V súvislosti s tým, že Cirkevný zbor (CZ) ECAV na Slovensku Bratislava 15. februára 2013 ukončil svoju činnosť, nájdete aktuálne informácie na webových stránkach nástupníckych zborov:
CZ ECAV na Slovensku Bratislava DÚBRAVKA (www.ecavdubravka.sk)
CZ ECAV na Slovensku Bratislava LEGIONÁRSKA (www.legionarska.sk)
CZ ECAV na Slovensku Bratislava STARÉ MESTO (www.velkykostol.sk, www.facebook.com/ECAVKonventna)
Táto stránka (www.ecavba.sk) obsahuje iba archívne dokumenty. Ďakujeme za porozumenie.
Kázne

2. adventná nedeľa, Zjavenie Jána 3, 20

Zjavenie Jána 3, 20: „Ajhľa, stojím pri dverách a klopem. Ak niekto počuje môj hlas a otvorí dvere, vojdem k nemu a budem stolovať s ním a on so mnou.“


Milí bratia a milé sestry!

Slovo advent sa v týchto dňoch spomína v rozličných súvislostiach. Domácnosti, reštaurácie, obchody i kostoly zdobia adventné vence. Na nich sú štyri adventné sviece. Deti sa tešia na čokoládu z adventného kalendára. Význam slova advent je príchod. V cirkvi advent spájame s príchodom Pána Ježiša Krista, a to v dvojakom zmysle.

(1) Príchod, ktorý sa už udial, keď sa Ježiš narodil Márii v Betleheme. Tento príchod si pripomíname na Vianoce.

(2) Pod adventom však treba myslieť najmä na príchod, ktorý sa ešte len udeje, keď Kristus príde na zem druhý krát – ako Pán a sudca tohto sveta. Za adventom je teda predstava prichádzajúceho Ježiša, Ježiša za dverami.

Aj prečítaný text takto hovorí o Ježišovi. „Ajhľa, stojím pri dverách a klopem.“ Predstava, že niekto stojí za našimi dverami, nemusí byť práve najpríjemnejšia. Najmä ak vieme, že v Ježišovej dobe neexistovali „riaditeľské“ dvere – odhlučnené, dvere s hrubou protihlukovou výplňou. Keď niekto stojí za našimi, neodhlučnenými, dverami, je svojím spôsobom účastný toho, čo sa za dverami, teda u nás deje. Spevák Richard Müller v jednej piesni spomína situáciu, keď „výťah zase nechodí a zdolať 12 poschodí zostáva mu opäť po schodoch“. A ako tak vystupuje schodišťom paneláku, spoznáva „po zvukoch, po hlasoch“ čo sme to za ľudia.

Keď Biblia hovorí: Ježiš stojí za našimi dverami, chce povedať: Pán Boh sa nedíva na náš život cez prsty. On nás pozná. On vie, čo sme zač. Po hlasoch, po zvukoch, aj po našich myšlienkach a skutkoch pozná, čo sme to za ľudia. Vie, ako to chodí za pomyselnými dverami nášho života. Vie, že tam je mnoho nespravodlivého, nedobrého, hriešneho; veľa vecí, s ktorými On – Pán majúci všetku moc na nebi i na zemi, nie je spokojný. Napriek tomu, že Mu patrí táto moc sa do nášho „bytu“ nevlamuje násilím. Navzdory tomu, že má na to právo, nevpáli nám do domu ako polícia piťovcom. Nevylamuje dvere násilím. Pán Boh z nás totiž nechce mať otrokov, ale synov a dcéry, ktorí Mu dobrovoľne otvoria. Nevynucuje si vstup. A tak klope, dnes by sme možno mohli povedať: zvoní a čaká, či Mu otvoríme. On neprichádza s trestom, neprináša nám doručiť rozhodnutie súdu, ale prináša nám pozvanie k zmene života, k novej – lepšej budúcnosti. Problémom je, že dvere nášho srdca sú často zavreté, že sme sami do seba uzavretí až natoľko, že ani netušíme o Ježišovom klopaní. Aj preto nám z Biblie znie: „Ak niekto počuje môj hlas“.

„Ak niekto“ – tým sťa by sám Ježiš naznačoval, či vôbec niekto bude počuť Jeho hlas; ako by vravel: Viem, že to zrejme nebudú davy, početné zástupy, no vy sa tým nedajte odradiť. To, že sa za mnou nepohrnú masy, nech vás neznechutí a nepomýli. Pre vás je tu totiž dobrá správa: Chcem mať s vami spoločenstvo, aby ste sa nemuseli viac so svojím životom skrývať, aby ste žili v pravde a slobode a nemuseli sa schovávať za zatvorenými dverami. Pán Ježiš neprichádza ako sudca nepoznajúci milosť, ani ako mravnostný policajt Talibanu, ale ako to vystihuje jedna česká pieseň: „Pán Ježíš ti buší u dveří, kukátkem se to ověří, má v ruce tašku, v ní chleba a flašku, chce s tebou slavit večeři“ (Sváťa Karásek). – Ježiš nás pozýva k tomuto obohacujúcemu spoločenstvu, k radosti a vzájomnému zdieľaniu. On je Ten, ktorý nás sýti, občerstvuje, potešuje, ktorý celú tú slávnostnú hostinu platí. Avšak nevnucuje sa. Klope a čaká, kým Mu sami otvoríme.

Ako konkrétne klope Pán Ježiš na dvere nášho života v dnešnej dobe? – Jestvujú dva zásadné spôsoby, ako v súčasnosti Ježiš klope.

(I) Klope cez ľudí, ktorým môžeme pomáhať, poslúžiť. On sám o tom hovorí (Mt 25, 40 a 45 ): „Čokoľvek ste urobili/neurobili jednému z týchto mojich najmenších bratov, mne ste urobili/neurobili“. Azda až na výnimky dnes neklope na naše dvere veľa ľudí s prosbou o pomoc. V súčasnom svete je pomoc chudobným, chorým, utečencom, postihnutým a ľuďom v rozličnej inakšej núdzi organizovaná. Ježišovo klopanie nám však pripomína: Nepovedzte, že sa o biednych ľudí postará len štát alebo nejaké dobročinné nadácie. Nemyslite si, že na vás je iba sledovať, prípadne kritizovať, ako si tí druhí plnia/neplnia úlohu pomáhať núdznym. Je aj vašou zodpovednosťou pridať svoju časť pomoci k tejto službe. Možno finančným prispením na Ev. diakoniu, Červený kríž alebo inú organizáciu, ktorá takúto pomoc núdznym v širšom meradle zabezpečuje. Vari iným spôsobom. Napr. návštevou starších a osamelých v našom zbore. Službou ľuďom v našom okolí. Možno deťom, dorastu, mládeži – a prípravou na túto službu. Boh má rôzne spôsoby. Božie „zvončeky“, ktorými Pán zvoní pri našich dverách majú rôzne tóny. Isté je, že Ježiš klope na dvere nášho srdca cez ľudí – cez hladných, smädných, chorých, osamelých, či ľudí v inej kríze.

(II) Druhý spôsob, ktorým Ježiš klope na dvere nášho srdca, je zvestovanie Božieho slova. Dovolím si priblížiť to na príklade. Pred kostolom v jednom meste som večer vídal ľudí sediacich v aute, mali na ňom pootvorené okienko a pofajčievali. Pravdepodobne žili v domnienke, že aj takáto účasť na bohoslužbách sa im „počíta“. Rozmýšľal som, či má vôbec zmysel takto sa zúčastňovať bohoslužieb, alebo či by pre nich nebolo lepšie radšej zostať doma, ako posedávať pred kostolom v aute a fajčiť.,. Nad hlavnými dverami onoho kostola visí reproduktor, cez ktorý bolo počuť všetko, čo sa v kostole hovorilo. Nemyslím, že je ideálne zúčastňovať sa bohoslužieb tak, že človek zostane sedieť v aute a poťahuje si z cigaretky. Cez spomínaný reproduktor však aj títo ľudia boli vystavení vplyvu Božieho slova. Možno iba podvedome, vari len nechtiac, ale predsa. Preto je, verím, lepšie, že i takouto neobvyklou formou sa bohoslužieb zúčastnia, ako keby nemali prísť do kontaktu s Božím slovom vôbec.

„Ajhľa, stojím pri dverách a klopem. Ak niekto počuje môj hlas a otvorí dvere“. Božie slovo nás dnes volá k rozhodnutiu, k otvoreniu dverí Ježišovi. No nepožaduje od nás nejaký zázrak, čosi nebotyčné, čo zvládnu iba akýsi duchovní supermani – nejakí vysoko odborní náboženskí špecialisti. Nie! Otvoriť dvere Ježišovi znamená vystaviť sa vplyvu Božieho slova a odvážiť sa podľa neho žiť. Preto som presvedčený, že – aj keď to nepovažujem za ideál – predsa lepšie je „zúčastniť sa bohoslužieb či aj tak ako tí muži, ktorí posedávajú v autách a pofajčievajú, ako neísť vôbec. Dotyční majú aspoň šancu počuť Božie oslovenie. Možno malú, no snáď sa ich zo zvestovaného predsa len niekedy čosi dotkne, hoci o to momentálne sami ani veľmi nestoja.

Keď Pán Ježiš vraví: „Ajhľa, stojím pri dverách a klopem. Ak niekto počuje môj hlas a otvorí dvere, vojdem k nemu“, nepovedal to do vzduchoprázdna, ale konkrétnym ľuďom; pôvodne laodikejskému cirkevnému zboru. Ten Písmo sv. označuje ako duchovne vlažný. Ľudia v ňom boli spokojní so svojím duchovným životom. Tvrdili, že nič nepotrebujú, nič od Boha nečakali. Sú veľmi podobní tým pofajčievajúcim mužom, ktorí sa, sediac v aute, „zúčastňujú“ na bohoslužbách.

Laodikejskí sú však mnoho ráz podobní aj nám, ktorí sme v kostole. Veď aj my sme v pokušení nazdávať sa: duchovne máme všetko, nič nepotrebujeme, od Pána Boha nič extra nečakáme. Možno sa nám vidí, že sme oveľa lepší ako druhí, alebo určite lepší ako tí, čo si odpykávajú svoje tresty vo väzniciach. Práve takto videli samých seba laodikejskí: ako duchovne bohatých, sýtych a sebestačných. A na prekvapenie Ježiš akurát im vraví: „Ajhľa, stojím pri (vašich) dverách a klopem.“ Neodsúdil ich, nezavrhol ich ako nenapraviteľných – ako nábožensky iba formálnych a povrchných ľudí. Neodvrátil sa od nich, hoci boli príliš spokojní, namyslení, a o Neho nestáli. On aj im, domnelo duchovne sýtym, spokojným so sebou, no v Božích chudobným a vlažným, adresuje dôrazné pozvanie k zmene – k pokániu, k otvoreniu sa Božiemu slovu. A toto čaká aj od nás: otvorenosť voči Božiemu slovu, aby sme spoznali svoju duchovnú chudobu, nehodnosť a najmä odvážili sa žiť to, čo nám Ježiš vo svojom slove vraví.

Rozhodnutie, ktoré On od nás čaká, ktoré máme urobiť, nie je náš vklad do spasenia. Spasenie zostane vždy len a len Kristovým darom, tým, čo On zaplatil, keď na seba dobrovoľne vzal trest za naše hriechy. My však máme byť Bohu otvorení a odvážni. Nezatvárať si uši pred tým, ako Pán Ježiš klope na dvere nášho žitia cez ľudí, ktorým môžeme pomôcť. Nezavierať si uši, keď nám Pán klope na dvere nášho srdca cez to, keď sme pozvaní do kostola alebo na iné podujatia v cirkevnom zbore, ako klope cez Božie slovo ktoré tam znie. Ježiš klope a bolo by na duchovnú škodu nám, keby sme sa tvárili, že nejde o nás, keď sme Božím slovom vyzývaní k viere v Krista, láske k Bohu i ľuďom.

Pán Ježiš k nám prichádza. Nečaká od nás mimoriadne náboženské výkony, zvláštne, nedosiahnuteľné skutky, ale otvorenosť, dôveru a odvahu poslúchať. Otvoríme Mu? Odvážime sa dôverovať a poslúchať?

Ježiš klope. Domáha sa vstupu. A ako povedal jeden rabín: Boh prebýva tam, kam ho človek vpustí. Vpustíme Ho? – Vpusťme Ho a nepusťme sa Ho viac! Amen.

S použitím viacerých prameňov

Martin Šefranko
Cirkevný zbor Evanjelickej cirkvi augsburgského vyznania v Bratislave, 2005 - 2012

Webstránku Evanjelickej cirkvi a. v. na Slovensku nájdete tu.