4. adventná nedeľa, Lukáš 1, 26-38
„Potom v šiestom mesiaci poslal Boh anjela Gabriela do galilejského mesta Nazareta k panne, zasnúbenej s mužom, ktorý sa volal Jozef a bol z domu Dávidovho; panna sa volala Mária. Keď anjel vošiel k nej, povedal: Buď pozdravená, milosťou obdarená, Pán s tebou! [Blahoslavená medzi ženami!] Ona, zarazená jeho rečou, premýšľala, aký to pozdrav. Ale anjel jej povedal: Neboj sa, Mária, lebo si našla milosť u Boha. Ajhľa, počneš, porodíš syna a dáš Mu meno Ježiš. Bude veľký, Synom Najvyššieho sa bude volať a Pán Boh Mu dá trón Jeho otca Dávida. Bude kraľovať nad domom Jákobovým naveky a Jeho kráľovstvu nebude konca. A Mária povedala anjelovi: Ako sa to stane? Veď ja nepoznám muža! Odpovedal jej anjel: Duch Svätý zostúpi na teba a moc Najvyššieho ťa zatieni; preto aj to, čo sväté narodí sa [z teba], bude sa volať Syn Boží. Hľa, Alžbeta, tvoja príbuzná, ktorú nazývali neplodnou, tiež počala v starobe a je už v šiestom mesiaci. Lebo Bohu nič nebude nemožné. Vtedy povedala Mária: Som služobnica Pánova, staň sa mi podľa tvojho slova! A anjel odišiel od nej. Amen.“ (Lukáš 1, 26-38)
Milí bratia, milé sestry,
keby sme tento príbeh počúvali ako správu o tom, ako sa naozaj stal, asi by sme s ním mali problém. Narodenie Ježiša Krista z Panny stále vzbudzuje mnohé otázky. Vystupuje tu anjel, počúvame o Máriinej príbuznej Alžbete, ktorá otehotnela v pokročilom veku, aj informáciu o tom, že Mária počne bez spoluúčasti snúbenca - z Ducha Svätého.
Ak sa chceme dostať k jadru príbehu, musíme sa vzdať špekulácií, či a ako to mohlo alebo nemohlo byť možné. Zvesť tohto príbehu zrejme je a ostane zahalená tajomstvami. No to, čo z neho vyčnieva, je vždy prekvapujúce, nedá sa uchopiť a preskúmať ľudským myslením. Dá sa len vďačne prijať, že veľký Boh nás, malých ľudí, vyhľadal vo svete v Kristu, narodil sa ako človek a znášal náš ľudský údel až po smrť na kríži.
Anjel povedal Márii: „Neboj sa, Mária, lebo si našla milosť u Boha.“ Už tu je to zvláštne. Veď kto je Mária? Nie je ani kráľovskou dcérou, ani dieťaťom bohatých a vplyvných rodičov. Je to obyčajné mladé dievča. A muž s ktorým sa zasnúbila, tiež nebol reprezentačný typ. Nepochádzal z vysokej sociálnej vrstvy. Bol obyčajným tesárom. O tom, že boli nemajetní a nemali vplyv, svedčí okrem iného skutočnosť, že si neskôr nevedeli nájsť dôstojné ubytovanie v Betleheme.
Do významnej funkcie – byť matkou svojho Syna – si Boh vyhľadáva jednoduché
dievča z ľudu.
Nebolo to prvýkrát. V Mojžišovi si Boh tiež nevyvolil žiadneho experta. Pre vedúcu funkciu nemal predpoklady – a bol natoľko sebakritický, že to hneď pri poverení aj dáva najavo: „kto som ja, aby som šiel k faraónovi a aby som vyviedol Izraelcov z Egypta?“ A ak Ho Pán Boh presviedča, argumentuje, Mojžiš len obmieňa pochybnosti o sebe: Veď mi neuveria a nepočúvnu hlas... Pane, nie som výrečným mužom, mám ťažkopádne ústa a ťažkopádny jazyk. Ach, Pane, pošli niekoho iného...“ Hospodin vysvetľuje, podopiera, núka mu pomoc ale niekedy sa na neho hnevá.
Podobne si neskôr Boh volí za kráľa svojho ľudu Dávida, najmenšieho, najmladšieho z 8 Izaiových synov.
Prvými pri jasliach v Betleheme boli pastieri, ktorým nepatrili im ani len ovce, ktoré strážili. Učeníci, ktorých Ježiš oslovil, aby s Ním putovali, boli rybári a malí remeselníci. Jediný colník Matúš mohol byť majetnejší, no jeho povolanie ho zas robilo outsiderom v každej slušnej spoločnosti. Poriadny, slušný žid mu ani nepodal ruku.
Z anjelovej zvesti mladej, neskúsenej, možno naivnej Márii, že bude matkou Spasiteľa za zvláštnych okolností, znie odkaz aj pre nás:
Ľuďom, ktorí vedia, že nie je veľa toho, na čo by mohli byť hrdí, čím by sa mohli chváliť, tým, ktorí pochopili, že nežijú sami zo seba, ale z Božej dobroty, dáva na známosť: „Tak ako si Boh vo svojej milosti vyhľadal Máriu, aby jej dal veľkú úlohu, tak si do svojej služby volí aj teba, aby si mu slúžil, aby si bol jeho predĺženou rukou.“
Pán Boh oslovil a pozval aj Vás, milí presbyteri, aby ste tomuto zboru venovali svoj čas, svoje talenty. Prizval Vás do služby. Bude náročná. Aj nevďačná a spochybňovaná. Bude Vás stáť veľa síl, múdrosti a odvahy robiť rozhodnutia len vo viere. Bez toho, aby ste vedeli, ako dopadnú, čo prinesú. Je údelom Božích služobníkov, že väčšinu svojej práce nevidia, nezažijú, nezožnú sami. Veď ovocie rastie pomaly – a tým, čo dáva motiváciu čakať a čosi aj vydržať, je iba viera. Napriek všetkým zdanlivým možnostiam, mnohým racionálnym predpokladom, naším talentom je každý z nás na tom pred Bohom rovnako. Bez Jeho vôle, bez Jeho milosti neuspejeme. Ak naša služba nemá byť o dokazovaní vlastnej sebahodnoty, o uspokojovaní - realizovaní nás samých, je a vždy aj bude odkázaná od Božích inšpirácií, od Jeho pomoci.
Máriin príklad dnes čítame ako povzbudenie – a ubezpečenie, že služba, ktorá je živená vierou v Božie možnosti, nie svoje kvality, sa dočká aj uznania, výsledku.
Preto, aby naše spoločenstvo viery rástlo a vyvíjalo sa, však práca a zanietenie presbyterov nestačí. Na to je potrebný záujem, modlitby a niekedy aj peniaze nás všetkých.
Každého z nás si Pán Boh vybral, vyvolil, aby sme na mieste, kde stojíme - v rodine, povolaní, v každom vzťahu prinášali požehnanie.
Nik nie je pre Boha príliš slabý, malý, neschopný. Nikoho neprehliadne ani neprepočuje. Je to skôr opačne: Práve s nami často okolnopsťami a aj skúsenosťami obmedzenými, vystresovanými, slabými ľuďmi chce mať vzťah. Chce s nami a cez nás meniť tento svet.
To veľké a dôležité vo svete obyčajne nespôsobia mocní a bohatí. Sú to tí, ktorí neľutujú svoj – ľudský vklad a investujú, obetujú čosi zo seba pre iných. Sú to tí, ktorí vedia a chcú pohľady silnejších upriamiť na ľudí zanedbaných, prehliadaných, podceňovaných, ktorí o svoje práva nedokážu zápasiť sami.
Mnohí títo ľudia sú kresťania. NO stáva sa, že sa viac aktivujú tí, ktorí o Bohu veľa nehovoria, ale radšej konajú. Z ich služby, nasadenia, horlivosti a prajnosti by sme si nezriedka mohli vziať príklad.
Bratia a sestry, pre každého z nás má Boh úlohy. Pre Neho neexistuje nik, koho by nemohol potrebovať. Anjel tvrdí: „U Boha nič nie je nemožné“ a upozorňuje nás na to, aby sme pripustili, že nejestvuje len to, čo sa nám javí reálne, efektívne, pravdepodobné. Pán Boh má niekedy veľmi zvláštne spôsoby, ktorými nás presviedča, aby sme od Jeho poverení nezutekali. Často nás do služby volá ticho, nenápadne.
Mária sa Božiemu povereniu neuhla. Nevyhovorila sa, ale odpovedala: „Som služobnica Božia, staň sa, ako si povedal.“ Dnes sa Máriino prijatie javí ako úplne samozrejmé – no je to len preto, že poznáme ďalší priebeh jej životného príbehu a vidíme, že ju dodnes mnohí uznávajú nadmieru – až môžer mať čitateľ evanjelia dojem, že by toľko úcty vadilo jej samej...
Keď k nej prišiel anjel, bolo však ešte všetko úplne inak: vtedy to bola jednoduchá, ustrašená dievčina. Netušila, ako sa jej život zmení, čo všetko sa od jej súhlasu vyvinie a čo ju to bude stáť. Keby chcela, bola by našla veľa dôvodov, prečo tento Boží nápad odmietnuť. Ale ona to neurobila. Napriek mnohým neznámym povedala ÁNO a ostala si za ním stáť. Viedla ju k tomu iba dôvera – pokora a istota, že ju jej Boh predsa nikdy nenechá v úzkych, že jej dá potrebnú silu.
Známe príslovie hovorí, že „komu dal Pán Boh úrad, tomu dal i rozum.“ Boli by sme radi, keby to platilo. Isté však je, že spolu s poverením dáva aj schopnosti, dary, príležitosti. Je však v mnohom na nás, čo od Neho príjmeme s dôverou a v čom máme svoj - nie celkom čistý zámer.
To jediné, čo je pre každý nový začiatok, pre nový postoj k úradu dôležité, je viera. Viera, že môj Boh je a bude so mnou. Viera, že nie ja, ale On vie ako konať, kedy byť aktívny a kedy vyčkať.
Nie ja, ale On pozná stratégie nato, aby sa napriek všetkým možným príkoriam nestala moja služba neznesiteľným bremenom, ale prinášala radosť. Niekedy vykúpenú bolesťou a utrpením. Aj v ťažkostiach nám však znie: Neboj sa toho, čo máš trpieť. Neboj sa, lebo si našiel – našla milosť u Boha. Táto milosť platí. Pre každý nový začiatok. Pre každý úrad. Amen.
Anna Polcková
|
Cirkevný zbor Evanjelickej cirkvi augsburgského vyznania v Bratislave, 2005 - 2012
Webstránku Evanjelickej cirkvi a. v. na Slovensku nájdete tu.
|
|
|
