Večer v kostole; téma: Solus Christus (Jedine Kristus)
Texty:
(Ježiš riekol): „Ja som cesta i pravda i život. Nik neprichádza k Otcovi, ak len nie skrze mňa“ (Evanjelium podľa Jána 14, 6).
„Lebo som si umienil, že medzi vami nebudem vedieť nič iné, jedine Ježiša Krista, a toho ukrižovaného“ (1. Korintským 2, 2).
„Nežijem už ja, ale žije vo mne Kristus“ (Galatským 2, 20).
„Kristus, život náš“ (Kolosenským 3, 4).
Milí bratia a milé sestry!
Počas niekoľkých Večerov v kostole sa zamýšľame nad reformačnými princípmi. Nad zásadami, ktoré boli formulované v dávnej minulosti – v 16. Storočí. Pred mesiacom to bola téma: Jedine Písmo, dnes: Jedine Kristus a v budúcnosti: Jedine milosť, Jedine viera.
Cirkev sa kde-komu javí čudná, lebo sa pravidelne vracia k starým textom či princípom z dávnej minulosti.
Do minulosti, konkrétne do obdobia začiatku reformácie sa však neobraciame preto, aby sme tpk. nosili topánky, šaty a klobúky z oných čias. Takéto staromilstvo by bolo čudné (vyzerali by sme ako traja mušketieri alebo kapitán Jack Sparrow z Pirátov v Karibiku...). Takéto obracanie sa do minulosti by bolo nielenže smiešne, ale aj škodlivé. Dusilo by skvelú chuť evanjelia a zatváralo by ho do foriem, ktoré mu bránia v pohybe v súčasnej dobe – v našom prostredí. Úlohou nás, dnešných kresťanov, je preto zvestovať evanjelium novými slovami, nestačí prečítať kázeň niektorého z reformátorov; evanjelium treba čerstvo, sviežo priblížiť súdobným ľuďom.
Aj reformačné princípy si pripomíname nie ako raz navždy vyslovené dogmy, ale ako neoceniteľné, užitočné smerové tabule, ktoré pomáhajú zorientovať sa v mnohých križovatkách nášho sveta a vyhnúť sa slepým uličkám. Iba staromilsky opakovať to dávno vyslovené, by bolo smiešne (ako keď papagáj neustále opakuje, čo pochytil). Ešte smiešnejšie a škodlivejšie – priam nerozumné by bolo obrátiť sa minulosti chrbtom a domýšľavo si navrávať, že staviame na zelenej lúke.
Keď sa cirkev iba obracia do minulosti, ale aj vtedy, keď si myslí, že všetko živé, pravé, vrúcne začína až teraz – že až my sme tá generácia prebudených…, tak hrozí, že sa zmení na múzeum alebo na sektu.
K reformačným tézam Jedine Písmo, Jedine Kristus, Jedine milosť, Jedine viera – k ich významu môžeme použiť 2 obrazy: Opatrujeme ich v úcte ako staré fotografie našich predkov, ktorých poslušná viera v Krista a život aj nás inšpirujú k nasledovaniu.
Alebo iný obraz: Máte doma gramofón? Možno si poviete, načo by mi bola taká veľká stará „škatuľa“? To je dávno prekonané, dnes letí čosi iné (mp3-jky). Keď však do tej starej „škatule“ zvanej gramofón vložíme platňu, zaznie krásna hudba. Hudba, ktorú môžeme označiť ako zlatý fond cirkvi.
I. Jedine Písmo sväté Starej a Novej zmluvy je základom kresťanskej viery, nie tradícia cirkvi. Z Písma nám zaznieva Božie slovo – pravda, vo svetle ktorej musia byť posudzované všetky otázky. Jedine z Písma sa dozvedáme, že sme nebeským Otcom prijatí za Božie deti. – Jedine Písmo,
II. a to jedine vďaka Božej milosti. Nie sme zachránení vlastným konaním. – Jedine milosť,
III. ktorá sa udiala v Kristovom vykupiteľskom diele. Jedine v obeti Ježiša Krista je naša záchrana pred večným zahynutím. – Jedine Kristus – Jeho zásluhy.
IV. Milosť daná nám v Kristovi je pri nás účinná, jedine vtedy, ak ju prijímame vierou. – Jedine viera.
Zásady Jedine vierou a Jedine milosťou berú „vietor z plachiet“ človeku, jeho myšlienkam a skutkom, ktorými by sa chcel chváliť a odkazujú ho na Boha.
Zásady Jedine Kristus a Jedine Písmo berú „vietor z plachiet“ cirkvi – upierajú cirkvi najvyššiu autoritu nad čovekom a podriaďujú ho Kristovi, ako nám ho predstavuje Písmo sväté.
Dnes chceme pozornosť sústrediť na princíp Jedine Kristus. Iba Kristus má autoritu nad veriacimi, nie cirkev. Na koncile v Bazileji sa Majster Ján Hus sa proti cirkvi odvolal ku Kristovi. To rozhorčilo cirkevných právnikov, lebo rímske právo nepozná vyššiu inštanciu, ako je cirkev a jej snem (koncil).
V roku 1432 odmietli táboriti aj koncil ako najvyššiu autoritu nad tým, čomu treba veriť a tvrdili, že najvernejším, najpravdivejším a najbezpečnejším výkladom Písma bol spôsob života Ježiša Krista a Jeho apoštolov. Postoj táboritov bol v onej dobe označený za kacírstvo.
Až Luther o sto rokov mohol slobodne a nahlas povedať, že hlavou cirkvi je Kristus. Inú viditeľnú hlavu cirkev nemá. Keďže nie je telesná, nevidíme ju, ale jej vonkajším znamením je kázanie Kristovho evanjelia a prisluhovanie sviatostí. Jedine Kristus značí, že prístup k Bohu a poznanie Boha je možné len cez Ježiša Krista: „Nik neprichádza k Otcovi, ak len nie skrze mňa“ (J 14, 6). Jedine Kristus prijíma hriešnikov a dáva im spravodlivosť, ktorá pred Bohom platí. Jedine v osobe, diele a učení Ježiša Krista smieme zložiť dôveru na záchranu.
Ostatné princípy reformácie úzko súvisia práve s Kristom.
Luther hovorí, že Kristus je kľúč k výkladu Písma, že Písmo sväté je nutné vysvetľovať z jeho centra – od Krista. Čo sa tým myslí?
V Kristovi je evanjelium o Božej milosti. Jedine od nej je závislé spasenie. Cez Božiu milosť, ktorá prináša spásu, treba vysvetľovať celé Písmo. To je takzvaný kristocentrický či evanjeliovocentrický výklad Písma. Písmo sa musí vysvetľovať z evanjelia o ospravedlnení hriešnika prijatého vierou. Pretože Kristus je Pánom Písma, Písmo nemôže byť v rozpore s Kristom, svojím Pánom. Luther sa nebál kriticky pristupovať k Písmu, pretože ho nepokladal za poslednú autoritu. Tou poslednou autoritou je pre neho Kristus ukrižovaný a vzkriesený (1K 2, 2; Gal 2, 20). To, čo vedie ku Kristovi, je smerodajné pre náš život. Luther Kristom porovnával posolstvo jednotlivých kníh Biblie. Poslednou autoritou mu bol Kristus.
Princípy reformácie úzko súvisia práve s Kristom.
„Jedine Písmo“ je smerodajné, ak chceme pravdivo poznať Ježíše Krista. „Jedine milosťou“, nezaslúženou priazňou, ktorú nám Boh prejavil v Kristovi, sme zachránení. „Jedine vierou“ v Ježiša Krista získávame prístup k milosti a všetkému, čo Ježiš je a poskytuje. Skrátka: Jedine Kristus (J 14, 6) – veď v Ňom, skrze Neho a pre Neho je všetko stvorené a v Jeho kríži zmierené, vrátane nás (por. Kol 1, 16 a 20).
Solus Christus – Jedine Kristus je naším Spasiteľom, je našou spravodlivosťou pred Bohom, naším životom, je i našou nádejou.
Čítal som, ako jedneho väzňa – zločinca prišiel navštíviť farár. Väzeň mu vraví: „Vieto o mne všetko.“ Farár mu odvetil: „Áno, ale iba keby o Vás nebolo možné povedať viac, ako to, že ste obžalovaný z vraždy. No to nie je celá pravda o Vás. Ježiš Kristus môže byť Vašou spravodlivosťou.“
V basketbale je hod čo aj len kúsok mimo koša (napr. do obruče) – predsa iba vedľa. Nepočíta sa. Nie sú zaň body.
Dnes žijeme v pluralizme, vraví sa, že jestvuje veľa právd, aj veľa spasiteľov. Z pohľadu Biblie je táto mienka „hodom vedľa“. Ona dáva na spomenuté názory jednoznačné stanovisko: V Ev. Jána 14, 6: (Ježiš riekol): „Ja som cesta i pravda i život. Nik neprichádza k Otcovi, ak len nie skrze mňa.“
Sú ľudia, ktorí o sebe hovoria neradi. Ak ich vyzvú, aby o sebe niečo povedali, cítia ostych, že by to mohlo znieť ako samochvála. Zase iní ľudia prekypujú až priveľkým sebavedomím. Najmú v politike je „mesiášov“ celý kamión.
Predsa však chodil po zemi niekto, koho sebahodnotenie nebolo ani zakomplexovane skromné, ani nadsadené, lebo to, čo o sebe vyhlasoval, fakt „sedelo“. Bol to Ježiš Kristus.
Vyslovil sa o sebe ako o chlebe, dobrom pastierovi, svetle, ceste, pravde a živote... A je to vskutku tak:
Ak odídeme od Ježiša Krista – chleba života – skončíme v duchovnom v hlade, nenaplnenosti.
Keď pohrdneme radami a opaterou dobrého Pastiera, skôr či neskôr skončíme v bezradnosti, tápaní v neistote.
Ak sa vzďaľujeme od Krista ako svetla sveta, môžeme skončiť maximálne tak v temnote. Keď zídeme preč z cesty, ktorou je Kristus, dôjdeme do slepej uličky, priekopy či priepasti.
Ak opustíme Krista – Pravdu, môžeme sa ocitnúť len v lži, v sebaklame.
Keď sa uberáme preč od Krista, ktorý je život, môžeme smerovať len do smrti.
To nie sú rečičky, ale fakt.
Ježiš Kristus je jediný, kto má nárok povedať o sebe: Ver, že ja! On nám svojím učením, celým svojím k životom aj obeťou hovorí: Ver, že ja! Ver, že ja ti dávam hodnotu, že zmysel a cieľ tvojho žitia je vo mne vo vzťahu dôvery a lásky ku mne.
Skutky apoštolov 4, 12 hovoria, že v nikom inom (mimo Ježiša) nieto spasenia. Ak áno, potom by bol Boh tyran – nechal by zbytočne zomrieť svojho Syna. – Ak je spasenie v niekom inom ako v Ježišovi, potom by Ježišova smrť bola nezmyselná. Mala však zmysel! Lebo nieto človeka, ktorý by nepotreboval Božie odpustenie – spasenie (Rímskym 3, 12 a 23), záchranu od trestu za to, čo zlého sme zmýšľali, povedali, vykonali alebo čo dobrého sme zanedbali konať – od trestu za hriech. Spasenie sa udialo, keď bol Ježiš ukrižovaný a dobrovoľne zniesol trest za naše hriechy.
Zásada Solus Christus nie je objavom reformácie. V podobnom zmysle sa už pred Lutherom vyjadrovali niektorí teológovia (Tomáš Akvinský, Bonaventura). V duchu Písma však Luther túto tézu zradikalizoval. Nepripustil žiadnu možnosť spolupráce – ľudskej zásluhy na spáse.
Brat Santarius zo Sliezska zdôrazňoval: Ježiš Kristus je pre spasenie 100% potrebný, ale aj 100% postačujúci. Nie je potrebné k Nemu nič pridávať. Spasenie v Kristovi netreba nijako „vylepšovať“. Krista – Jeho obeť, Jeho lásku, Jeho slovo – život, ktorý nám dáva treba len vierou prijať.
Práve snaha o každé doplňovanie a podmieňovanie spásy v Kristovi nutnosťou dodržiavať predpisy zákona (či už je to krst Duchom Svätým, svätenie soboty, neprípustnosť jedenia istých pokrmov, určité dobré skutky atď..) je prejavom nevery a nedôvery v Krista.
Keby existovala iná cesta spásy, Kristus by nemusel za nás na kríži umierať.
Jedine Kristus“ je princípom nášho ospravedlnenia – nášho správneho postavenia pred Bohem. Ale nesmieme zabudnúť, že je zásada Jedine Kristus je aj princípom nášho posvätenia – nášho života s Bohom.
Je nemálo kresťanov, ktorí svoj kresťanský život začnú s Kristom a potom sa vyberú hľadať niečo „lepšie“. „vyššie“, akýsi druh „pokročilejšieho kresťanstva“. Nejaké „nové“, „nové extra plus“, „nové extra plus ultra“ kresťanstvo, akési o tretinu väčšie „balenie“ kresťanstva za rovnakú cenu. V 2 Pt 1, 3 Biblia hovorí, že v Kristovi nám Boh daroval všetko potrebné pre život a zbožnosť.
Zrelý kresťan nazačína pri Kristovi, aby potom pristúpil k niečomu lepšiemu, ale začína s Kristom a potom objavuje to, čo v Kristovi máme – ďalšie a ďalšie úžasné veci. Veď podľa Kol 2, 3 sú v Kristovi skryté všetky poklady múdrosti a známosti.
Poznáte ten pocit, keď si idete svoju výplatu (alebo svoju almužnu) vybrať z bankomatu. Je milé, keď nám z neho vôbec niečo vypadne. Kristus je „bankomat“, ktorý nikdy nie je prázdny. V Ňom sú skryté všetky poklady múdrosti a známosti. V Ňom nám Boh daroval všetko potrebné pre život a zbožnosť. Je pomýlené hladať nejaké „nové“, „nové extra plus“, „nové extra plus ultra“ kresťanstvo, akési o tretinu väčšie „balenie“ kresťanstva za rovnakú cenu. Kristus stačí. V Ňom je naša hodnota, v Ňom je náš život. On tebe aj mne vraví: Ver, že ja! Dôveruj mi!
„Jedine Kristus“ je princípom nášho ospravedlnenia – nášho správneho postavenia pred Bohom. Ale aj princípom nášho posvätenia, nášho života s Bohom.
Dobré skutky a láska nie sú podmienkou spásy, ale dôsledkom spásy a prejavom vďačnosti za spásu, ktorú prijímame vierou v Krista.
Niektorí z tých, ktorí uverili v Krista sa nazdávajú, že teraz je len na nich, ako budú žiť svoj život. Predstavujú si, že budú žiť pre Ježiša – že už majú v sebe silu dodržiavať príkázania. Sústredia sa na to, ako sa Bohu zavďačiť, ako získávať Jeho uznanie, ako si udržať Jeho náklonnosť, ako zvýšiť svoj štatus Božieho dieťaťa. Usporadúvajú kurzy sebazlepšenia, vynaliezajú metódy a postupy, ustanovujú zvláštne obrady. To je však návrat k zákonu.
V našom novom živote s Bohom nejde ani tak o naše žitie pro Krista. Náš život je životom ľudí oslobodených z otroctva, prepustených zo zajatia – je životom v Kristovi, v jednote s Kristom.
On povedal: „Zostaňte vo mne a ja vo vás. Ako ani ratolesť nemôže prinášať ovocie sama zo seba, len ak ostáva na vínnom kmeni, tak ani vy, len ak zostávate vo mne. Ja som vínny kmeň a vy ste ratolesti. Kto zostáva vo mne a ja v ňom, ten prináša veľa ovocia, pretože bezo mňa nič nemôžete činiť. ... Ak zostávate vo mne a moje slová zostávajú vo vás, proste, čo chcete, a stane sa vám“ (Ján 15, 4 – 5 a 7).
I z toho je zjavné, že „Jedine Kristus“ je princípom nielen nášho správneho postavenia pred Bohom (ospravedlnenia), ale aj princípom nášho života s Bohom (posvätenia).
Hoci som iba (ako) špinavá hrzdavá plechovka, a aj keď pred Bohom budem i so svojimi domnelo najlepšími skutkami iba čierny ako kominár, pre Boha mám hodnotu, lebo za mňa zomrel Jeho Syn. To znamená: Nie ja, ale Kristus, nežijem už ja, ale žije vo mne Kristus (G 2, 20).
Chcel by som to zdôrazniť na záverečnom príklade. V cirkuse alebo aspoň v „telke“ ste zaiste videli artistov. K najnáročnejším kúskom patria predstavenia artistov na visutých hrazdách. Jeden artista – tzv. lietač – sa rozkolíše vo výške a pustí sa zo svojej hrazdy, ďalší, tzv. chytač ho chytí na visutom mostíku. Bežne si ľudia myslia, že hviezdou predstavenia je lietač, no v skutočnosti je to naopak. Práve chytač musí byť pripravený na zlomok sekundy a v ňom stiahnuť lietača zo vzduchu, keď sa k nemu priblíži. Tajomnstvo týchto artistických kúskov spočíva v tom, že lietač nerobí nič a chytač všetko. Keď lietač letí, musí len čakať, kým ho chytač uchopí za ruky a stiahne na visutý mostík. Najhoršie, čo by lietač mohol urobiť, je snažiť sa sám sa chytiť chytača. Keby to spravil, mohol by si zlomiť zápästie a to by bol koniec. Lietač musí veriť, že jeho chytač na neho čaká a že ho v pravej chvíli zachytí.
Jedine Ježiš. Kristus hovorí: Ver, že ja! – Ver, že ty nemusíš, ani nemôžeš urobiť nič pre svoje spasenie. Každý, kto sa chce sám zachraňovať (sám chytať chytača), sa doláme. Ježiš je Ten, kto nás chce držať, zachrániť, kto chce v nás žiť, Nesnažme sa robiť opak. On nás chce držať, chce žiť v každom z nás. – Solus Christus – jedine Ježiš. Amen.
S použitím viacerých prameňov
Martin Šefranko
|
Cirkevný zbor Evanjelickej cirkvi augsburgského vyznania v Bratislave, 2005 - 2012
Webstránku Evanjelickej cirkvi a. v. na Slovensku nájdete tu.
|
|
|
