2. adventná nedeľa, 1Tes 5, 1 – 11
Bratia, nepotrebujete, aby som vám písal o časoch a obdobiach, lebo sami dobre viete, že deň Pánov príde tak ako zlodej v noci. Keď si budú povrávať: Je pokoj a bezpečnosť, vtedy ich znenazdania prikvačí záhuba ako pôrodné bolesti tehotnú ženu, a neutečú. Ale vy, bratia, nie ste v tme, aby vás ten deň prekvapil ako zlodej. Veď vy všetci ste synovia svetla a synovia dňa. Nepatríme noci ani tme. Nespime teda ako ostatní, ale bdejme a buďme triezvi. Lebo tí, čo spia, v noci spia, a opilci sa v noci opíjajú. Ale my (ako synovia) dňa buďme triezvi, oblečme si pancier viery a lásky a prilbu nádeje na spasenie. Lebo nás Boh neurčil na hnev, ale aby sme dosiahli spasenie v našom Pánovi Ježišovi Kristovi, ktorý umrel za nás, aby sme spolu s Ním žili, či bdieme, a či spíme. Preto sa potešujte vospolok a povzbudzujte navzájom, ako aj robíte. (1Tes 5, 1 – 11)
Advent vyvoláva v nás atmosféru očakávania konca a nového začiatku. To znamená, že orientuje náš duchovný zrak smerom do budúcnosti. Náš pohľad býva spravidla orientovaný rozličnými smermi. Raz sa priveľmi zaoberáme minulosťou, inokedy sme príliš ponorení do problémov prítomnosti. Myslievame aj na budúcnosť, ale často je to pohľad krátkeho dosahu. Očakávame síce od budúcnosti niečo nové, ale často sú to len veci v rámci tohto časného sveta. Adventné posolstvo nás upozorňuje, že budúcnosť sa neobmedzuje iba na krátky úsek nášho zemského života, ale že to najprekvapujúcejšie nás čaká na novej rovine budúcnosti, za hranicami zemského bytia. Aj prečítané Božie slovo z Prvého listu Tesalonickým nás chce naučiť takto prenikavo pozerať do budúcnosti.
Veľkou udalosťou budúcnosti na ktorú nás orientuje adventné posolstvo, je podľa slov apoštola „deň Pánov“. V texte sme čítali slová: „Deň Pánov príde tak ako zlodej v noci.“ Tieto slová hovoria o konečnom stretnutí Ježiša Krista so svetom, s cirkvou, s každým jednotlivcom. Prví kresťania očakávali príchod Pánovho dňa ešte za svojho života. Ale i keď sa toto očakávanie nesplnilo, posolstvo nášho textu je stále platné. Smrť každého z nás bude znamenať pre nás stretnutie s Pánom Ježišom. To bude pre nás osobne deň Pánov.
Smrť – to je bod prechodu, ktorým sa niečo končí, a ktorým sa začínajú prekvapivo nové udalosti našej budúcnosti. Smrť teda nie je posledná bodka za životom, bodka, za ktorou by nasledovala ničota a prázdnota. Smrť je z Božej milosti, v dôsledku vykupiteľského diela Pána Ježiša Krista bod prechodu, ktorý nás cez vzkriesenie uvádza do radikálne novej budúcnosti,
Nevieme, kedy pre koho z nás nastane deň Pánov. Smrť je istá, jej hodina neistá Nikto z ľudí nevie, kedy zomrie. Nik z nás nemôže povedať, či sa dožije večera. Niektorí zomierajú po dlhom trápení, niektorí celkom nečakane, uprostred pracovnej činnosti alebo uprostred zábavy.
Keďže nepoznáme svoju poslednú hodinu, treba, aby sme boli na ňu vždy pripravení. Byť pripravený znamená mať nielen vo vonkajších záležitostiach, ale aj vo svojom vnútornom živote, v duši, vo svojich vzťahoch s druhými ľuďmi taký poriadok, aby náš odchod z tohto sveta nebol pre nás zlým prekvapením. Častejšie by sme si mali klásť otázku: Keby som mal dnes zomrieť, som pripravený odísť?
Ako sa pripravovať na stretnutie s Pánom, na Pánov deň? Lebo očakávať Pánov deň neznamená iba očakávať ho v myšlienkach a citoch, ale znamená to: uviesť celý svoj život do súladu s týmto očakávaním. Až keď sa toto stane, keď sa dôsledky očakávania Pánovho dňa odzrkadlia v našom živote, až vtedy sa jasne ukáže, že nádej nie iba obracia našu pozornosť na cieľ, ale že nás nádej, a to práve zo stanoviska očakávania Pánovho dňa, učí novým spôsobom zvládnuť aj prítomnosť, ktorú práve prežívame. Až nádej umožňuje prežívať prítomnú chvíľu tým najplnším a najkrajším spôsobom. Lebo nádej dáva prítomnej chvíli obsah, ktorý je v súlade s večnosťou.
Prečítané Božie slovo ukazuje, ako sa máme pripravovať na Pánov deň. Možné sú dva protikladné postoje: Postoj charakterizovaný nocou a tmou, a ten druhý: postoj charakterizovaný dňom a svetlom. „Vy, bratia, nie ste v tme, aby vás ten deň prekvapil ako zlodej. Veď vy všetci ste synovia svetla a synovia dňa. Nepatríme noci ani tme. Nespime teda ako ostatní, ale bdejme a buďme triezvi. Lebo tí, čo spia, v noci spia, a opilci sa v noci opíjajú. Ale my (ako synovia) dňa buďme triezvi, oblečme si pancier viery a lásky a prilbu nádeje na spasenie.“
Čo to znamená žiť v tme, chodiť v tme? Nevidieť alebo nechcieť vidieť základné skutočnosti a pravdy o svojom živote. Neuvedomovať si, k akému zakončeniu sa blíži naše zemské bytie. Nevedieť správne oceniť jednotlivé javy v živote a jednotlivé hodnoty, ktoré sa nám dostávajú do zorného poľa. Pripisovať dôležitosť tomu, čo má len okrajový význam, a nevšímavo prechádzať popri tom, čo má pre nás rozhodujúcu dôležitosť. Nevidieť, neuvedomovať si, aké veľké zásahy robí Pán Boh do nášho života. V noci, v tme chýba človeku orientácia. Kráčať v úplnej tme, to nie je cieľavedomé kráčanie k cieľu, ale náhodné pohybovanie sa sem a tam. Úbohý je život, ktorý je chaotickým zhlukom takýchto nezmyselných pohybov. Človeka, ktorý takto kráča v tme, zastihne jeho osobný koniec sveta naozaj ako zlodej v noci: úplne nepripraveného. Preto to môže byť pre neho osobná tragédia.
Čo to znamená chodiť vo svetle? Prijať plné svetlo, ktorým Pán Boh svieti na náš život. Pán Ježiš povedal, že On je svetlo sveta (J 8, 12). On je svetlo nielen svojím učením, ale celým svojím bytím, svojou bytosťou, svojou smrťou a vzkriesením. Tým všetkým je svetlom pre nás, svetlom, ktoré sa nám ponúka. Žiť vo svetle znamená prijať ponuku spasenia, ktoré nám získal Pán Ježiš Kristus (v. 9), a tak sa vyhnúť Božiemu hnevu na Jeho súde. Chodiť vo svetle znamená žiť v nepretržitom spoločenstve s Pánom Ježišom Kristom (v. 10) a tešiť sa na plné spoločenstvo s Ním vo večnosti (F 1, 21 – 23).
V Božom svetle pozeráme na staré známe veci, ale vidíme ich celkom novým spôsobom. Životu vo svetle dáva nádej večnosti jednoznačný smer. Život, ktorý má cieľ a smeruje k cieľu, už nie je nezmyselným pohybovaním sa sem a tam, ale je to napredovanie. Žiť vo svetle znamená vedieť o nebezpečenstvách a vyhýbať sa im. Žiť vo svetle, to je ten najprimeranejší postoj človeka, človeka, ktorý očakáva svoj osobný koniec sveta.
Sú ľudia, ktorí svoj osobný koniec sveta nečakajú a nemyslia naň. Mnohí z nich chodia v tme, otupujú si vedomie a svedomie alkoholom alebo čímkoľvek iným, čo zastiera jasný pohľad a súdnosť. Pohľad na takýchto ľudí nás nesmie viesť k farizejskej povýšenosti. Na jednej strane sú takéto prípady výkričníkom, varovaním, upozornením, kam sa človek môže dostať, ak sa nebude ustavične riadiť Ježišovým príkazom bdieť a modliť sa. Na druhej strane treba sa za takých ľudí modliť a rozmýšľať, ako by sa im dalo pomôcť, a taktným, ale účinným spôsobom ich upozorniť, že aj oni majú možnosť omnoho krajšieho života.
Podľa slov nášho textu ten, kto očakáva svoj osobný koniec sveta, má byť vyzbrojený vierou, láskou, nádejou. Výrazy „pancier viery a lásky, prilba nádeje“ nás upozorňujú na to, že viera, láska a nádej vykonávajú určité obranné funkcie. Pred čím, proti čomu nás má brániť viera, láska, nádej?
Viera nás má brániť proti pochybnostiam, ktoré pochádzajú z vonkajšieho sveta a z nášho vlastného vnútra. Aký môže byť obsah týchto pochybností? Môžu sa nám nanucovať napríklad otázky, či život nie je jeden veľký nezmysel, či Boh, ak vôbec je, sa o ľudský život zaujíma, či smrť naozaj má ten význam, aký jej pripisuje kresťanské učenie. Keby sa tieto a podobné otázky na dlhšie usadili v našom srdci, bol by tým ohrozený správny postoj pri očakávaní nášho osobného konca sveta. Preto treba pravidelne pestovať vieru a upevňovať sa v nej, aby sme boli dostatočne obrnení proti takýmto pochybnostiam. I keď nás takéto pochybnosti občas potrápia, viera musí byť v nás omnoho mocnejšou silou. Cez víťazstvá nad pochybnosťami sa môže naša viera postupne upevňovať.
K vystrojeniu človeka, ktorý čaká svoj osobný koniec sveta, patrí láska. Láska znamená milovať život, milovať svoj život v nesebeckom zmysle, milovať život druhých ľudí, napomáhať život, robiť všetko, aby život bol bohatší, a chrániť život pred rozličnými ohrozeniami. V ľudskom srdci a ľudskej spoločnosti existuje aj tendencia smerujúca k ničeniu, k smrti. Láska – to je tendencia práve protichodná k tejto diabolskej, ničivej, deštruktívnej snahe. Dôležitým aspektom lásky je toto: Každodenne sa oslobodzovať z otroctva svojho egoizmu a uvedomiť si, že druhí sú takisto Božie deti ako aj my, a odvodiť z tohto základného poznania čím viac dôsledkov.
K výzbroji človeka, ktorý čaká svoj osobný koniec sveta, patrí nádej. Je toľko javov, udalostí, osobných príhod, ktoré chcú otriasť našou istotou večnosti! Vtedy je potrebná silná nádej, aby sme napriek všetkému, čo sa nám môže prihodiť, až do samého konca vydržali pri priamej, do večnosti smerujúcej životnej orientácii. O nádeji sa hovorí, že zomiera posledná. Treba sa nám modliť o to, aby nám Pán Boh za všetkých okolností zachoval plameň nádeje, alebo v krajnej situácii aspoň iskru nádeje.
Pánov deň čakáme nie ako izolovaní jednotlivci, ale ako ľudia v spoločenstve. Kresťanská cirkev, kresťanský cirkevný zbor je spoločenstvo ľudí, ktorí očakávajú Pánov deň. Toto spoločné očakávanie nás navzájom spája a zaväzuje. Zaväzuje na to, aby sme si v očakávaní Pánovho dňa navzájom pomáhali, povzbudzovali a napomínali sa (v. 11). Raz potrebuje túto pomoc jeden, inokedy druhý. Radosť zo spoločného očakávania a vzájomná zodpovednosť sa môže stať dôležitým prvkom našich spoločenstiev. Amen.
Ján Grešo
|
Cirkevný zbor Evanjelickej cirkvi augsburgského vyznania v Bratislave, 2005 - 2012
Webstránku Evanjelickej cirkvi a. v. na Slovensku nájdete tu.
|
|
|
