18. nedeľa po Sv. Trojici, Lukáš 19, 1 – 10
Potom vošiel do Jericha a prechádzal cezeň. A hľa, muž menom Zacheus, ktorý bol nad colníkmi a bol bohatý, žiadal si vidieť Ježiša, ktorý to je. Ale nemohol pre zástup, lebo bol malej postavy. Pobehol teda vopred a vyliezol na divý figovník, aby Ho videl, lebo mal ísť tadiaľ. Keď Ježiš prišiel na to miesto, pozrel hore na neho a povedal mu: Zacheus, zostúp rýchlo, lebo v tvojom dome musím dnes zostať. A zostúpil rýchlo a prijal Ho s radosťou. Všetci, ktorí to videli, reptali a hovorili: K hriešnemu človeku vošiel si odpočinúť! Ale Zacheus vstal a povedal Pánovi: Ajhľa, Pane, polovicu majetku dávam chudobným, a ak som niekoho oklamal v niečom, vraciam to štvornásobne. I riekol mu Ježiš: Dnes sa stalo spasenie tomuto domu, pretože aj on je synom Abrahámovým. Lebo Syn človeka prišiel hľadať a spasiť, čo bolo zahynulo. (Lukáš 19, 1 – 10)
Blíži sa Pamiatka Reformácie. Pripomíname si udalosti z prvých desaťročí 16. storočia, ktorými sa začal ten veľký historický pohyb v cirkvi a vo svete. Pripomíname si nielen udalosti, ale najmä myšlienky, ktoré sa stali motivujúcou silou aj v živote Martina Luthera a ďalších reformátorov, ako aj v celom spoločenskom dianí.
Jednou z týchto myšlienok je posolstvo o ospravedlnení hriešneho človeka z Božej milosti, ktoré sa prijíma vierou. V tejto vete je priveľa teologickej terminológie, ktorá dnešného človeka až tak veľmi nepriťahuje. Ale v skutočnosti sa za týmto výrokom skrýva dôležité životné, vždy aktuálne, pre každého relevantné posolstvo. Chceli by sme sa dopracovať k jasnejšiemu pochopeniu tohto posolstva. Ale na začiatok predsa len treba zniesť trocha tej teologickej reči.
Posolstvo o ospravedlnení Reformácia nevymyslela, ona ho len znova objavila. Lebo to je biblické posolstvo. Klasickým biblickým miestom učenia o ospravedlnení je stať v Pavlovom Liste Rímskym, 3, 21 – 31. Nejdeme tieto slová teraz citovať, ale pokúsime sa vyjadriť ich obsah. Pán Boh ospravedlňuje, to znamená: ako spravodlivého prijíma človeka, ktorý je hriešny. Ospravedlňuje nás zadarmo, z milosti, bez našich zásluh. Ospravedlňuje nás pre vykupiteľské dielo Pána Ježiša Krista. My toto ospravedlnenie máme prijať vierou. Toto je – stručne povedané – obsah učenia o ospravedlnení.
Oslovuje nás nejako osobne toto posolstvo o ospravedlnení? Sekulárny človek by povedal, že nevie, čo si má s ním počať. Nevie, kde ho má v štruktúre svojho života zaradiť. Nevie, na aký veľký problém jeho existencie toto posolstvo odpovedá. Aj my, hoci sa pokladáme za veriacich ľudí, pociťujeme niekedy rozpaky sekulárneho človeka nad týmto cirkevným učením. Na aký problém nášho života ono prináša odpoveď a riešenie?
Biblická odpoveď na túto otázku znie: Odpovedá na problém hriechu. Ale je hriech a vina naozaj taký veľký problém? Že existuje zlo vo svete, aj mnoho brutálneho, nezmyselného zla – to nepoprie nikto. Ale či všetci sú hriešni? Veď predsa existuje toľko dobrých ľudí! Vďaka Pánu Bohu za nich. Ale uvedený text z Listu Rímskym predsa diagnostikuje situáciu ľudstva bezvýnimočným spôsobom: „Všetci zhrešili a nemajú Božiu slávu.“ To isté je vyjadrené v 3. kapitole Prvej Mojžišovej knihy, kde je reč o hriešnom páde Adama a Evy. Adam a Eva – to sú charakteristické typy vyjadrujúce postoj každého človeka. Adam a Eva – to som ja v hriešnej, egocentrickej vzbure proti Hospodinovi. „Budete ako Boh“ – to je skrytý diabolský sľub a skrytá hriešna motivácia v našom ľudskom srdci. Pravdepodobne to tak nepociťujeme, lebo sme si na to priveľmi zvykli. Pripadáme si ako normálni, ale Pán Boh vie, že sme vo svojej hriešnosti tragicky nenormálni.
Odcudzili sme sa od Pána Boha – ako ten syn v podobenstve, ktorý sa vzbúril proti otcovej autorite, odišiel od otca, odcudzil sa mu – hoci si naďalej žil a užíval si z otcovho majetku. Až po bolestných skúsenostiach, keď zakotvil pri sviniach, sa mu otvorili oči pre trpké poznanie vlastnej bezvýchodiskovej situácie a zároveň pre poznanie toho, že iba otec, od ktorého tak nerozvážne utiekol, mu môže pomôcť, a že inak je načisto stratený. Skúsenosť je dobrá škola, ale školné býva veľmi vysoké. Po svojej trpkej skúsenosti sa dopracoval k poznaniu a prosbe: „Otec, zhrešil som proti nebu i proti tebe. Nie som viac hoden volať sa tvojím synom. Prijmi ma ako jedného z nádenníkov.“
Vedel by tento syn odpovedať na otázku sekulárneho človeka a na našu otázku: Načo mi je ospravedlnenie? Vedel by, a to veľmi dobre. Jedinú možnú záchranu po svojom tragickom páde videl v otcovom ospravedlnení, odpustení, prijatí, akceptovaní. Podobenstvo o stratenom synovi je podobenstvo o nás, veď kto by neobjavil vo svojom živote otvorené a skryté pokusy o útek od Boha? A kto to doteraz neobjavil, toho ešte len čaká veľká hodina otvorenia očí. Podobenstvo o stratenom synovi nám pomáha objaviť, poznať, pochopiť, prežiť ten veľký problém nášho života: naše odcudzenie od Pána Boha.
Na tento základný problém ľudského života, nášho života, odpovedá biblické a reformačné posolstvo o ospravedlnení hriešneho človeka. Jeden teológ vyjadril posolstvo o ospravedlnení takto: Máme (vierou) akceptovať, že sme (Pánom Bohom) akceptovaní, hoci sme (pre svoje hriechy) neakceptovateľní. Čo znamená byť alebo nebyť akceptovaný – to vie zo svojej skúsenosti azda každý. Problém akceptovanosti či neakceptovanosti poznáme v individuálnych vzťahoch medzi priateľmi, milencami, manželmi, rodičmi a deťmi. Človek, ktorý cíti a každý deň skusuje, že je akceptovaný, sa cíti dobre, bezpečne. Kto cíti, že nie je prijímaný tam, kde by veľmi chcel byť prijímaný, cíti sa strašne. Jednotlivec akceptovaný skupinou sa cíti bezpečne. Kto skupinou nie je akceptovaný, kto je vylúčený, cíti sa veľmi zle.
Túžba po akceptovanosti existuje nielen vo vzťahu medzi človekom a človekom, ale aj na vyššej, absolútnej úrovni. Túžime, aby nás akceptoval Ten, kto je nadradený nad všetky náhodnosti života, nad pominuteľnosť, nad smrť. Biblické a reformačné posolstvo o ospravedlnení nám hovorí: Človek, si akceptovaný, Boh ťa akceptuje, a to napriek tvojej hriešnosti.
Toto je veľký Boží dar. Nie je lacný tento dar. Človek ho síce dostáva zadarmo, ale to ešte neznamená, žeby Pána Boha nič nestál. Boh má veľký záujem o človeka, ale nemôže obísť, ignorovať princíp spravodlivosti. Za tú veľkú hriešnu vzburu má niekto trpieť. Boh sa rozhodol, že bude trpieť jeho Syn Ježiš Kristus. Nie je náhoda, že v tej klasickej biblickej stati o ospravedlnení sa hovorí: „Ospravedlňovaní sú zadarmo, jeho milosťou, vykúpením v Ježišovi Kristovi. Boh ho ustanovil za prostredníka zmierenia prostredníctvom jeho krvi pre tých, čo veria.“
Keď sa Ježiš, nevinný, čistý, svätý, dal Jánovi pokrstiť, pokladal to Ján za nelogické, paradoxné a nechcel ho pokrstiť. Ježiš napriek Jánovmu protestu nástojil na svojom krste, lebo ním sa chcel zaradiť a zaradil sa do spoločenstva hriešnikov a ako člen tohto spoločenstva vzal paradoxne na seba vinu za tragický hriech ľudstva.
Veľký dar ospravedlnenia, akceptovania je ponúknutý každému. Ponúknutý, nie nanucovaný. Kto si uvedomí a prežije situáciu strateného syna, ktorému sa otvorili oči, ten prijme tento dar s radosťou. Akt prijatia sa volá viera. Mám uveriť, že ma Pán Boh akceptuje. Uveriť aj intelektom, ale predovšetkým prežiť, prežiť s nekonečnou radosťou, že mňa, strateného, prijíma Pán Boh za svojho syna, svoju dcéru. Vierou mám akceptovať, že som Pánom Bohom akceptovaný, hoci som pre svoju hriešnosť neakceptovateľný. V kom sa odohrá tento vnútorný proces, ten už nebude špekulovať, čo si má počať s posolstvom o ospravedlnení, ale bude sa z neho radovať, smiať sa od radosti, plakať od radosti, lebo to bude prežívať ako najosobnejšiu dobrú novinu, evanjelium, svojho života. A bude za to nekonečne vďačný. Prežili sme už túto radosť a prežívame ju vždy znova? Alebo nás to ešte len čaká?
Ak vierou naozaj prijmeme ospravedlnenie, ktoré nám Pán Boh z milosti ponúka, ak naozaj akceptujeme, že sme akceptovaní, spôsobí to v nás bytostnú premenu, staneme sa novými ľuďmi. Prijať ospravedlnenie – to nie je iba záležitosť intelektu a radostného zážitku – hoci to všetko patrí k veci – ale to je zároveň uskutočnenie osobnej transformácie, premeny. Radikálna osobná transformácia nevyhnutne patrí k udalosti ospravedlnenia, ktoré sa týka celého človeka, celej jeho bytosti, jeho vnútra, myslenia, cítenia, celého správania. Hovoria o tom nasledujúce slová apoštola: „Veď nás ženie Kristova láska, nás, čo sme pochopili, že ak jeden zomrel za všetkých, všetci zomreli. A za všetkých zomrel preto, aby tí, čo žijú, nežili už viac sebe, ale tomu, ktorý za nich zomrel a bol vzkriesený. ... Preto ak je niekto v Kristovi, je novým stvorením. Staré veci sa pominuli, nastali nové“ (2Kor 5, 14. 15. 17).
Nutnosť osobnej premeny na nového človeka, nové stvorenie, nesmieme podceňovať. Ak by sme ostali nezmenení, znamenalo by to, že naša viera v ospravedlnenie je sebaklamom. Ale ak sa náš nový život bude prejavovať v novom myslení a v celom našom správaní, aj v ustavične konaných dobrých skutkoch, tak to bude prejav a potvrdenie toho, že udalosť ospravedlnenia sa v nás naozaj odohrala, že ju vždy prežívame s novou radosťou a že sa v nás prejavuje vždy s novou tvorivou silou.
Na začiatku sme prečítali príbeh o Zacheovi, o jeho bytostnej premene pri stretnutí s Pánom Ježišom Kristom. Na tomto príbehu môžeme študovať, akú transformujúcu, obnovujúcu silu má prijaté ospravedlnenie. Zacheus je predstavený najprv ako zvedavý človek, ktorý chce vidieť Ježiša, keďže všetci o Ňom tak veľa hovoria. Ale za touto zvedavosťou sa zrejme skrýva vnútorný nepokoj, nepokoj, ktorý pochádza z výčitiek svedomia pre nespravodlivo nadobudnutý majetok a luxus.
Tomuto Zacheovi bolo z Božej milosti ponúknuté ospravedlnenie, akceptovanie, keď sa mu Pán Ježiš zo svojej iniciatívy ponúkol za hosťa: „Zacheus, zostúp rýchlo, lebo v tvojom dome musím dnes zostať.“ Zacheus prijal ponuku ospravedlnenia s vierou: „A zostúpil rýchlo a prijal ho s radosťou.“ Keď videl, že Ježiš napriek kritike okolia zotrval pri svojej ponuke vojsť do jeho domu, a tak ho napriek všetkému znať za Božie dieťa, stal sa z neho nový človek s ďalekosiahlymi dôsledkami: „Pane, polovicu majetku dávam chudobným a ak som niekoho v niečom oklamal, vraciam to štvornásobne.“ Pán Ježiš potvrdil pravdivosť celej tejto udalosti, keď povedal: „Dnes sa stalo spasenie tomuto domu.“ Tu máme pred sebou v rýchlom slede všetky štádiá transformujúceho ospravedlnenia z milosti skrze vieru.
Pri prvom počúvaní sa nám môže zdať, že učenie o ospravedlnení je preťažené teologickou terminológiou. Ale z príbehov o stratenom synovi a o Zacheovi vidíme, že ide o vysoko relevantné, pre každého aktuálne posolstvo – dnes takisto ako v dobe Pána Ježiša a ako v dobe Reformácie.
V stredoveku žili ľudia pod tlakom strachu z večného zatratenia. Báli sa hrôz pekla a večného odsúdenia. Riešenie hľadali v „dobrých skutkoch“: chodili na púte k relikviám a na iné miesta, kupovali odpustky, atď. Luther sám prežil toto trápenie. Prenasledovala ho otázka: Ako nájdem milostivého Boha? Odpoveďou na tento strach stredovekého človeka bolo posolstvo o ospravedlnení.
Dnes je v popredí iný strach a úzkosť: Strach z nezmyselnosti, z nezmyselnosti sveta, z nezmyselnosti osobného života. Odpoveďou na tento strach je takisto posolstvo o ospravedlnení: Ustrašený človek, Boh ťa akceptuje, preto tvoj život má zmysel aj uprostred chaosu zdanlivej nezmyselnosti. A ty, ako nový človek, môžeš v mori nelásky konať Božie dielo lásky a spravodlivosti. Tým potvrdíš, že si si vierou osvojil ponuku Božieho ospravedlnenia.
Časy sa menia. Posolstvo Reformácie zostáva vždy aktuálne. Pamiatka Reformácie nie je iba historická reminiscencia, ale zároveň prináša dôležitú ponuku pre dnešného človeka, pre každého z nás.
Amen.
Ján Grešo
|
Cirkevný zbor Evanjelickej cirkvi augsburgského vyznania v Bratislave, 2005 - 2012
Webstránku Evanjelickej cirkvi a. v. na Slovensku nájdete tu.
|
|
|
