3. adventná nedeľa, Žalm 86 4.5v
„Rozradosť dušu svojho sluhu, lebo ja k Tebe, Pane, povznášam si dušu. Veď Ty si dobrý, Pane a ochotný odpúšťať, hojný si v milosti ku všetkým, ktorí Ťa vzývajú.“ (Žalm 86 4.5v)
Milí bratia, milé sestry,
na adventnom venci horia od dnešného rána 3 sviečky. Čím sú dni kratšie a tmavšie, tým viac svetla potrebujeme, aby sme zvládli prekonať ohrozenia tmy - smútok, strach a osamelosť. Deti by však povedali, že čím viac sviečok horí, tým viac sa približujú Vianoce. A darčeky.
Bolo by však chybou, keby sme detské očakávania zúžili len na očakávanie nádielky pod stromčekom. Potrebujeme vedieť, že aj ony ohrozenia tmy a bezradnosť vnímajú, aj ony ich zažívajú.
K ideálom a jednoduchému, nezaťaženému, čistému detskému pohľadu patrí aj bohatá fantázia. A tá môže v dieťati okrem úžasných tvorivých nápadov vyvolať úzkosť a hrôzu z neznámeho ohrozujúceho diania len preto, že mnohé ešte dieťa nemá odskúšané a dôsledky si iba predstavuje.
Niekedy je ľahké siahnuť po riešení, no detské otázky a otvorenosť nám nastavujú zrkadlo. A to občas ukáže viac, ako by sme chceli vidieť.
(dieťa príde k adv. vencu)
1. Včera sa naši zase pohádali. Dúfam, že to nebolo kvôli mne. Nerozumiem im. Kričali na seba – odišla som, lebo som sa bála.
(Príde človek v čiernom a sfúkne jednu sviečku.)
Je jedno, či je pocit viny odôvodnený alebo nie. Likviduje nás v hĺbke duše. Malých aj veľkých. Ak zastaneme len pri bezbrannosti a v predstavivosti alebo snoch nás desia vlastné hranice, limity, čosi dôležité v nás zhasína. Klesáme k zemi a nie sme schopní vstať.
Je smutné, že si trápenie často spôsobujeme sami – alebo ním nešťastní zasahujeme tých, ktorí za naše nešťastie vôbec nemôžu. Nepomáha, ak si vyprodukované starosti vieme odôvodniť, ani to, ak vinu prehadzujeme jeden na druhého. Tak sa v nej len viac zamotávame. A naše svetlo hasne.
2. Moja stará mama je vážne chorá. Má
ťažkosti pri dýchaní a bolí ju srdce. Leží, nevládze. Bože, prečo jej nejako nepomôžeš?
(Čierny sfúkne druhú sviečku)
Ďalšie svetlo v nás dohorí, ak nás zastihnú okolnosti, ktoré nemôžeme ovplyvniť. Najťažšie zo všetkého je zvládnuť rozlúčky – s ľuďmi, ktorí nás do tohto sveta uviedli, ktorí nás vedeli podoprieť a podporiť bez toho, aby čosi žiadali späť. Všetci túžime mať v blízkosti človeka, s ktorým sme si blízki, ktorý nás vie ochrániť a spolu s nami bdieť. Hrozíme sa pomyslenia na to, čo sa stane, keď tu už nebude. Ako si poradím, pomôžem sám?
3. My nemáme dosť peňazí. Mama hovorí, že ja tomu nemôžem rozumieť. Videla som ju plakať, keď bola u nás teta. Chcela by som nový mobil, lebo mám najstarší zo všetkých v triede.
(Čierny sfúkne 3. sviečku.)
Nedostatok a nedostatočnosť, obava, že sme na všetko krátki a zo všetkých nárokov unavení, nás oberá aj o radosť z toho, čo máme, čím sme. Akoby niekto zaklial - začaroval náš pohľad a my sme ostali fixovaní na to, čo nemáme. Akoby sme nemali NIČ. Akoby sme boli úspešní, schopní a tvoriví len vtedy, keď je to na nás vidieť. Akoby vnútorné bohatstvo neexistovalo.
Aj tieto temné myšlienky nás tlačia k zemi. A my sa v nich pýtame: Existuje ešte riešenie? Je to všetko len pocit, ktorý je taký silný, že ho len nevieme ovládnuť - alebo sme si z neho vytvorili presvedčenie, že sa treba poddať a nechať všetko ako je, veď vyplynulo z márnych pokusov zmeniť tento svet – zmeniť v ňom aspoň seba?
Necítime sa v našich výkrikoch po radosti, po odpustení a zmierení ako ten, ktorý je osamelým hlasom volajúcim na púšti? Človekom, ktorý sa dá ostaviť, odsunúť, ak jeho krik kazí zábavu a ruší stav, v ktorom sa chce na všetko, čo bolí, radšej zabudnúť?
Božie slovo však dáva odpoveď. Skúsme jej porozumieť.
(1 A Biela postava – zdvihne dieťa a zažne 1. sviečku, dieťaťu povie): „To, že sa tvoji rodičia hádajú, nie je tvoja vina. // Neboj sa. // Oni si poradia. Sú dospelí, na to, čo im pomôže, určite prídu.“
Rozhrešenie – a teda istotu, že sa z nás zmýva naša vina, alebo ubezpečenie, že nie sme zodpovední za všetko zlo sveta, nám môže dať len niekto zvonku. Človek, ktorý nás pozná a počúva, ktorému na nás záleží.
Ten v nás Pánu Bohu pripravuje cestu, aby nás mohol uzdraviť, a oslobodiť od výčitiek a záťaže, ktorá tlačí naše svedomie. Žalmista hovorí: Ved Ty si dobrý, Pane a ochotný odpúšťať všetkým, ktorí Ťa vzývajú. Akoby ten človek presviedčal sám seba. Pravdepodobné však je, že Božiu dobrotu v odpustení zažil cez milosrdenstvo, ktoré mu preukázal človek.
Božej dobrote vieme uveriť len cez ľudí – cez svojich anjelov. Ten, kto nám odpustenie pretlmočil tak, aby sme mu porozumeli a vyvolalo v nás túžbu zmeniť sa, je Božím anjelom, Božím poslom.
(2 A Biela postava – zdvihne dieťa a zažne 2. sviečku)
„Tvoja stará mama teraz nevládze, musí veľa oddychovať. Buď pri nej, rozprávaj jej niečo veselé, alebo jej niečo prečítaj. Buď pri nej tak, ako bola doteraz ona pri tebe. Neboj sa, Pán Boh na ňu nezabudol.“
Sú ľudia, na ktorých sme napojení natoľko, že si nevieme predstaviť, ako budeme žiť bez nich.
Škoda, že si nechávame uniknúť toľko príležitostí jednoducho s nimi byť, vapočuť ich – alebo sa podeliť o to, čím žijeme. A ak aj odídu, čosi z nich navždy ostane v nás. Budeme myslieť na to, čomu verili, čo hovorili, ako veci hodnotili - čím si nás získali.
Každý, kto v nás a pre nás zažne svetlo porozumenia a vnútorného spojenectva, v nás pripravuje cestu Pánovi, lebo rozradosťuje našu dušu. V jeho blízkosti sa naučíme prijať aj to, čo nemôžeme zmeniť a prestaneme sa na Boha hnevať. Radšej sa s Ním zmierime. A ak sa to podarí, prídeme aj na to, ako sa zmieriť s inými ľuďmi - a často aj so sebou samým.
(3 A biela postava – zdvihne dieťa a zažne 3.sviečku) „Aj dospelí niekedy plačú. Aj oni sú niekedy zúfalí. Tvoja mama je šikovná - zariadi všetko, čo len bude môcť, aby si mohol byť spokojný/mohla byť spokojná.“
Ak pocítime nedostatok – nepomáha vždy, keď si uvedomíme, že iní majú toho ešte menej.
Ale pomáha nám, že nie sme sami, // že sú ľudia, ktorí si dávajú záležať na tom, aby naše potreby uspokojili čo najviac. Možno nie tým, čo sa dá zabaliť do darčekového papiera.
Ak sa nás človek v zložitej situácii, kedy pochybujeme o vlastnej hodnote, vie zastať tak, že mu uveríme, je pre nás pripravovateľom cesty Pánovi. Pán Boh ním pracuje na tom, aby potešil našu dušu, a odstránil to, čo nás od spokojnosti a vlastnej vnútornej slobody oddeľuje.
Nech naše svetlá horia. Nech ich vieme nachádzať v slove i sviatostiach a v človeku od Boha. Nech Boh cez svojich ľudí rozjasní všetku našu temnotu. Tú, ktorú si produkujeme sami, tú, ktorá nás zaskočí, lebo ju nemôžeme zmeniť – aj tú, ktorá nás spútava k tomu, čo je viditeľné.
Pán Boh si vždy dáva záležať na tom, aby rozradostil našu dušu. Je dobrý a ochotný odpúšťať, je hojný v milosti ku všetkým, ktorí o to stoja. Za to Mu môžeme iba ďakovať.
Amen.
Anna Polcková
|
Cirkevný zbor Evanjelickej cirkvi augsburgského vyznania v Bratislave, 2005 - 2012
Webstránku Evanjelickej cirkvi a. v. na Slovensku nájdete tu.
|
|
|
