvom chcel zburcovať svedomie bohatých, aby si uvedomili svoju zodpovednosť za sociálne slabých. Práve Lazar, chorý, odstrčený a bezmocný človek, stal sa stredobodom Ježišovho záujmu. Práve Lazar sa dostáva po smrti do lona Abrahámovho.
V podobenstve o milosrdnom Samaritánovi hovorí Pán Ježiš o človeku, ktorého do bezvedomia zbili zbojníci. Pobožný kňaz a levíta idú až na druhý kraj cesty, aby toho bezmocného nešťastníka obišli čím väčším oblúkom. Ježišova kritika tejto ľahostajnosti je zdrvujúca, keďže na ceste nechali bez pomoci nešťastníka – človeka, ktorý je na prvom mieste Ježišovho záujmu.
Aby vzbudil zodpovednosť za nešťastných, povedal: „Blahoslavení milosrdní, lebo oni milosrdenstva dôjdu.“ Byť milosrdný znamená vžiť sa do situácie toho druhého, trpiaceho, a pomôcť mu.
Aby ukázal, že chudoba v jeho očiach neznižuje hodnotu človeka, povedal: „Blahoslavení chudobní, lebo vaše je kráľovstvo Božie.“ Takéto sociálne znenie má blahoslavenstvo v Evanjeliu podľa Lukáša.
Aby ukázal, že pre smutných, zarmútených existujú nové perspektívy, povedal: „Blahoslavení žalostiaci, lebo oni potešenia dôjdu.“ Myslel pritom na ľudí, ktorí sú smutní v dôsledku rozličných úderov, ktoré ich postihli.
Aby povzbudil tých, ktorí majú dôvod k plaču, povedal: „Blahoslavení, ktorí teraz plačete, lebo sa budete smiať.“ Tak im z momentálneho plaču otvoril perspektívu do novej budúcnosti.
Aby ukázal, ako sa vie vžiť do položenia hladujúcich, povedal: „Blahoslavení, ktorí teraz hladujete, lebo budete nasýtení.“ V evanjeliách máme niekoľko príbehov o tom, ako sa postaral o nasýtenie hladných.
V evanjeliách je viac správ o tom, ako liečil chorých. Chorí ľudia boli neraz v strede jeho záujmu. Spomedzi mnohých takýchto príbehov si všimneme aspoň niektoré. Raz vychádzal z Jericha s učeníkmi a veľkým zástupom. Pri ceste sedel slepý žobrák Bartimeus. Počul, že tadiaľ prechádza Ježiš Nazaretský a začal kričať: „Ježiš, syn Dávidov, zmiluj sa nado mnou.“ Mnohí mu dohovárali, aby zamĺkol, lebo si nesprávne mysleli, že sa Ježiš nebude chcieť ním zaoberať. Ježiš však počul jeho volanie o pomoc a bral ho vážne. Veď práve volal jeden z nešťastníkov, ktorých mal Ježiš vo svojom životnom programe. Daroval mu zrak.
V Jeruzaleme stretol chorého, ktorý sa mu žaloval, že nemá človeka, ktorý by sa ho ujal a vložil by ho do liečivej vody. Ježiš ho uzdravil. Tomuto nešťastníkovi, ktorý tak veľmi túžil nájsť chápavého človeka, bol Ježiš opravdivým človekom.
Neodvrátil sa od ľudí, ktorí upadli do nemilosti mocných. Práve keď Ján Krstiteľ upadol do nemilosti Herodesa Antipasa a jeho ženy Herodiady a keď sa dostal do väzenia, práve vtedy Ježiš veľmi vysoko vyzdvihol Jánove morálne a ľudské kvality.
Vedel, že jeho nasledovníci budú pre vernosť jemu a jeho učeniu prenasledovaní. Myslel na ich ťažkosti a vopred im povedal, že nebeský Otec drží nad nimi svoju ochrannú ruku.
Vopred sa zastával tých, ktorí sa mohli obávať pomsty zo strany druhých, a aj preto tak veľmi zdôrazňoval, že treba odpúšťať, že treba milovať aj nepriateľov.
Do svojej ochrany vzal aj ďalšie skupiny bezbranných ľudí, napríklad deti. Dieťa je voči zlému príkladu dosť bezmocné. Nevie ešte dostatočne rozlišovať medzi dobrom a zlom. Napodobňuje dobrý aj zlý príklad. Neraz sme ako deti priniesli nejedno neslušné slovo z ulice, a rodičia nám museli trpezlivo vysvetliť, že sa nepatrí také slová hovoriť. Pán Ježiš povedal, že kto zlým príkladom alebo zlým slovom zvedie na hriech a do zlého životného smeru čo len jedno dieťa alebo kto od viery v neho, v Pána Ježiša, odvedie čo len jedno dieťa, že takému človeku by bolo lepšie, aby mu na krk zavesili ťažký kameň a hodili ho do morskej hlbiny, lebo že ho stihne mimoriadny Boží trest.
Matky prinášali raz deti k Ježišovi. S materinským inštinktom vycítili, že Ježiš pre ich deti môže veľa znamenať. Učeníci ich nechceli pustiť k Ježišovi. Možno si mysleli, že ich Majster je priveľký na to, aby sa venoval takým nepatrným bytostiam. Vtedy Pán Ježiš svojich učeníkov ostro zahriakol a povedal: „Dovoľte deťom prichádza ku mne a nebráňte im, lebo takých je kráľovstvo Božie.“
Ježiš sa zastával žien, ktoré boli v tej dobe v izraelskom spoločenstve v nerovnoprávnom postavení. Podľa jedného ustanovenia Mojžišovho zákona bolo mužovi pomerne ľahké, a to aj pre všelijaké malicherné príčiny, dosiahnuť rozvod. Žena takú možnosť nemala. Ježiš vyhlásil príslušné Mojžišovo ustanovenie za čisto ľudské, nie Božie. Muži a ženy sú podľa jeho chápania na jednej a tej iste rovine pred Pánom Bohom.
Dovolil, aby medzi jeho nasledovníkmi spolu s učeníkmi boli aj ženy. To bolo vo vtedajšom rabínskom prostredí niečo neslýchané. Ale práve na tomto pozadí vtedajšej doby si uvedomujeme veľkosť Ježišovho rozhodnutia.
Postavil sa na obranu vdov, ktorých položenie bolo vtedy veľmi ťažké. Malý milodar chudobnej vdovy ocenil vyššie ako veľké dary bohatých ľudí, lebo tá vdova obetovala prakticky všetko, čo mala.
Na adresu zákonníkov povedal: „Beda vám, že pod zámienkou dlhých modlitieb vyžierate domy vdov.“ Zrejme šlo o to, že pri náboženských návštevách sa dali hostiť, a tým nepríjemne zasiahli do rozpočtu chudobných vdov.
Zastal sa rodičov proti necitlivým deťom. Existovalo ustanovenie židovskej ústnej tradície, podľa ktorého ak niekto príspevok, ktorý mal dať rodičom, vyhlásil za milodar chrámu, mohol bez výčitiek svedomia obísť povinnosť starať sa o rodičov. Ježiš povedal, že je to drzý ľudský výmysel, ktorý šliape po Božom prikázaní „Cti si otca a matku.“
Keď niekto utrpí neúspech, alebo je v nešťastí, alebo sa dopustí nejakého poklesku, stane sa terčom celého roja zlomyseľných a škodoradostných ohováračov. Pán Ježiš sa zaujímal aj o týchto nešťastných ľudí. Na ich obranu povedal na adresu ohováračov: „Neodsudzujte, aby ste neboli odsúdení.“
Pán Ježiš sa postavil na obranu inovercov, ktorými Izraelci opovrhovali. O pohanskom stotníkovi, ktorému uzdravil sluhu, povedal, že u nikoho v Izraeli nenašiel takú silnú vieru ako u tohto pohanského dôstojníka.
V podobenstve o Milosrdnom Samaritánovi ostro odsúdil pravoverného kňaza a levítu a vysoko vyzdvihol Izraelitmi nenávideného Samaritána, Nežida.
Pobožní Izraeliti obzvlášť opovrhovali všetkými, ktorých pokladali za hriešnikov. V tom čase boli za verejných hriešnikov počítaní publikáni, mýtnici, vyberači daní, ako aj iní hriešni ľudia, ktorí mali zlú povesť. Pravoverný Izraelita by si nikdy nebol s nimi sadol za jeden stôl, lebo sa bál, že by sa nábožensky poškvrnil. Ježiš sa nebál ísť práve do spoločnosti týchto ľudí. Vyhľadával ich zámerne, ba šiel tak ďaleko, že jedného vyberača daní, Matúša – Léviho povolal za svojho učeníka. Robil to preto, aby týchto ľudí svojím priateľstvom a láskou priviedol k novému životu.
Tieto ako aj ďalšie príklady z evanjelií nás vedú k tomu, aby sme si opravili svoje predstavy o Ježišovi. Ježiš sa síce pravidelne uťahoval do samoty, aby sa mohol nerušene modliť, ale nebol zasnený náboženský typ, ktorý by sa oddával iba nečinnému rozjímaniu. Svoje miesto nachádzal uprostred ruchu a problémov života.
Svojim súčasníkom sa musel javiť ako náboženský rebel, ktorý strhával konvenčné pokrytecké masky. Bol rebel a spasiteľ, ktorý mal záujem predovšetkým o odstrkovaných a bezmocných. Ľahko pochopíme, že pobožným pokrytcom, ktorí si o sebe vytvorili určité ilúzie, určitý ideálny a pritom sebaklamný obraz, šiel svojou kritikou a svojím správaním na nervy.
Keby dnes chodil medzi nami a správal by sa takým istým spôsobom, pravdepodobne by mnohým dnešným kresťanom šiel rovnako na nervy. Len preto sa s ním tak dobre znášame, len preto nás nedráždi, že ho poriadne nepoznáme alebo že nevšímavo prechádzame ponad to, čo je pre neho najtypickejšie a najdôležitejšie.
Ale kým si neuvedomíme, ako dôsledne sa zaujímal o odstrkovaných a bezmocných, sme veľmi ďaleko od neho. On chce mať z nás svojich nasledovníkov, to znamená ľudí, ktorí prijímajú za svoj životný program to isté, čo pre neho bolo životným programom: lásku k odstrkovaným, odpísaným, bezmocným. Kde toho niet, tam sa nedá hovoriť o nasledovaní Ježiša. Ježišov príklad by nás mal znepokojovať a priviesť k novej orientácii v myšlienkach, aby sme sa po myšlienkovej príprave stali aj v skutkoch skutočnými nasledovníkmi toho, o ktorom hovoríme, že je naším Majstrom, to znamená: zvrchovaným Učiteľom, a Pánom. 
Amen

Ján Grešo
Cirkevný zbor Evanjelickej cirkvi augsburgského vyznania v Bratislave, 2005 - 2012

Webstránku Evanjelickej cirkvi a. v. na Slovensku nájdete tu.