V súvislosti s tým, že Cirkevný zbor (CZ) ECAV na Slovensku Bratislava 15. februára 2013 ukončil svoju činnosť, nájdete aktuálne informácie na webových stránkach nástupníckych zborov:
CZ ECAV na Slovensku Bratislava DÚBRAVKA (www.ecavdubravka.sk)
CZ ECAV na Slovensku Bratislava LEGIONÁRSKA (www.legionarska.sk)
CZ ECAV na Slovensku Bratislava STARÉ MESTO (www.velkykostol.sk, www.facebook.com/ECAVKonventna)
Táto stránka (www.ecavba.sk) obsahuje iba archívne dokumenty. Ďakujeme za porozumenie.
Kázne

3. adventná nedeľa, Matúš 11, 2 – 10

Keď Ján v žalári počul o skutkoch Kristových, poslal k Nemu svojich učeníkov, aby sa Ho spýtali: Či si Ty ten, čo má prísť, a či iného čakať? Ježiš im odpovedal: Choďte a oznámte Jánovi, čo počúvate a čo vidíte: slepí vidia, chromí chodia, malomocní sa čistia, hluchí počujú, mŕtvi vstávajú a chudobným sa zvestuje evanjelium. Blahoslavený je, kto by sa nepohoršil na mne. Keď (poslovia) odišli, začal Ježiš hovoriť zástupom o Jánovi: Čo ste vy šli vidieť na púšť? Či trstinu, ktorú vietor sem-tam kolíše? Alebo čo ste vyšli vidieť? Človeka, oblečeného do mäkkého rúcha? Ajhľa, tí, čo nosia mäkké rúcho, bývajú v kráľovských domoch. Čo ste teda vyšli? Či vidieť proroka? Áno, hovorím vám: omnoho viac ako proroka. Toto je ten, o ktorom je napísané: Ajhľa, posielam svojho posla pred Tebou a on Ti pripraví cestu. (Matúš 11, 2 – 10)

V tretiu adventnú nedeľu myslíme na Jána Krstiteľa. Jeho kázeň je zhrnutá vo vete: „Pokánie čiňte, lebo sa priblížilo kráľovstvo nebeské.“ Táto kázeň a celá jeho činnosť je v evanjeliách predstavená ako príprava ľudí na prijatie Mesiáša Ježiša. Tak to vyjadrujú slová v prečítanej stati evanjelia: „Toto je ten, o ktorom je napísané: Ajhľa, posielam svojho posla pred Tebou a on Ti pripraví cestu.“
Krstiteľ viedol ľudí k tomu, a jeho posolstvo vedie aj nás k tomu, aby sa nám otvorili oči, aby sme si uvedomili svoju skutočnú situáciu, svoju hriešnosť, nedostatočnosť pred Pánom Bohom, aby sme si uvedomili, ako veľmi potrebujeme Mesiáša. Len kto si uvedomí, že si sám nedokáže pomôcť, bude nielen ochotný prijať pomoc Mesiáša, ale bude veľmi túžiť po tejto pomoci.
Krstiteľ vo svojich kázňach upozorňoval, že Pán Boh očakáva od ľudí život plný dobrých činov, že čaká láskavé, ohľaduplné a spravodlivé správanie voči druhým. Takýto život hľadá u každého človeka, tak ako hospodár hľadá na svojich stromoch dobré ovocie. Ak ho nenájde, vytne strom a spáli ho. Krstiteľ ďalej hovoril, že Mesiáš oddelí zlých od dobrých, rovnako ako gazda oddeľuje plevy od pšenice a plevy spáli.
Krstiteľ bral falošné istoty tým, ktorí sa spoliehali na svoj abrahámovský pôvod, a zdôrazňoval, že sa od nich samých očakáva ovocie pokánia, a že nestačí odvolávať sa na svojho veľkého predka. Aj nás prebúdza z našich sebaklamných predstáv, ktoré si robíme o sebe, a vedie nás k tomu, aby sme pozreli na seba pravdivým, biblickým pohľadom.
Zdôrazňoval, že pokánie sa nesmie vyčerpávať iba v citoch ľútosti, ale musí spočívať v skutočnej, faktickej zmene života. Takouto faktickou, viditeľnou zmenou života má byť sprevádzané aj naše pokánie.
I keď človek urobí mnoho krokov na ceste pokánia, tým ešte nie je vyriešená celá problematika jeho vzťahu k Pánu Bohu. Práve pri vážnom úsilí o pokánie objavuje človek svoje slabiny, s ktorými si sám nevie dať rady. Krstiteľ svojimi kázňami prebúdzal svedomie. S prebudeným svedomím si ľudia uvedomili, a my si máme uvedomiť aj svoje skryté, utajené hriechy. Okrem toho s bolesťou konštatovali, a iste musíme konštatovať aj my, že naše hriechom poznačené vnútro znova a znova vynáša na povrch zlé myšlienky a popudy. Pán Ježiš tento jav opísal slovami, že to, čo vychádza zo srdca, poškvrňuje človeka.
Teológ Emile Brunner ozrejmil situáciu všeobecnej hriešnosti týmto príkladom: Dvaja ľudia nastupujú do vlaku; jeden sa pritom správa slušne, ohľaduplne, druhý bezohľadne. Ale čo, keď napriek týmto rozdielom obaja zistia, že nastúpili do nesprávneho vlaku a vezú sa nie k svojmu cieľu, ale opačným smerom? Tak existujú z ľudského hľadiska rozdiely medzi dobrými a zlými ľuďmi a medzi týmito krajnosťami mnoho medzistupňov. Ale keď na nás pozerá Pán Boh, vidí a vie, že sa vo svojej hriešnosti napriek týmto rozdielom všetci vezieme preč od cieľa, preč od neho, od svojho Boha.
Táto smutná, dezolátna situácia človeka je taká vážna záležitosť, že jej rozboru a opisu venoval apoštol Pavel skoro celé tri prvé kapitoly Listu Rímskym. Človek, ktorý si jasne uvedomí, že sám nemá sily zmeniť svoju hriešnu podstatu, že je v tejto veci bezmocný, ten musí spolu s Pavlom povedať: „Ja úbohý človek! Kto ma vytrhne z tohto tela smrti?“ Kto sa vo svojom sebapoznávaní dostane až takto ďaleko, ten je pripravený prijať Mesiáša a jeho pomoc. Lebo odpoveďou na Pavlovu otázku, ktorá je otázkou všetkých nás, je práve Mesiáš Ježiš.
Zmyslom posolstva tretej adventnej nedele je, aby sme všetko toto, čo sme si uvedomili o Krstiteľovom volaní k pokániu, vztiahli na seba ako analýzu a opis našej vlastnej situácie. Lebo k pokániu, k sebapoznaniu, k otvoreniu očí sme pozvaní aj my. Aj v tomto má spočívať naša adventná príprava na vianočné prijatie Mesiáša.
Naše pokánie, zmena myslenia, má záležať ešte v niečom inom. Z viacerých prípadov v evanjeliách vieme, že Pán Ježiš nebol vždy pochopený správne. On sám, keď sa stretol s nesprávnym pochopením seba samého, rázne opravoval, korigoval ľudí, ktorí pristupovali k nemu s nesprávnym pochopením, s nesprávnymi predstavami. Niektoré z týchto prípadov si všimneme, aby sa v tejto veci aj nám otvorili oči.
Najprv treba spomenúť samotného Jána Krstiteľa. On predpovedal a čakal, že Mesiáš začne svoju činnosť triedením ľudí na dobrých a zlých a že hneď pristúpi k súdu nad zlými. Vidno to z Krstiteľových slov o sekere a strome, ako aj z obrazu vejačky, ktorou gazda oddeľuje plevy od pšenice.
Ale správy o tom, ako sa Mesiáš Ježiš správa a čo robí, správy, ktoré uväznenému Krstiteľovi prinášali jeho učeníci, neboli v zhode s týmto očakávaním. Dozvedel sa, že Ježiš sa s láskou ujíma hriešnych ľudí, prichádza do ich spoločnosti a že kdekoľvek chodí, pomáha ľuďom z ich telesnej a duchovnej biedy. Krstiteľove predpovede o triedení a súde sa teda zatiaľ neplnili. Krstiteľ bol zneistený, a preto posiela z väzenia svojich učeníkov, aby sa Ježiša priamo opýtali, či je On ten Mesiáš, ktorý má prísť, alebo či treba čakať iného. My si kladieme otázku, či sa chcel len uistiť, alebo či sa pokúsil korigovať Ježiša a pozmeniť smer jeho konania? Ježišova odpoveď je jasná: Poukazuje na svoje uzdravujúce činy a na zvestovanie radostného posolstva tým, ktorí to naliehavo potrebujú. (Mt 11, 4n). Naznačuje tak, že obsahom jeho mesiášskeho poslania je pomáhať ľuďom z telesných a duchovných bied. Pán Ježiš je tak pevne presvedčený o správnosti svojho mesiášskeho konania, že sa nedá korigovať, a to ani takému človeku, ako je Krstiteľ. Naopak, Krstiteľ musí korigovať svoju predstavu o Mesiášovi. To naznačuje Pán Ježiš vo svojom odkaze Krstiteľovi: „Blahoslavený je, kto by sa nepohoršil na mne.“ To žiada Ježiš napriek tomu, že si vysoko váži osobnosť Krstiteľa.
Krstiteľova netrpezlivosť sa podobá netrpezlivosti hospodárových pracovníkov, ktorí by hneď chceli povytŕhať burinu spomedzi pšenice (Mt 13, 27). Veľké triedenie síce príde (Mt 13, 30. 41n), ale najprv je zvesťou evanjelia všetkým daná veľká príležitosť, veľká šanca. Veľkosť Krstiteľa je okrem iného v tom, že uznal nadradenosť Mesiáša Ježiša, čo vyplýva z jeho slov: „On – totiž Pán Ježiš – musí rásť a ja sa umenšovať“ (J 3, 30).
V evanjeliách sú zapísané aj iné prípady, keď musel Pán Ježiš opravovať, korigovať nesprávne predstavy, ktoré si robili ľudia o ňom. Taký Peter chcel korigovať Ježiša (Mt 16, 16 – 26). Keď Pán Ježiš po pozitívnom prijatí Petrovho vyznania naznačuje, že k jeho mesiášskemu poslaniu patrí ukrižovanie a vzkriesenie, zhrozený Peter ho chce odviesť od cesty smerujúcej na kríž. Ježiš reaguje veľmi ostro a naznačuje, že nie On, Ježiš, sa dá Petrovi korigovať, ale že Peter musí radikálne prehodnotiť svoj postoj a prijať aj všetky osobné dôsledky, ktoré pre Ježišových nasledovníkov vyplývajú z Jeho cesty smerujúcej na kríž.
Iný príklad: Jakub a Ján chápali nebeské kráľovstvo príliš pozemským spôsobom. Chceli si už vopred zaistiť popredné miesta v budúcom Božom kráľovstve (Mt 20, 20nn). Ježiš ich musel schladiť jednak upozornením, že Jeho verné nasledovanie vedie k neseniu kríža, a potom poukazom na úplné prevrátenie hodnôt: Opravdivou hodnotou v kráľovstve Božom nie sú popredné miesta, ale sebaobetavá služba.
Tí istí synovia Zebedeovi žiadali Ježiša o dovolenie vyprosiť oheň na nepohostinnú samaritánsku dedinu (L 9, 51 – 56). Táto žiadosť bola zrejme veľkým sklamaním pre Ježiša. Po pomerne dlhom čase v Ježišovej škole pokročili dosť málo, keďže im musel vyčítať: „Neviete, čieho ste ducha, lebo Syn človeka neprišiel zatratiť ľudské duše, ale zachrániť.“
S nesprávnymi predstavami a očakávaniami pristupujú k Ježišovi tí, ktorí Ho priamo nadnesene oslovujú: Pane, Pane, a očakávajú, že tým si získajú jeho priazeň. Ježiš takýchto ľudí vyvádza z omylu, keď hovorí: „Nie každý, kto mi hovorí: Pane, Pane! vojde do kráľovstva nebeského, ale ten, kto činí vôľu môjho Otca nebeského“ (Mt 7, 21).
Na poslednom súde budú mnohí ľudia presvedčení, že pre nich môže konečné hodnotenie dopadnúť jedine priaznivo (Mt 7, 22n): „Mnohí mi povedia v onen deň: Pane, Pane, či sme neprorokovali v Tvojom mene, či sme nevyháňali démonov v Tvojom mene, a či sme nerobili mnohé divy v Tvojom mene?“ Argumentujú teda svojou náboženskou virtuozitou. Akoby chceli povedať: Iné ako pozitívne hodnotenie predsa pre nás ani len neprichádza do úvahy. Vyznieva to tak, akoby chceli sami navrhnúť, ako majú byť hodnotení. Ježiš ako sudca sa tým všetkým nedá oklamať, lebo si všíma celok života, etické správanie. Vyjadruje to slovami: „A vtedy im vyhlásim: Nikdy som vás nepoznal; odíďte odo mňa, páchatelia neprávosti!“ Bez plnenia Božej vôle nemá cenu to, čo sa navonok iba javí ako dokonalý, či možno priamo nadštandardný náboženský život.
Jeden človek chcel Ježiša priamo využiť na to, aby svojou autoritou zasiahol do jeho dedičského sporu s bratom: „Povedal Mu ktosi zo zástupu: Majstre, povedz môjmu bratovi, aby si podelil so mnou dedičstvo!“ (L 12, 13). Nedozvedáme sa, či tento človek bol v práve alebo nie. Ani Ježiš túto otázku neskúma. Ale kategoricky odmieta, aby jeho autorita bola využívaná na riešenie otázok tohto typu: „On mu však riekol: Človeče, kto ma ustanovil za sudcu alebo za deliča medzi vami?“ (v.14). Pridal k tomu principiálne poučenie, adresované všetkým okolostojacim: „I riekol im: Dajte si pozor a varujte sa akéhokoľvek lakomstva, lebo život človeka nezáleží v rozhojňovaní jeho majetku“ (v. 15) a ilustroval to podobenstvom o bohatom hospodárovi.
V evanjeliách sú aj ďalšie podobné prípady. Všetky takéto prípady nás nútia, aby sme si položili otázku: Chápeme Ježiša vo všetkom správne? Existuje mnoho Ježišových životopisov, ktoré sa v nejednej veci od seba veľmi líšia. Z toho vyplýva dôležitá otázka pre nás: Je naše, je moje poznanie a chápanie Pána Ježiša vo všetkom správne? Nie je v nejednej veci deformované, prekrútené? Nevyberáme si z jeho posolstva len to, čo je pre nás pohodlnejšie a príjemnejšie? a neignorujeme to, čo je nepohodlné? Možno by sme mohli jedno prečítanie evanjelií venovať tejto sebakritickej otázke na našu adresu.
Pokánie aj v tom prvom zmysle, o ktorom sme hovorili v prvej polovici kázne, totiž poznanie, a to konkrétne poznanie svojej hriešnosti, pokánie aj v tomto druhom zmysle – vážne úsilie dostať sa k čím presnejšiemu, pravdivejšiemu poznaniu Pána Ježiša – to by malo byť našou prípravou na vianočné prijatie nášho Mesiáša Ježiša.

Amen.

Ján Grešo
Cirkevný zbor Evanjelickej cirkvi augsburgského vyznania v Bratislave, 2005 - 2012

Webstránku Evanjelickej cirkvi a. v. na Slovensku nájdete tu.