Posledná nedeľa v cirkevnom roku, 2Kor 1, 12
Lebo toto je naša chvála: svedectvo vlastného svedomia, že sme sa na svete a najmä medzi vami správali v svätosti a čistote Božej, nie v telesnej múdrosti, ale v Božej milosti. (2Kor 1, 12)
---------------
Keď apoštol Pavel písal list, z ktorého sme prečítali týchto niekoľko slov, existovalo medzi ním a korintským cirkevným zborom určité napätie, nedorozumenie. Nevieme do podrobností, o čo išlo. Z listu sa dá vyčítať, že na Pavlovu adresu vzniesli niektorí ľudia z cirkevného zboru určité obvinenia a výčitky. Teraz nejdeme rozoberať, čo všetko sa z listu dozvedáme o tomto napätí. Zaujíma nás jedna stránka Pavlovej obrany. Vo svojej reakcii na výčitky a obvinenia vyhlasuje, že sa voči korintskému zboru vždy správal priamym, korektným spôsobom. To najdôležitejšie, čo teraz priťahuje našu pozornosť, je, že sa odvoláva nie na svedectvo ľudí, ale na svedectvo svojho svedomia: „Lebo toto je naša chvála: svedectvo vlastného svedomia, že sme sa na svete a najmä medzi vami správali v svätosti a čistote Božej, nie v telesnej múdrosti, ale v Božej milosti.“
Pavel zrejme pripisoval svedomiu veľkú úlohu, keď ho pokladá za dostatočný argument na odôvodnenie správnosti svojho postoja voči zboru. To nás vedie k tomu, aby sme sa podrobnejšie venovali téme svedomia – akú úlohu hrá a malo by hrať v našom živote.
Najprv si nám treba uvedomiť základnú vec, že niečo také ako svedomie existuje. Svedomie je ako sudca v našom vnútri, ktorého sa nemôžeme zbaviť, je ako sudca, ktorý nás ustavične hodnotí. Niekedy nám dáva pocit spokojnosti, inokedy nás veľmi trápi. Hovorí sa, že svedomie hryzie človeka, a to je veľmi primeraný výraz na opísanie nepríjemného pocitu, ktorý výčitky svedomia vyvolávajú. Iná skúsenosť so svedomím, ktorú pocítilo mnoho ľudí, je vyjadrená príslovím: Dobré svedomie je najlepšia hlavnica. Kto pociťuje prudké výčitky svedomia, nemôže ani dobre spávať. Koho svedomie neobviňuje, má jeden dôležitý predpoklad dobrého odpočinku.
Svedomie patrí medzi veci, s ktorými sa človek rodí, ktoré si ako výbavu prináša do života. Výchova a život v spoločnosti môže síce svedomie prebudiť alebo ho otupiť, alebo ho môže upraviť rozličným smerom, dať mu rozličný obsah, ale nemôže ho vytvoriť. Svedomie nám vložil do srdca Stvoriteľ, ktorý nás postavil do tohto sveta.
Immanuel Kant povedal, že dve veci ho napĺňajú úžasom: hviezdna obloha nad človekom a mravný zákon, teda svedomie, dnu, v človeku. Tak ako hviezdna obloha a celá príroda svedčí o tom, že biblická viera v Boha ako Stvoriteľa je správna, tak svedomie, ktoré je v duši každého jedného z nás, svedčí o tom, že biblická viera v Boha ako najvyššieho Sudcu je správna.
Ba môžeme povedať viac: svedomie je predzvesťou Božieho súdu, ustavične nás upozorňuje na Boží súd, ktorému sa nevyhneme. Celkom prebudené svedomie sa veľmi podobá Božiemu súdu, ktorý nás čaká. Predstavme si, že by naše svedomie bolo, pokiaľ ide o jeho obsah, orientované celkom správnym smerom, a že by bolo úplne prebudené, že by sme si jasne uvedomovali, ako ono hodnotí naše životné zásady, postoje a všetko správanie. To by sa veľmi podobalo situácii, keď budeme stáť pred Božou súdnou stolicou.
Keby svedomie bolo spojené len s prítomnou chvíľou, a s jej zánikom by hlas svedomia k určitému konkrétnemu správaniu tiež navždy zanikol, stačilo by svedomiu venovať menej pozornosti. Ale svedomia sa nikto nemôže zbaviť. Svedomie, tento vnútorný sudca, ktorý hodnotí celý náš život, a to aj život v minulosti, ide stále s nami. Preto je potrebné, aby naše svedomie bolo v poriadku, aby bolo vždy schopné naplno a presne fungovať.
No práve v tomto ohľade nie je svedomie ani zďaleka vždy v takom poriadku a na takej úrovni, ako by malo byť, ako by sa vyžadovalo. Najlepšie to vidno z toho, že medzi svedomiami jednotlivých ľudí sú veľké rozdiely. Keby všetky svedomia mali správnu silu a správny obsah, tieto rozdiely by neexistovali. Ale tieto rozdiely existujú, a musíme ich mať na mysli, aby sme si uvedomili, že svoje svedomie musíme najprv prekontrolovať, či je jeho obsah správny, potom si ho dať napraviť, prevychovať, aby sa potom mohlo stať naším strážcom, a aby sme sa – podobne ako Pavel – mohli naň odvolávať.
Rozdiely medzi jednotlivými ľuďmi sa týkajú sily ich svedomia. Niektorí ľudia majú svedomie veľmi citlivé, veľmi bdelé, u iných sa svedomie dostáva k slovu zriedkavejšie, a u ďalších je celkom otupené. Správne je, aby sme si svedomie udržiavali na vysokom stupni citlivosti. Svedomie je veľký Boží dar a Božie dary sú pre život také dôležité, že ich nesmieme nechať zapadnúť prachom, ale treba sa starať o to, aby sa uplatňovali čím účinnejšie. Keď Pán Ježiš povedal v Getsemanskej záhrade učeníkom: „Bdejte a modlite sa“, myslel zrejme okrem iného aj na to, že si majú svedomie stále udržiavať v bdelom stave. Táto jeho výzva platí aj pre nás.
Medzi svedomiami jednotlivých ľudí je ešte iný rozdiel, nielen rozdiel, ktorý sa týka sily hlasu svedomia. Je to rozdiel v obsahu svedomia. Vezmime si napríklad dvoch ľudí, z ktorých každý urobí nejaký sebecký čin. Jedného z nich obviňuje svedomie a neustále sa mu prihovára: Urobil si niečo zlé, musíš to napraviť. Svedomie druhého sa ani neozve, lebo sebectvo sa v tomto svedomí považuje za niečo samozrejmé, prirodzené. Tu je chyba v obsahu svedomia. Takýchto chýb v obsahu svedomia býva mnoho. Nemožno za ne viniť Pána Boha, ale človeka, ktorý si vlastnými nesprávnymi túžbami alebo zlými príkladmi z okolia dal svoje svedomie deformovať.
Takéto chyby v obsahu svedomia treba opraviť, či presnejšie: dať si ich opraviť. Svedomie teda nie je najvyšší sudca, ale ono samo sa musí podrobiť najvyššiemu Sudcovi, aby mohlo ako správny sudca fungovať v človeku. Týmto najvyšším Sudcom je Pán Boh, ktorý nám vo svojom slove dáva poznať svoju svätú vôľu. Treba teda čím častejšie čítať a počúvať Božie slovo, a to aj s tým zámerom, aby sme objavili a spoznali chyby svojho svedomia, a aby sme z Božieho slova vkladali do svojho svedomia také normy hodnotenia, aké tam chce mať Pán Boh.
Až keď sa takýmto spôsobom postaráme o to, aby naše svedomie malo správny obsah a aby sa nám prihováralo dosť mocným hlasom, môže sa nám svedomie stať spoľahlivým sprievodcom života.
Svedomie sa v nás ozýva pred činom, ktorý sa chystáme vykonať, a radí nám, či ho máme alebo nemáme urobiť, a ozýva sa po čine, ktorý sme vykonali, hodnotiac ho, či to bol dobrý alebo zlý skutok.
Veľkú pozornosť treba venovať hlasu svedomia pred činom. Kto sa riadi týmto hlasom, vyhne sa mnohým vnútorným výčitkám, mnohému duševnému trápeniu. Svedomie je ako strážca po našom boku, ktorý schvaľuje alebo na druhej strane nám bráni urobiť zamýšľanú vec. Oddá sa poslúchať tohto strážcu. Človek si tak zaistí vnútorný pokoj v súvislosti s tým, čo robí.
Ale i keď je určitý čin už vykonaný, treba venovať veľkú pozornosť hlasu svedomia, ktorý sa ozýva po vykonanom čine. Niekedy svedomie vykonaný čin schvaľuje, inokedy ho odsudzuje. Keď ho odsúdi, cítime výčitky svedomia. Je nevyhnutné tieto výčitky precítiť, neutekať pred nimi, neotupovať ich, lebo len tak nás privedú k pevnému úmyslu, že sa v budúcnosti už budeme varovať urobiť taký čin, po ktorom nasleduje toľko vnútorného nepokoja.
Svedomie je nielen strážca, ktorý nás varuje, aby sme nerobili to, čo je nesprávne, ale je to aj náš vnútorný poháňač, ktorý nás upozorňuje, čo v danej situácii máme urobiť, čo sa od nás nevyhnutne vyžaduje. Keby v kňazovi a levitovi v podobenstve o milosrdnom Samaritánovi bol tento hlas svedomia dosť silný, bol by ich priviedol k tomu, aby pomohli tomu nešťastníkovi, ktoré dokaličili a ozbíjali zbojníci. Treba nám vedieť, že svedomie trápi človeka nielen vtedy, keď urobí niečo zlé, ale rovnako aj vtedy, keď neurobí to dobré, čo sa od neho v danej situácii vyžadovalo.
Pred 490 rokmi bol ríšsky snem vo Wormsi. Tam od Luthera žiadali, aby odvolal náuky, ktoré hlásal. Luther žiadal, aby ho presvedčili na základe Písma svätého, že sa mýli. Inak nebol ochotný odvolať a neodvolal. Povedal, že nikomu by neradil, aby konal proti svojmu svedomiu. Čakali ho zato nepríjemnosti. Ale on napriek riziku radšej vyhovel hlasu svojho svedomia, než aby vyhovel žiadostiam ľudí, hoci vysoko postavených. Lebo považoval za lepšie zotrvať pri pravde, ktorú odvodil z Písma svätého, považoval za lepšie mať vnútorný pokoj i za cenu vonkajšieho nepokoja, ako mať síce navonok zo strany ľudí pokoj a možno i chválu, ale zato prežívať v duši ustavičný nepokoj, ustavičné výčitky svedomia.
Pre podobné situácie rozhodovania, ktoré sa môžu vyskytnúť aj v našom živote, by sme mali mať na mysli Lutherov príklad. Riadiť sa podľa hlasu svedomia nie je vždy ľahké. Neraz to má nepríjemné následky, nepriateľstvo, hrozby, riziká zo strany ľudí. Pri každom rozhodovaní sa si treba uvedomiť, že vonkajší pokoj, ktorý by sme získali za cenu neuposlúchnutia svojho svedomia, takzvané šťastie, ktoré by sme nadobudli s výčitkami svedomia, nemá veľkú cenu. Ale vnútorný pokoj, i keď za cenu rizika, nepríjemností a utrpenia – to je veľmi veľký poklad.
Časné šťastie, ľudská chvála a lichotenie sa pominie. Pominú sa aj ľudské hrozby, riziká a nepríjemnosti. Ale svedomie sa nepominie. Jeho vyvrcholením bude Božie hodnotenie na poslednom súde. Ak toto budeme mať na mysli, pomôže nám to nájsť správne rozhodnutie, správne konanie, správne postoje. Boží pokoj, ktorý tak získame, je nekonečne cennejší ako čokoľvek, čo by nám mohol poskytnúť tento časný svet.
Amen.
Ján Grešo
|
Cirkevný zbor Evanjelickej cirkvi augsburgského vyznania v Bratislave, 2005 - 2012
Webstránku Evanjelickej cirkvi a. v. na Slovensku nájdete tu.
|
|
|
