17. ned. po Sv. Trojici, 1Jn 3, 1 – 3
Pozrite, akú lásku nám dal Otec, aby sme sa volali Božími deťmi; a nimi sme. Preto nás svet nepozná, že nepoznal jeho. Milovaní, teraz sme Božími deťmi, a ešte nevyšlo najavo, čím budeme. Vieme, že keď vyjde najavo, jemu budeme podobní, lebo ho uvidíme takého, aký je. A každý, kto má takúto nádej v ňom, očisťuje sa, ako je čistý on. (1Jn 3, 1 – 3)
--------------------
Na život na tejto zemi sme si zvykli tak silno, že ho pociťujeme ako niečo trvalé, normálne, neodmysliteľné. Vieme síce, že sa skončí smrťou, ale na to málokedy myslíme. No k plnému myšlienkovému sprevádzaniu života patrí, aby sme si občas pripomenuli realitu konca, ktorej sa nikto nevyhne.
Spolu s myšlienkou skončenia života sa objavuje základná otázka: Je smrť definitívny koniec, alebo možno rátať s niečím novým, čo príde po smrti? Mnohí ľudia dnes pokladajú smrť za absolútny koniec, po ktorom už pre príslušného človek vôbec nič nenasleduje. Ale k našej kresťanskej viere patrí nádej, že Pán Boh nás vzkriesi k novému životu. Vzkriesenie k novému životu po smrti nie je prírodná automatika, ale dar Božej milosti. Sme vďační Pánu Bohu, že po smrti a vzkriesení môžeme rátať s novým obdobím života.
No tu sa objavujú ďalšie otázky. Aký bude ten nový život? Odnesieme si do nového života po vzkriesení niečo z terajšieho života? Na túto otázku môžeme odpovedať najprv negatívnym spôsobom: Vieme, čo si neodnesieme. Neodnesieme si svoje terajšie telo. Apoštol napísal: „Telo a krv nemôžu dosiahnuť dedičstvo kráľovstva Božieho, ani porušiteľnosť nezdedí neporušiteľnosť.“ Telo, telesný organizmus síce obdivujeme, veľmi obdivujeme, Stvoriteľovi zaň ďakujeme, všemožne sa oň staráme, ale smrťou sa nenávratne končí jeho fungovanie. Neodnesieme si hmotné hodnoty, ktoré sme nazhromaždili, neodnesieme si telesnú silu a telesnú krásu, neodnesieme si tituly, funkcie, spoločenské postavenie. S tým všetkým a mnohým ďalším sa pri smrti budeme musieť rozlúčiť.
Na tomto pozadí nás najviac zaujíma otázka, či si do večnosti vôbec niečo odnesieme. Môžeme odpovedať kladne: Odnesieme si seba, svoju identitu. Vzkriesený bude ten istý človek, ktorý sa smrťou rozlúči s týmto svetom – identita každého človeka bude zachovaná. Predovšetkým to platí o Pánu Ježišovi: vzkriesený bol ten istý Ježiš Kristus, ktorý chodil po Galilei a Judsku, ktorý učil, uzdravoval, ktorý bol nakoniec ukrižovaný. Platí to o kajúcom lotrovi na kríži, ktorému Pán Ježiš povedal: Dnes budeš so mnou v raji: ten istý človek, ktorý na kríži robil pokánie a zomrel. Platí to všeobecne, o každom. Človek si do večnosti odnesie seba.
Aká to bude bytosť, ktorú si odnesieme? Taká bytosť, akú v priebehu časného života zo seba urobíme. Človek totiž na sebe, na svojom vnútornom človeku, neprestajne pracuje. Všetko, čo myslíme, hovoríme, konáme, má význam nielen ako vonkajší, pozorovateľný čin, ale nevyhnutne zanecháva stopy na našej vnútornej bytosti. Buď dobré stopy, alebo zlé stopy. Buď svoju bytosť budujeme, alebo svoju bytosť ruinujeme, ničíme. Je málo ľudí, ktorí si túto zákonitosť uvedomujú. Písmo sväté nás na ňu výrazne upozorňuje. Medzi najvýznamnejšie varovania tohto typu patria slová Pána Ježiša: Čo osoží človeku, keby získal aj celý svet a svojej duši by uškodil alebo seba samého by stratil? Podľa týchto slov vôbec nie je rozhodujúce, aké hmotné a iné dočasné hodnoty človek získa, ale aj pre časnosť aj pre večnosť je rozhodujúce, čo človek zo seba, zo svojej bytosti, zo svojho vnútorného človeka urobí. Lebo práve to si odnášame so sebou do večnosti.
Odnášame si to, čo sme zo seba za čas svojho života na zemi urobili. Čo sme zo seba urobili vierou a láskou k Pánu Bohu, alebo ignorovaním a nenávisťou voči nemu. Čo sme zo seba urobili prijatím Božej ponuky záchrany v Ježišovi Kristovi, alebo odmietnutím tejto ponuky. Čo sme zo seba urobili prijatím Ježišovho vykupiteľského diela, alebo jeho odmietnutím. Čo sme zo seba urobili prijatím Kristovho životného príkladu a vzoru alebo odmietnutím nasledovať Ho. Čo sme zo seba urobili prijatím pomoci Ducha Svätého, alebo jej odmietnutím. Čo sme zo seba urobili prijatím výzvy na pokánie, alebo odmietnutím kajať sa. Čo sme zo seba urobili prijatím a realizovaním programu lásky k druhým ľuďom, alebo odmietnutím tohto programu.
Náš terajší život má byť prípravou na večnosť. To znamená, že sa nám treba usilovať budovať svoju bytosť tak, aby sme si ju so sebou do večnosti odniesli v čo najlepšom stave. Máme nejaký veľký vzor, podľa ktorého by sme to mohli robiť, nejaký veľký vzorový cieľ, smerom ku ktorému by sme sa mohli pri budovaní svojej bytosti približovať? Cieľ, ktorý nám predkladá Božie slovo, je najvyšší možný. Týmto vzorom je bytosť Pána Ježiša Krista. Zmyslom a cieľom nášho života je, aby sme sa čím viac približovali k tomuto vysokému vzoru.
My sami by sme sa svojou vlastnou silou k tomuto cieľu nemohli dopracovať. Máme však veľký sľub, že nám Pán Boh umožní dosiahnuť tento cieľ. Jedno vyjadrenie tohto sľubu je v našom biblickom texte z Prvého listu apoštola Jána. Tam je tento cieľ vyjadrený takto: „Milovaní, teraz sme Božími deťmi, a ešte nevyšlo najavo, čím budeme. Vieme, že keď vyjde najavo, jemu budeme podobní, lebo ho uvidíme takého, aký je.“ O tom istom cieli, ale inými slovami, hovorí apoštol Pavel v Liste Filipským: „On – totiž Pán Ježiš Kristus – mocou, ktorou si môže podmaniť všetko, pretvorí naše ponížené telo, aby bolo podobné jeho oslávenému telu.“ Hovoria o tom aj slová samotného Pána Ježiša z evanjelia podľa Jána: „Idem vám pripraviť miesto, a keď odídem a pripravím vám miesto, zase prídem a poberiem vás k sebe, aby ste aj vy boli tam, kde som ja.“ Tu nejde iba o tú miestnu, priestorovú blízkosť, ale predovšetkým o blízkosť podstaty, o podstatnú podobnosť.
Tento cieľ, stať sa podobným Pánovi Ježišovi, nie je jeden z mnohých cieľov, ktoré sledujeme, ale je to jedinečný cieľ, ktorý vyčnieva vysoko nad ostatné ciele. Lebo tie naše každodenné ciele sa týkajú často okrajových záležitostí nášho života, ale stať sa podobným Pánu Ježišovi, to je niečo, čo sa týka samotného jadra, samotnej podstaty, stredobodu nášho bytia. Tie bežné, každodenné ciele môžu mať význam pre tento časný, pozemský život, ale sú pominuteľné, skončia sa. Ale stať sa podobným Pánu Ježišovi, to je cieľ definitívny, nepominuteľný, cieľ, ktorý má trvalú platnosť. Je tragédiou usilovať sa iba o druhoradé ciele a kvôli nim zabudnúť na ten prvoradý. Na druhej strane vrcholom šťastia je orientovať sa celou mysľou, celým srdcom na ten prvoradý cieľ.
Čo je obsahom tohto cieľa – stať sa podobným Pánu Ježišovi? Presne to, čo hovorí táto formulácia: Byť mu podobnými v čím viacerých ohľadoch. Milovať nebeského Otca tak, ako ho miloval on. Mať v nebeského Otca takú bezhraničnú dôveru, akú mal on. Byť taký čistý od sebectva, ako bol čistý on. Hodnotiť všetky veci tak, ako ich hodnotil on. Milovať druhých takou čistou láskou, ako miloval ľudí on. Mať také veľké milosrdenstvo, aké mal on. Byť naplnený takými vznešenými myšlienkami, akými bol naplnený on. Nosiť v sebe taký neotrasiteľný pokoj, aký nosil on. Poznať pravdu tak jasne, čisto, ako ju poznal on. Byť taký slobodný od strachu, ako bol slobodný on. Mať také čisté srdce, aké mal on. Mať takú istotu večnosti, akú mal on. Vedieť tak milovať nepriateľov, ako ich miloval on.
Toto všetko a mnoho ďalších obsahových bodov je vyjadrené v tých stručných slovách nášho textu: „Jemu budeme podobní“. Ak porovnáme svoj terajší duchovný a etický stav s týmto cieľom, uvedomíme si ten veľký rozdiel. Kto je spokojný so svojím doterajším duchovným stavom, tomu je ťažko pomôcť. Šťastní budeme, ak nás ovládne mocná, neodolateľná túžba stať sa podobnými Pánu Ježišovi. Prosíme Pána Boha, aby prebudil v nás túto túžbu a aby sa ona stala najvyššou, najvášnivejšou túžbou nášho života.
Je skvelá, je veľká táto nádej, že raz budeme podobní Pánu Ježišovi. Ale čo dovtedy? Pasívne čakať, kým sa s nami stane tá zázračná zmena? Kto by takto zmýšľal, ten by vôbec nepochopil, čo je podstata kresťanskej nádeje. Ak nádej uvádza do pasivity alebo dovoľuje pasivitu, môže to byť všeličo iné, len nie kresťanská nádej. Prvoradým znakom kresťanskej nádeje je, že už teraz aktivizuje, uvádza človeka do pohybu. Do akého pohybu? Do pohybu, ktorým sa človek približuje k vytýčenému cieľu. Obe veci sú vynikajúcim spôsobom spojené v poslednom verši nášho textu: „A každý, kto má takúto nádej v ňom, očisťuje sa, ako je čistý on.“ Nádej, to je nesmierna túžba. Nádej je radosť z toho, čo sa raz stane plnou skutočnosťou. Ale nádej je súčasne mobilizujúca, do pohybu uvádzajúca sila. Veď nám Pán Boh dal rozum a city a pevnú vôľu. Treba ich postaviť do služby toho prvoradého cieľa. Dal nám možnosť modlitby. V modlitbe treba každodenne prosiť o pomoc v zápase o tento prvoradý cieľ. Dal nám príklad Pána Ježiša Krista. Treba si pravidelne čítať evanjeliá, aby sme jeho čistý obraz neprestajne nosili v sebe a aby sme sa s jeho príkladom neprestajne konfrontovali. Dal nám svedomie, aby nás upozorňovalo na chybné kroky, ktoré sme urobili, aby nás varovalo pred chybnými krokmi, ktoré hodláme urobiť, aby nám ukazovalo potrebné správne kroky, ktoré máme urobiť. S takýmto Božím vystrojením máme predpoklady na to, aby sme každodenne zápasili o tú vnútornú a vonkajšiu čistotu.
Keď apoštol Pavel uvažoval o tom, čo ho čaká po smrti vo večnosti, za najvyššiu vec pokladal spoločenstvo s Pánom Ježišom Kristom. Napísal: Túžim už umrieť a byť s Kristom. Táto nádej ho viedla k tomu, že už v tomto živote pripravoval, pestoval svoju bytosť smerom k tomuto cieľu. Jasne to vidno, keď porovnáme práve citované slová o cieli vo večnosti s jeho slovami o jeho momentálnom duchovnom stave: „Žijem už nie ja, ale žije vo mne Kristus.“ Takéhoto seba odniesol do večnosti. Blahoslavení by sme boli, keby sme aj my mohli povedať túto vetu o sebe. Amen.
Ján Grešo
|
Cirkevný zbor Evanjelickej cirkvi augsburgského vyznania v Bratislave, 2005 - 2012
Webstránku Evanjelickej cirkvi a. v. na Slovensku nájdete tu.
|
|
|
