Pamiatka zosnulých, Lukáš 24, 1 – 8
V prvý deň po sobote zavčasu ráno šli k hrobu a niesli vonné veci, ktoré pripravili. Ale kameň našli odvalený od hrobu, a keď vošli, nenašli telo Pána Ježiša. Keď boli nad tým v rozpakoch, ajhľa, dvaja mužovia v žiariacom rúchu zastali si vedľa nich, a keď sa preľakli a sklopili zraky k zemi, povedali im (tí mužovia): Čo hľadáte živého medzi mŕtvymi? Nie je tu, ale vstal. Rozpomeňte sa, ako vám hovoril, keď bol ešte v Galilei, že Syna človeka musia vydať hriešnym ľuďom do rúk a ukrižovať a že v tretí deň musí vstať z mŕtvych. I rozpomenuli sa na Jeho slová. (Lukáš 24, 1 – 8)
V tieto dni spomíname viac ako inokedy na svojich blízkych ľudí, ktorí nám boli v živote drahí a ktorí už odišli do večnosti. Sú to predovšetkým rodičia, starí rodičia, manžel, manželka, deti, priatelia a iní, s ktorými nás viazali tesné citové putá. Spomíname na ich charakterové vlastnosti, na duchovné a etické zásady, ktorými sa riadili vo svojom živote, na jednotlivé udalosti z ich života, hlavne na tie, ktoré sme prežívali spolu s nimi. Spomíname na prejavy tesného osobného spoločenstva, v ktorom sme spolu s nimi žili. S vďačnosťou si pripomíname prejavy lásky a starostlivosti, ktoré sa nám od nich dostávali. Myslíme na stopy, ktoré svojím osobným príkladom a vyslovenými či naznačenými zásadami zanechali na našom živote. S veľkou vďačnosťou myslíme predovšetkým na rodičov a starých rodičov, ktorí nás od malička viedli k viere v Pána Boha, v Pána Ježiša Krista. Lebo to nás natrvalo, na celý život poznačilo. Za tento smer životného formovania sme im veľmi vďační.
Boli zrejme aj napätia vo vzťahoch s tými, na ktorých dnes spomíname. Možno sme im v nejednej veci ublížili, ukrivdili, povedali neláskavé slovo, možno oni ukrivdili nám. Aj tieto spomienky sa nám dnes vynárajú v mysli. Za to, čo trápi naše svedomie, prosíme teraz Pána Boha o odpustenie, aby sme mohli byť očistení od tohto bremena. Zároveň si z toho chceme vziať poučenie pre spolužitie s tými, ktorí sú s nami ešte nažive. A ak my máme v niečom ťažké srdce na tých, ktorí nám už odišli, tak pri dnešnej spomienke im v duchu vyslovujeme svoje odpustenie. Piata prosba Modlitby Pánovej má pri pamiatke zosnulých svoje miesto: „A odpusť nám viny naše, ako aj my odpúšťame svojim vinníkom.“
Ako kázňový text sme prečítali veľkonočné evanjelium. Je to veľmi vhodný text na pamiatku zosnulých. Lebo sa začína tým, čo by sme mohli označiť ako pamiatku na drahého zosnulého. Tie ženy šli k hrobu Pána Ježiša, aby vykonali posledný akt úcty voči Tomu, ktorý pre ne tak veľa urobil, ktorý im bol nekonečne drahý. Je to niečo podobné, ako keď my v týchto dňoch ideme k hrobom blízkych s kvetmi , vencami, sviečkami. Pohľad a myšlienky tých žien boli obrátené do minulosti. Boli to spomienky, vďačné spomienky, ale bola to minulosť, ktorú čas nebadane, ale neodvratne posúva do vždy väčšej vzdialenosti. Takto sú orientované aj naše myšlienky pri pamiatke zosnulých.
Ale tie ženy čakalo pri návšteve hrobu Pána Ježiša prekvapenie, na ktoré by si ani vo sne neboli pomysleli. Nenašli telo Pána Ježiša; hrob bol prázdny. Ukradol niekto jeho mŕtve telo? Preniesol ho záhradník na iné miesto? Náš text vyjadruje ich reakciu veľmi mierne: „boli nad tým v rozpakoch.“ V skutočnosti museli byť veľmi šokované.
Z tejto situácie vlastnou úvahou nenašli, ani nemohli nájsť, východisko. Pomáhajú im dvaja mužovia v žiariacom rúchu, ktorí si zastali vedľa nich. Takto sú opísaní Boží poslovia, anjeli. Sú situácie, keď si my vlastným rozumom nedokážeme pomôcť. Vtedy priamym spôsobom zasahuje Pán Boh. Títo mužovia im povedali: „Čo hľadáte živého medzi mŕtvymi? Niet ho tu, ale vstal. Rozpomeňte sa, ako vám hovoril, keď bol ešte v Galilei, že Syna človeka musia vydať hriešnym ľuďom do rúk a ukrižovať a že v tretí deň musí vstať z mŕtvych.“
Tieto slová anjelov si zaslúžia našu pozornosť. Najprv vyjadrujú výčitku: Ako to, že tak veľmi zaostávate za udalosťou, o ktorej ste mohli vedieť. Nepamätáte sa, ako vám Pán hovoril, že po svojom ukrižovaní vstane z mŕtvych? Alebo sa síce pamätáte a neberiete tie slová vážne? Tie jeho slová sa stali skutočnosťou. On bol mŕtvy, ale ožil. On žije. Ako to, že hľadáte živého medzi mŕtvymi? On tu, v hrobe, nie je. Pán Boh koná, Pán Boh vzkriesil svojho Syna, a vy prichádzate k hrobu, akoby Pán Ježiš mal byť naveky mŕtvy?
Vtedy si ženy spomenuli na Pánove slová o vzkriesení. Boli zahanbené. Bolo to šťastné zahanbenie. V tej istej kapitole Evanjelia podľa Lukáša sa hovorí o zahanbení dvoch emauských učeníkov, keď im Pán Ježiš vyčíta, že mali veriť prorockým písmam o jeho vzkriesení. Aj u nich to bolo šťastné, radostné zahanbenie.
U tých žien pri hrobe sa ich pamiatka na zosnulého naraz mení na radostnú istotu o jeho vzkriesení a novom živote. V evanjeliách a Skutkoch apoštolov sa hovorí o tom, aké úžasné dôsledky mala udalosť Ježišovho vzkriesenia. Pohľad žien je takto zásadne zmenený: posolstvo anjelov ho obracia od minulosti do budúcnosti. K hrobu prichádzajú smutné, od hrobu sa vracajú natešené.
Tak ako u tých žien, aj u nás by mala podobne prebiehať pamiatka zosnulých. Tie spomienky, spomienky spojené s vďačnosťou, o ktorých sme hovorili na začiatku, majú svoje plné opodstatnenie. Ale takisto ako pohľad žien bol zmenený, obrátený od minulosti do budúcnosti, tak sa to má stať aj s nami. Nezabúdame na to, čím bola naplnená minulosť, ale rozhodujúce je, aby sme k tomu pridali ako rozhodujúcu vec pohľad do budúcnosti. Obsahom toho pohľadu do budúcnosti je vzkriesenie k novému životu a budúcnosť vo večnom Božom svete.
Anjeli povedali ženám: Hľadáte Ježiša Nazaretského? Nie je tu. Toto je miesto, kde ho boli položili. Jeden vykladač evanjelií sa zamyslel nad slovami „Nie je tu“. Povedal, že keby pri Ježišovom hrobe bol pomník, vhodným nápisom by boli slová: „Ježiš Kristus – nie je tu.“ Uvedený teológ doložil, že by bolo síce veľmi zvláštne, ale bolo by úplne v súlade s Novou zmluvou, keby na našich náhrobných kameňoch boli nápisy toho typuj: „X. Y. – nie je tu.“ To znamená: Tu, v hrobe sú len jeho telesné pozostatky, alebo: tu, v urne je len jeho popol, ale jeho bytosť je v rukách Božích. On, Vševedúci, berúc do úvahy vykupiteľské dielo Ježiša Krista a vieru v neho, berúc do úvahy, aké ovocie vyrástlo u príslušného človeka z daru Božieho ospravedlnenia, On, Vševedúci, rozhoduje o jeho večnom údele. Toto všetko by sme mali brať do úvahy pri každej, aj tohoročnej, spomienke na zosnulých.
Pri pamiatke zosnulých je vhodné, aby sme svoje myšlienky usmerňovali primeraným duchovným čítaním. Sú to predovšetkým biblické state o vzkriesení Pána Ježiša a stretnutiach s ním, najmä v záverečných kapitolách Evanjelia podľa Lukáša a Jána, potom taká 15. kapitola Prvého listu Korintským. Kto je podrobnejšie orientovaný v Biblii, nájde si aj ďalšie biblické miesta. Okrem toho veľmi vhodným čítaním alebo aj spievaním sú veľkonočné piesne, ktoré hovoria o vzkriesení Pána Ježiša a o našom vzkriesení, ako aj piesne o večnom živote. To všetko je potrebné preto, aby naše spomienky na zosnulých, neboli jednostranné, aby mali síce aj ten rozmer minulosti, ale rozhodne, aby mali aj, a predovšetkým, rozmer budúcnosti, večnej budúcnosti.
Keď myslíme na smrť svojich blízkych, nemôžeme nechať bez povšimnutia, že hodina odchodu čaká aj každého jedného z nás. Je mnoho ľudí, ktorým táto myšlienka neprichádza na um, alebo ju vytláčajú zo svojho vedomia, aby ich neznepokojovala. To nie je rozumné, keďže tá posledná udalosť patrí do každého života, a nie je dobré ignorovať ju. Pamiatka zosnulých by nám ju mala vždy pripomenúť. Myšlienka na vlastnú smrť by nás mala viesť ku kritickému pohľadu na náš vlastný život a k otázke, či vzhľadom na to, že sa náš život neprestajne blíži ku koncu, netreba v ňom urobiť nejaké závažné zmeny.
V podobenstve o boháčovi a Lazarovi chcel ten boháč, ktorý sa dostal do pekla, poslať zo záhrobia posolstvo svojim bratom, ktorí žili podobným spôsobom, ako žil on. Chcel im poslať dôležité posolstvo, lebo sa mu konečne otvorili oči a on na celý svoj život začal spätne pozerať celkom novým spôsobom.
Poslať toto posolstvo mu nebolo umožnené, ale Abrahám mu povedal, že tí jeho bratia – ako aj všetci žijúci ľudia – majú v Písme svätom dostatočné množstvo informácií o tom, ako treba pozerať na všetky hodnoty tohto sveta a ako treba žiť, ako treba formovať svoj život, aby nevyústil do podobnej večnej katastrofy.
Možno nám napadne otázka: Čo by mi tak asi chcel odkázať ten a ten môj blízky, keď sa mu pri vstupe do večnosti otvorili oči? Odkaz by bol zrejme taký istý ako v tom podobenstve: Nie sú potrebné osobitné upozornenia z večnosti, keďže každému sú prístupné potrebné informácie z Písma svätého. Nemali by sme čakať na neskoré vynútené otvorenie očí, lebo oči pre správne videnie sa nám môžu otvoriť už teraz. K takejto príprave na našu poslednú hodinu by nás mala priviesť aj dnešná pamiatka zosnulých.
Prosíme Pána Boha, aby nás pri dnešnej spomienke na tých, ktorí od nás odišli do večnosti, sprevádzala istota vzkriesenia Pána Ježiša Krista a súčasne istota vzkriesenia nás ľudí. Túto istotu krásne vyjadruje jeden veľkonočná pieseň, ktorou končíme kázeň:
Víťaz nad smrťou slávne z hrobu vstal, / večnú Božiu slávu mocne zvestoval. / Žije Kristus, Pán náš, s ním budeme žiť, / s ním je hodno trpieť, s ním aj zvíťaziť! / Víťaz nad smrťou slávne z hrobu vstal, / večnú Božiu slávu mocne dokázal.
Plesaj, ľud Boží! – Z jeho vzkriesenia / viera nádej, láska hojne pramenia. / Pán náš najslávnejší – Darca útechy, / hriešnikom kajúcim odpúšťa hriechy. / Víťaz nad smrťou slávne z hrobu vstal, / večnú Božiu lásku mocne dokázal.
Všetkých nás spája láska Kristova, / v nej je radosť stála, pomoc hotová. / Útechu v nej máme, hrob nás nermúti / ani nezastiera tieň večnej smrti. / Víťaz nad smrťou slávne z hrobu vstal, / večnú Božiu milosť mocne dokázal. Amen.
Modlitba
Nebeský Otče,
Ďakujeme za ľudí, ktorých si nám dal v živote za blízkych. Za tých, ktorí ešte žijú s nami, za tých, ktorí nám už odišli. Ďakujeme za ich lásku a starostlivosť, za výchovu a formovanie charakteru. Ďakujeme za pekné obdobia a chvíle, ktoré mohli prežiť, ďakujeme za silu, ktorú si im dával na zvládnutie životných ťažkostí a bremien. Prosíme ťa o odpustenie za všetko, čím sme im ublížili. My im zo srdca odpúšťame, čo máme proti nim. Sme radi, že sa nemusíme iba utápať v slzách zármutku a bolesti. Ďakujeme ti za možnosť pozerať za hrob s nádejou vzkriesenia a nového života. Nauč nás pamätať na to, že sa blíži aj náš koniec. Už teraz nám otváraj oči pre správne videnie a hodnotenie, aby sme raz nemuseli prežívať hrôzu z neskorého otvorenia očí. Ďakujeme za všetky biblické slová o víťazstve života nad smrťou. Daj, prosíme, aby neprestajne zaznievali v našich srdciach. Amen
Ján Grešo
|
Cirkevný zbor Evanjelickej cirkvi augsburgského vyznania v Bratislave, 2005 - 2012
Webstránku Evanjelickej cirkvi a. v. na Slovensku nájdete tu.
|
|
|
