Pamiatka reformácie, Jakub 2, 14 – 26
Čo je platné, bratia moji, keď niekto povie, že má vieru, ale nemá skutky? Či ho (takáto) viera môže spasiť? Ak brat alebo sestra nemá odev a nedostáva sa im denný pokrm, a niekto z vás im povie: Choďte v pokoji, zohrejte a najedzte sa! ale nedáte im, čo potrebujú pre telo, čo je to platné? Tak aj viera, ak nemá skutkov, je sama osebe mŕtva. Ale povie niekto: Ty máš vieru a ja mám skutky! Ukáž mi svoju vieru bez skutkov! Ja ti zo svojich skutkov ukážem vieru. Ty veríš, že Boh je jeden. Dobre robíš. Aj démoni veria, ale sa desia. Či chceš pochopiť, prázdny človeče, že viera bez skutkov je neužitočná? Či náš otec Abrahám nebol ospravedlnený zo skutkov, keď svojho syna Izáka položil na obetný oltár? Vidíš – viera spolupracovala s jeho skutkami a skutkami sa stala dokonalou, a naplnilo sa Písmo, ktoré hovorí: Abrahám uveril Bohu a počítalo sa mu to za spravodlivosť; nazvaný bol priateľom Božím. Vidíte, že zo skutkov býva človek ospravedlnený, a nie zo samej viery. Podobne aj neviestka Rachab: či nebola ospravedlnená zo skutkov, keď prijala poslov a inou cestou ich vypustila? Lebo ako telo bez ducha je mŕtve, tak je mŕtva aj viera bez skutkov. (Jakub 2, 14 – 26)
Môže sa zdať skoro provokáciou čítať tento odsek z Jakubovho listu práve na Pamiatku Reformácie. Luther veľmi zdôraznil Pavlovu myšlienku, že človek nemôže dosiahnuť spasenie nijakým svojím úsilím, lebo spasenie pochádza výlučne z Božej milosti a človek ho môže prijať jedine vierou. Viera, pevná, smelá, odvážna viera – to je postoj, ktorý sa očakáva od človeka, ak má byť spasený. Skutky sa za určitých okolností môžu stať dokonca prekážkou, totiž vtedy, keď ich človek robí s úmyslom zaslúžiť si nimi spasenie, a tak chce niečo pridať k vykupiteľskému dielu Ježiša Krista, ako by táto obeť Pána Ježiša nebola dostatočná. To pokladal Pavel za urážku kríža Kristovho. Veľmi dôrazne na to poukázal najmä v Liste Galatským. Takto je to u Pavla a tak to zdôrazňuje aj učenie Reformácie.
A my sme si prečítali text z Listu Jakubovho, ktorý – ako sa nám môže na prvé počutie zdať – hovorí pravý opak. Prečítaný text zdôrazňuje, že práve na skutkoch záleží, že skutky sú rozhodujúce, že viera bez skutkov je mŕtva.
Keď obe myšlienky postavíme vedľa seba, myšlienku Pavlovu a Jakubovu, myšlienku reformačnú a Jakubovu, stojí pred nami otázka, či medzi oboma myšlienkami je rozpor, alebo či je možné uviesť ich do súladu. Rozpor medzi dvoma tak závažnými biblickými výrokmi by bol veľmi nepríjemný, ale keby šlo skutočne o rozpor, museli by sme ho jednoducho konštatovať. Pri hlbšom zamyslení sa však ukáže, že obe myšlienky sa navzájom veľmi dobre dopĺňajú.
Po prvé si musíme všimnúť, že aj príslušné slová v Pavlových listoch aj Jakubove slová v prečítanom odseku obsahujú niektoré silné formulácie, ktoré pociťujeme skoro ako nadsadené či priamo útočné. To poukazuje na situácie, v ktorých boli povedané. Ostré formulácie sa používajú vtedy, keď sa nimi má reagovať na niečo, proti čomu človek protestuje. Aj Pavel mal proti čomu protestovať, aj Jakub mal proti čomu protestovať, a ak sa prenesieme o poldruha tisícročia dopredu, musíme povedať, že aj Luther mal proti čomu protestovať.
Pavel protestoval proti židovskému chápaniu cesty k spaseniu. To bola vyslovene cesta tzv. dobrých skutkov. Ľudia, najmä tí najpobožnejší, sa usilovali nazbierať si čím viac dobrých skutkov, za ktoré potom Pán Boh ako spravodlivý účtovník, ktorému vlastne nič iné neostáva, musí dať týmto ľuďom spasenie. Pavel poznal dôverne túto cestu, veď za dlhý čas sám po nej kráčal, za dlhý čas sa usiloval práve týmto spôsobom zaistiť si večné spasenie. Pretože zastával túto cestu, preto bol spočiatku zúrivým prenasledovateľom všetkého kresťanského, lebo dobre vycítil, že evanjeliom Ježiša Krista je táto cesta odstránená a že je súčasne predložená celkom iná cesta k spaseniu. Preto mohol napísať, že posolstvo o Kristovom kríži ako o Božom vykupiteľskom čine je pre židov pohoršením.
Oči sa mu otvorili až vtedy, keď mal to nezabudnuteľné stretnutie so vzkrieseným Pánom Ježišom Kristom pri Damasku a keď premyslel aj všetky náboženské a teologické dôsledky tohto stretnutia. Uvedomil si, že hriešna skazenosť človeka je omnoho väčšia, než aby človek sám svojimi dobrými skutkami mohol zmeniť seba vo svojej podstate, a tak dosiahnuť večné spasenie.
Tá židovská cesta k spaseniu hodnotila človeka príliš optimisticky, a Pavel si po svojej životnej zmene uvedomil, že situácia hriešneho človeka je omnoho horšia, než ako ju vidí ten optimistický pohľad. Uvedomil si, že hriešnym postojom je preniknutý celý človek, to znamená aj jeho srdce, dnes by sme povedali: aj ľudské podvedomie. Ale ak sa človek za týchto okolností usiluje robiť dobré skutky, ak sa k nim donúti, ale ak jeho srdce ostane nezmenené – aké sú to potom dobré skutky? Pán Ježiš to vynikajúco vyjadril obrazom nádoby, ktorá je zvonku vyumývaná, vyleštená, ale vnútri je plná špiny. Niet takého svätého človeka, ktorý by si sám s touto situáciou dal rady.
Toto spoznal Pavel, keď sa mu pod Kristovým vedením otvorili oči. Spoznal, že s touto situáciou, s týmto problémom si človek sám za žiadnych okolností nedá rady, ale že – pokiaľ ide o spasenie – je plne závislý od milosti Pána Boha, plne závislý od vykupiteľského diela, ktoré Pán Boh vykonal vo svojom Synovi Ježišovi Kristovi. Preto mohol napísať tak bezvýhradne, že zo skutkov zákona nebude pred Pánom Bohom ospravedlnený ani jeden človek.
Keď máme všetko toto na mysli, nie je ťažké pochopiť Pavla, ktorý neraz aj silnými výrazmi vyjadril myšlienku: Ak sa budeš spoliehať na svoje dobré skutky, nikdy nedosiahneš spasenie. Ty máš inú možnosť: uvedomiť si, že ťa Pán Boh napriek tvojej hriešnosti prekvapivo miluje, že chce, aby si napriek svojej hriešnosti dosiahol spasenie, že ti ponúka cestu spasenia bez tvojich zásluh a hodností, že čaká od teba, aby si toto ponúkané spasenie prijal vierou.
Toto bolo veľké Pavlovo poznanie, toto bolo potom neskôr Lutherovo znovuodhalenie veľkej biblickej pravdy. Je to myšlienka, ba viac, je to posolstvo, ktorého sa nikdy nemôžeme vzdať, posolstvo, ktoré môžeme prijať len s nekonečnou vďačnosťou.
Ale zároveň si uvedomujeme, že je to posolstvo, ktoré sa dá veľmi ľahko zneužiť . Prakticky všetky Božie dary, aj tie najväčšie, môžu byť zneužité a bývajú zneužité. Vedecké a technické objavy sa dajú využiť na požehnanie a súčasne sa dajú zneužiť na skazu. Tak je to so všetkými Božími darmi. Tak je to aj s darom ospravedlnenia.
Mnohí ľudia si po počutí tohto posolstva povedali: Vynikajúci posolstvo: Boh robí všetko za mňa, ja sa nemusím o nič usilovať, ja nemusím nič robiť. A tak naozaj nič nerobili, neusilovali sa o to, aby žili v súlade so svojím novým stavom, statusom ospravedlnených, Pánom Bohom akceptovaných Božích detí. Zostali nezmenení, na ich živote nebolo vidno, že sa s nimi stala nejaká zásadná zmena, pokračovali vo svojich hriechoch a utešovali sa myšlienkou, že Pán Boh ospravedlňuje a odpúšťa.
Toto je diabolské prekrútenie posolstva o ospravedlnení, o ospravedlnení z Božej milosti, ktoré má človek prijať vierou. Posolstvo o ospravedlnení nebolo nikdy takto mienené. Ale takto ho mnohí pochopili – ako pohodlnú cestu: Nemusím bojovať proti hriechu, nemusím sa usilovať robiť skutky lásky, veď o moje spasenie sa už postaral Boh. – Apoštol Jakub sa zrejme stretal s takýmito názormi a s takýmito ľuďmi. Zo stanoviska takej situácie pochopíme veľmi dobre aj jeho ostré, takmer nadsadené, útočné výrazy v našom texte.
Silné výrazy si teda vieme vysvetliť, ale to hlavné, čo nás zaujíma, je, aké miesto majú dobré skutky v živote ospravedlneného človeka. Má konať dobré skutky, alebo nemusí, či dokonca nemá konať dobré skutky? Odpoveď na túto otázku je jasná: Ospravedlnený človek má konať dobré skutky, a to nie iba určité obmedzené množstvo dobrých skutkov, ale celý život ospravedlneného človeka má byť nepretržitou sériou dobrých skutkov. Lebo ospravedlnenie hriešneho človeka, jeho akceptovanie z Božej strany, je taká závažná udalosť v osobnom živote, že ona mení, transformuje, reformuje jeho bytosť. V dôsledku Božieho ospravedlnenia sa človek má stať novou bytosťou. Tak napísal apoštol: „Ak je niekto v Kristovi, je nové stvorenie.“
Nová, ospravedlnená bytosť má neprestajne konať dobré skutky, lenže ich motivácia už nesmie byť taká ako pri tej starej židovskej predstave o ceste k spaseniu. Dobré skutky máme konať nie preto, aby sme boli ospravedlnení, ale dobré skutky máme konať preto, že sme boli ospravedlnení. To prakticky znamená, že myšlienky, ktorými sú sprevádzané naše dobré skutky, musia byť jasne vyhranené. Už si nikdy nesmiem pomyslieť: tento dobrý skutok robím preto, aby som si vyslúžil Božiu milosť, ale myslieť musím takto: tento dobrý skutok robím z veľkej radosti a vďačnosti za Božie ospravedlnenie. V tomto zmysle zdôrazňuje konanie dobra u ospravedlneného človeka aj apoštol Pavel: „V Kristovi Ježišovi ani obriezka ani neobriezka nemá moc, ale viera činná skrze lásku.“
Možno nie je celkom jednoduché preprogramovať svoje myslenie v tom zmysle, aby týmito novými myšlienkami boli sprevádzané naše dobré skutky, ale ak sa cítime deťmi Reformácie, musíme sa usilovať uskutočniť túto veľkú zmenu vo svojom vnútri.
Jakub sa zrejme stretal s ľuďmi, u ktorých dobré skutky, aj tieto správne pochopené dobré skutky, chýbali. Táto situácia ho vyprovokovala k slovám v našom texte. Musíme povedať, že celkom oprávnene. Dobré skutky ospravedlneného človeka nie sú síce cestou k spaseniu – o spasenie sa nám postaral náš Pán a Spasiteľ Ježiš Kristus, ale dobré skutky – správne pochopené – sú ukazovateľom, či sme ospravedlnenie skutočne prijali. Ak dobrých skutkov v živote ospravedlneného človeka niet, môže si byť istý, že spasenie neprijal, že jeho presvedčenie o spasení je sebaklamom. V tomto je veľká pravda Jakubovho posolstva – a pri tomto pochopení by zrejme Jakubove slová akceptoval aj Pavel aj Luther.
Sme vďační Pánu Bohu, že v diele Reformácie nám nanovo odhalil centrálne posolstvo svojho slova, ale musíme dávať dobrý pozor, aby sme si toto Božie posolstvo neprispôsobovali podľa svojho želania. Z Jakubovho textu vidíme, že slovo Božie sa samo stará, aby nebolo pochopené nesprávne a jednostranne. Tým naša úcta k Božiemu slovu len rastie, a pri každej Pamiatke Reformácie by sme si mali nanovo uvedomiť, aký veľký poklad v Božom slove máme. – Amen.
Ján Grešo
|
Cirkevný zbor Evanjelickej cirkvi augsburgského vyznania v Bratislave, 2005 - 2012
Webstránku Evanjelickej cirkvi a. v. na Slovensku nájdete tu.
|
|
|
