Pamiatka Reformácie, Gal 5, 1
Kristus nás oslobodil, aby sme boli slobodní. Stojte teda a nedajte sa znova zapriahnuť do jarma otroctva! (Gal 5, 1)
Svätíme pamiatku Reformácie. Pamiatka Reformácie sa nesmie podobať prehliadke múzea, v ktorom sa konzervuje kus minulosti. Reformačné vystúpenie Dr. Martina Luthera a ostatných reformátorov v 16. storočí vyvolalo ohromné vzrušenie v mysliach ľudí a nevídaný dejinný pohyb. Myšlienky, ktoré boli vtedy vyslovené, nenechali nikoho pri nehybnom pokoji. Ľudia ich buď s radosťou a nadšením prijímali alebo im vášnivo odporovali. Takéto vášnivé prijímanie myšlienok alebo na druhej strane ich vášnivé a nepriateľské odmietanie je znakom duchovného pohybu, duchovného života, znakom, že sa niečo skutočne deje, mení, reformuje. Duchovný náboj týchto myšlienok si dodnes zachoval plnú silu, len ju treba znova objaviť a prežiť. My, ktorí sa nazývame deťmi Reformácie, by sme sa nemali uspokojiť tým, že sa budeme iba chváliť svojimi duchovnými koreňmi, ale mali by sme ich čím lepšie poznávať a dať im na seba pôsobiť.
Reformácia nie je originálna tvorba v tom zmysle, akoby predtým podobné myšlienky neexistovali, ale je to znovuobjavenie a pokračovanie budovania na tomto novoobjavenom základe. Tak ako renesancia znamená objavenie antického, starovekého umenia a celej antickej kultúry, tak Reformácia znamená znovuobjavenie Biblie, znovuobjavenie niektorých dôležitých biblických myšlienok. Nie žeby Biblia nebola bývala v stredovekej cirkvi známa. Bola známa a čítala sa. Ale v Reformácii dostala Biblia také centrálne postavenie, že sa pod jej vplyvom všetko začalo hýbať, a to aj v mysliach jednotlivcov aj v spoločnosti. Sú to teda biblické myšlienky, ktoré – v Reformácii znovu objavené – pôsobili tak prevratne, transformujúco, reformujúco.
Sviatok Pamiatky Reformácie aj nám, deťom Reformácie, pripomína, že nám treba znova objavovať Bibliu. Iste ju máme, aj dačo z nej vieme, a možno ju aj čítame, či už po kvapkách alebo po malých či veľkých dávkach. Ale otázka je, či Biblia hrá v našom živote takú centrálnu rolu ako v Reformácii. Treba sa obávať, že to vo väčšine prípadov tak nie je.
Tradícia takzvaných „písmákov“, ktorí každý deň z Biblie mnoho čítali, ktorí Bibliu poznali omnoho lepšie ako my, ktorí vo svojom každodennom živote, ako aj pri veľkých rozhodnutiach boli Bibliou omnoho viac určovaní, ako sme my, ktorí skoro na každú situáciu, príležitosť a problém vedeli uviesť vhodný biblický citát, táto tradícia patrí väčšinou minulosti. Ale pravdou je, že táto prax by sa mala stať trvalou zložkou nášho súčasného života. Zaväzuje nás na to tradícia Reformácie, ku ktorej sa hlásime. Nestačí iba hlásiť sa k cirkvi, ktorá sa vytvorila na pôde Reformácie – hoci aj to sa cení – ale je potrebné poznať a prevziať celé to bohaté duchovné dedičstvo.
Výhovorky, že niet na to času, nie sú pravdivé. Ak vydržíme pri televízore sedieť hodiny, až nás rozbolia oči, určite si môžeme nájsť čas na každodenné intenzívne čítanie Biblie. Keby sa tak stalo, zbadali by sme, aké požehnané zmeny môžu vniesť biblické myšlienky do nášho života.
Mnohé biblické slová sa v Reformácii stali živými slovami, tvorivými slovami. Okrem iných to platí o slove „sloboda“. Len si všimnime, s akou naliehavosťou formuluje apoštol Pavel slová, ktoré sú naším dnešným kázňovým textom: „Kristus nás oslobodil, aby sme boli slobodní. Stojte teda a nedajte sa znova zapriahnuť do jarma otroctva.“ Martin Luther napísal na túto tému malý, ale veľmi významný spis: „O slobode kresťana“. A tak sa aj nám dnes ponúka v Biblii zapísané, Reformáciou znovu objavené a zdôraznené radostné posolstvo: „Kristus nás oslobodil, aby sme boli slobodní.“ Našou povinnosťou je strážiť si slobodu, aby sme nezahodili ten vzácny dar, ktorý nám dal Pán Ježiš.
Keď hovoríme o slobode, keď zdôrazňujeme, že nás Pán Ježiš oslobodil, aby sme boli slobodní, že si máme strážiť slobodu, hneď sa objaví otázka, o akú slobodu ide. Lebo existuje veľmi mnoho rozličných predstáv o tom, čo je sloboda. Niekto by si mohol povedať: Som slobodný, aby som sa bez ohľadu na kohokoľvek mohol opíjať, aby som mohol kradnúť, aby som kvôli vlastnej rozkoši a zisku mohol podvádzať svojho manžela, svoju manželku, aby som mohol škodiť druhým a podobne. Ani apoštol ani reformátori nemali na mysli takýto typ slobody.
Preto každú slobodu treba definovať, treba ju presne opísať. Sloboda sa dá opísať najlepšie tak, že uvedieme program, ktorý chceme vo svojej slobode uskutočňovať, že uvedieme cieľ, ku ktorému sa v slobode chceme blížiť. Aký je program kresťanskej slobody? Aký je program slobodného kresťana? Odpovedáme: Naším programom je dosiahnuť cieľ, ktorý nám určil Pán Boh ako cieľ nášho života. Aký je to cieľ? Odpovedáme s Bibliou: Stať sa raz podobnými Pánu Ježišovi. Nejde o vonkajšiu podobu, ale o podobnosť vnútornej podstaty, o podobnosť charakteru. Biblia na niektorých miestach skutočne takto opisuje cieľ človeka, ktorého Pán Boh stvoril na svoj obraz. Je to úžasný cieľ. S touto myšlienkou, s týmto definitívnym cieľom nášho života a duchovného vývoja a eschatologickej premeny by sme sa mali často intenzívne zaoberať, aby sa čím hlbšie zakorenil v našom srdci. Keď si túto perspektívu do hĺbky uvedomíme, musíme sa s úžasom pýtať: Pane Bože, čo je človek, že si pred neho postavil takýto krásny, vznešený cieľ? Tento cieľ by sme mali nosiť v hlave a v srdci, aby nás neprestajne ťahal dopredu.
Byť slobodný v kresťanskom zmysle znamená byť slobodný od všetkých prekážok, ktoré sa nám stavajú do cesty smerujúcej k tomuto cieľu, byť slobodný od všetkých prekážok, ktoré chcú náš život obrátiť iným smerom, oslobodzovať sa od týchto prekážok, prekonávať ich, odstraňovať ich zo svojho života. Sloboda kresťana nie je teda len záležitosť okamihu, ale globálna záležitosť celého života.
Keď si teraz položíme otázku, od čoho všetkého máme byť slobodní, objaví sa nám v mysli množstvo odpovedí. Náš text – ako vidno zo širšieho kontextu – hovorí o slobode od zákona. Presne by sme mali hovoriť takto: Ide o slobodu od nesprávneho chápania a používania Božieho zákona. Aj Židia v apoštolovej dobe aj stredoveká cirkev v Lutherovej dobe zdôrazňovali skutky zákona ako cestu na dosiahnutie spasenia. Proti tomuto chápaniu sa staval aj apoštol aj Reformácia. Zdôrazňovali: Bez našich skutkov, bez našich zásluh a hodností nám Pán Boh v Pánu Ježišovi Kristovi otvoril cestu k tomuto konečnému cieľu. Dobré skutky síce máme robiť, a to čím viac dobrých skutkov, ale nikdy nie s myšlienkou, že nimi získame, dosiahneme, zaslúžime si to, čo nám mohlo byť darované len za cenu bolestného utrpenia Pána Ježiša Krista. V tomto zmysle nám treba rozumieť slová o slobode od zákona.
Stručne spomenieme ďalšie stránky slobody, ktoré vyplývajú z kresťanského programu. Máme sa pokladať za ľudí, ktorí sú slobodní od diabla. Pán Ježiš Kristus zvíťazil nad diablom a dáva nám podiel na tomto víťazstve. Diabol síce má moc, ale nemá moc nad tými, ktorí stále žijú, dobrovoľne a radostne, v okruhu pôsobnosti Pána Ježiša Krista. Kto dobrovoľne žije v Kristovom silovom poli, proti tomu je diabol bezmocný. K tejto skvelej slobode sme aj my pozvaní.
Máme byť slobodní v tom zmysle, že nebudeme závislí od nesprávnych ľudských mienok. Keby sme sa riadili podľa všetkých ľudských mienok, ktoré si na nás robia nárok, boli by sme znetvorení na nepoznanie. Ale ak jasne vieme, čo je náš konečný cieľ, dokážeme vnútorne energicky odmietnuť každú mienku, ktorá je v rozpore s týmto cieľom, a získame smelosť dať túto slobodu najavo aj navonok. Takáto sloboda je možná, preto sa stáva našou povinnosťou.
Môžeme a máme sa stať slobodní, aby sme sa nedali vykoľajiť výsmechom zo strany druhých. Kto nerozumie našej kresťanskej ceste a jej cieľu, a preto sa nám vysmieva, výsmech zo strany takého človeka predsa nemôžeme brať vážne. Nesmieme byť otrokmi každého úškrnu, ktorý nám je adresovaný. Ak vieme, kam ideme, dokážeme kráčať priamym smerom, dokážeme každý prázdny výsmech ignorovať, alebo odpovedať naň pokojným úsmevom či pokojnou argumentáciou.
Môžeme a máme sa stať slobodnými od strachu. Sme v Božích rukách, z ktorých nás podľa Ježišovho sľubu nikto a nič nevytrhne. Bolesť a utrpenie a nepríjemnosti sa síce na našej ceste môžu vyskytnúť, ale od Božej lásky nás nič nemôže odlúčiť. Táto dôvera v Boha by mala dosiahnuť v našom srdci veľmi vysoký, absolútny stupeň. Potom by sme na základe vlastnej skúsenosti zažili, čo je sloboda od strachu. K tejto slobode sme povolaní, k tejto slobode nás Kristus oslobodil.
Môžeme a máme byť slobodní od manipulovania zo strany druhých. Druhí by nás neraz chceli rozličným spôsobom použiť za svoje nástroje na dosahovanie ich cieľov. Ale my každé takéto úsilie budeme merať a hodnotiť podľa základného programu kresťanskej cesty. Čo sa s ním nezhoduje, musíme odmietnuť. Skvelý je príklad apoštola Petra a Jána. Keď ich chceli prinútiť, aby už nikdy nehovorili o vzkriesení Ježiša Krista, povedali: „Viac treba poslúchať Boha ako ľudí.“ Človek, pre ktorého sa Ježiš Kristus stane Pánom, stáva sa slobodným od ľudského manipulovania. Toto je nevyhnutná súčasť slobody.
Môžeme a máme byť slobodní od zemských hodnôt a výhod. Niečo z tých časných veci síce potrebujeme pre život. Ale nikdy nesmieme pripustiť, aby nám tieto veci prirástli k srdcu tak, žeby nás pomocou nich mohol niekto vodiť ako na povrázku.
Máme neprestajne bojovať o slobodu od hriechu. Pán Ježiš svoju veľkú obeť nepriniesol na to, aby sme mohli ďalej pokojne hrešiť. Našou úlohou je neprestajne bojovať proti hriechu. Každé víťazstvo, ktoré s pomocou Božou v tejto veci dosiahneme, bude znamenať upevnenie našej slobody.
Najťažšie je oslobodiť sa od svojho egocentrizmu. Je také sladké byť v stredobode, alebo aspoň si predstavovať, namýšľať, že sme v stredobode pozornosti. Ale nekrotený egocentrizmus je v priamom rozpore s tým konečným cieľom nášho života. Preto sa treba každý deň kriticky pozrieť na seba, každý deň robiť pokánie, modliť sa, aby nám Pán Boh dával silu v boji proti vlastnému egocentrizmu.
Jednotlivé situácie nášho života nám ukážu, o slobodu od ktorých ďalších vecí máme bojovať. Mali by sme veľa rozmýšľať o tejto téme a sústrediť svoje najlepšie sily na boj o všestrannú kresťanskú slobodu. Pri každom víťazstve, pri každom novom kroku slobody, akte slobody, by sme cítili, ako padá z nás bremeno, ktoré nás tlačí k zemi. Tak by sme sa stávali vždy spôsobilejšími pre vysoký let ducha.
Sloboda – to je len jeden z mnohých odkazov Reformácie, ale nesmierne dôležitý. Pamiatka Reformácie nás aj dnes vyzýva, aby sme sa stali a každý deň stávali v tom najkrajšom zmysle slobodnými kresťanskými ľuďmi. Amen.
Ján Grešo
|
Cirkevný zbor Evanjelickej cirkvi augsburgského vyznania v Bratislave, 2005 - 2012
Webstránku Evanjelickej cirkvi a. v. na Slovensku nájdete tu.
|
|
|
