Štedrý večer, Ján 1, 9 - 12
„Bolo však pravé svetlo, ktoré osvecuje každého človeka, prichádzajúceho na svet. Bolo vo svete a svet Ním povstal, ale svet Ho nepoznal. Do svojho vlastného prišiel, a Jeho vlastní Ho neprijali. Ale tým, čo ho prijali, dal moc stať sa dietkami Božími, tým, čo veria v Jeho meno.“ (Ján 1,9-12)
Milé deti,
dnes je všade je plno svetiel. Niektoré zažíname preto, aby sme sa nestratili v tme – ale niektoré len tak - lebo sa nám páčia. Svietia sviečky, stromček, svetielkami sú ozdobené domy. Ak sa však okolo seba dobre rozhliadneme, zistíme, že sa čosi z tých svetiel odráža na našich tvárach. Akoby sme dnes žiarili všetci.
Čím to je, že sme ochotní zabudnúť na to, čo nás ťaží, aj na to, že nás ktosi rozčúlil?
Akoby mal dnešný večer čarovnú moc tvoriť medzi nami niečo výnimočné.
Pán Boh je Majstrom prekvapení, čistých pohľadov, jasných vzťahov. Prichádza medzi nás ako svetlo, ktoré dáva teplo a istotu, že nikto
z nás nie je, strateným.
Z toho musíme mať radosť! To by sme mali oslavovať každý deň, nielen cez Vianoce.
Tak - v čom je problém?! Ak tušíme, že niekde v nás, tušíme správne.
Čím sú ľudia starší, skúsenejší, tým menej sa vedia úprimne tešiť, ich oslavy sa presúvajú zo dňa na noc, zo svetla do tmy. A... sú skôr unavujúce ako radostné.
Preto sa ešte majú aj dospelí čo učiť - a dokonca od Vás, deti. Hoci to tak nevyzerá, sledujú, ako rozmýšľate, / všímajú si, ako sústredene sa hráte. Pozorujú Vašu radosť, Vašu vieru a niekedy Vám ju aj závidia.
Evanjelista Ján hovorí, že ľudia sa z príchodu Božieho Syna, z narodenia Ježiša Krista tešili veľmi, ale nie dlho. Prečo sa stáva aj nám, že naša radosť z prekvapení a oslava Jeho narodenia je taká krátka?
Je dosť možné, že v obyčajných dňoch nezabúda On sa nás, ale my na Neho. A ak by si chcel v obyčajný deň na to, čo robíme, ako sa rozprávame, o čom rozmýšľame - posvietiť, mnohí ľudia by tým vôbec neboli nadšení.
Existuje však spôsob, ako Ho nestratiť z očí, ako sa s Ním stále udržať v kontakte. Môžeme Mu porozprávať úplne všetko. Napríklad 8 ročná Zdenka Mu napísala: „Milý Bože, pred rokom mi zomrela starká. Mamka hovorí, že je pri tebe. Mohol by si jej dať tento list? Tento tu: Starká, v škole sa mi darí a spoznala som chlapca, ktorého si vezmem za muža.“ alebo „Milý Bože, načo sa mám modliť keď Ty aj tak vieš, čo chcem? Ale keď ti to spraví radosť, tak sa budem. Zuzka“ a 11 ročný Janko pridáva: „ Milý Bože, môj tato si namýšľa, že je ty. Prosím ťa schlaď ho.“
Môžete sa spoľahnúť, že všetky tie prosby počuje a vypočuje. Len si na to treba počkať: počúvať, ako Pán Boh odpovedá, vyčkať na to, čo urobí. A ak sa to čakanie stáva veľmi ťažkým, posiela k nám Boh svojich ľudí, svojich poslov - anjelov, aby sme vydržali. Nemajú krídla, ale majú pre nás správne slovo v správny čas. Vedia nás utešiť a pozdvihnúť.
Bratia a sestry,
keď deti hovoria o Bohu, alebo s Bohom, nikdy to nie je nudné. Je to milé, úprimné – a aj
vtipné. Detská logika, ich viera je otvorená
s Bohom vyjednávať. Úprimne, jasne, neformálne.
Nie je preto náhoda, že veľký Boh vstupuje do nášho sveta v maličkom dieťati – v Ježišovi. A aj vtedy, keď je z Neho dospelý muž, upriamuje pozornosť na deti. Venuje sa ich ochrane, oceňuje, dáva za príklad ich vieru a očakávania.
„Tým, ktorí Ho prijali, dal moc stať sa deťmi Božími“, píše evanjelista. Čo znamená stať sa Božím dieťaťom?
Ježiš chcel, aby sme sa učili pozorovať svet z perspektívy maličkých – slabých, chudobných a bezmocných. Blahoslavil toho, kto pochopil svoje hranice, limity, kto napriek všetkým racionálnym argumentom, čo hrozili nevýhodami, ostal pri čistých motívoch nezľakol sa prenasledovania, ale zastal sa spravodlivosti a pravdy.
A keď sa Ho učeníci pýtajú, kto je v Božích očiach veľký, odkazuje ich na dieťa. Stavia ho do prostriedku, do centra všetkého, akoby sa
celý svet mal točiť okolo toho maličkého.
Deti sú pre dospelých zrkadlom. Nedajú sa oklamať. Keď sa pozrú do očí, vedia z nich vyčítať, koho majú pred sebou. Je pre nás výzvou, aby sme zostali takí opravdiví, že budeme môcť zniesť pohľad malého dieťaťa, nepopierať svoju vlastnú malosť a mať dôveru, že s ňou môžeme žiť.
Dieťa je, má byť milované len preto, že existuje. U dospelého sa už zaujímame o to, čo nadobudol, skúmame, aké vlastnosti sa nám na ňom páčia, rozmýšľame, že by sme ho mohli potrebovať.
Ale dieťa nič nemá, nič nevie, ešte ničím nie je - a predsa je zdrojom zvláštnej múdrosti. Prináša dôležité poznanie – že iného musíme milovať len preto, že existuje. Dieťa len púhym faktom svojej existencie dokáže byť slnkom a najväčším šťastím svojich rodičov, vie rozdávať radosť svojím smiechom. Samozrejme, okrem toho môže spôsobiť rodičom aj nepokoj a zlosť a pripraviť im veľa bezsenných nocí. No to všetko nepreváži nad tým, čo prináša: odhaľuje nám dospelým životný rozmer, ktorý sme už väčšinou stratili.
Byť dieťaťom Božím znamená vedieť, že nie som, nemusím byť odkázaným na vlastné sily, vlastné zdroje. Boh mi dáva šancu, nádej, núka svoju ochranu a pomoc.
Ty, brat a sestra, ktorý sa neustále stresuješ a niekedy si zúfaš, ty, kto telesne, alebo duševne trpíš, kto sa cítiš prehliadaným a prepadol si závislostiam, z ktorých nevieš nájsť cestu von, Ty, kto si sa odcudzil tým, na ktorých ti najviac záležalo, máš možnosť byť, stať sa Božím dieťaťom.
Boh Ti rozumie. Popodrí Ťa, aby si mohol rásť a nedopustil, aby Ťa ktosi zdieral, ponížil. Vie, že si schopný/schopná urobiť všetko preto, aby Ťa niekto miloval, že celkom prirodzene nasleduješ toho, kto sľubuje pohladenie a prijatie. Vedz však, že lásku si nie je možné zaslúžiť. Lásku je možné iba prijať od Toho, kto ju dáva bez zásluh a bez hodností.
Aby si tomu uveril, berie Boh Tvoju bezrannosť na seba. Prichádza v dieťati. Pozná Tvoj svet. Žije dodnes uprostred nás ľudí, ktorí úplne nelogicky spolupracujeme na veciach, aj vtedy, keď s nimi v podstate nesúhlasíme. Je pri nás a skúma, prečo vyslovujeme myšlienky, ktorým sami neveríme, skúma, prečo prehlasujeme za správne to, čo sa ospravedlniť nedá.
Jeho pohľad nás v takýchto situáciách v pohľade človeka, ktorému dal Boh moc stať sa dieťaťom Božím, bez jediného slova usvedčí, že sme sa dobrovoľne stali zajatcami samých seba – a bábkami v rukách toho, kto lepšie zaplatí.
Stále však máme možnosť rozhodnúť sa pre život. A to rozhodnutie spočíva v tom, aby sme vystúpili z pozície dospelých a učili sa byť deťmi.
Nebude to jednoduché, veď sme obklopení tými, ktorí sa javia byť spokojní s tým, čo reprezentujú. No veľkí, úspešní, tí čo
sa ničoho neboja a neprezradia najmenšiu neistotu, Ježiša odmietajú, nepotrebujú. Načo by im bol? Vystačia si sami.
Keby sme sa pozreli na svet detskými očami, vadila by nám nespravodlivosť, bolela a vyľakala by nás každá krivda. A keby sme sa pozreli na vlastný život, museli by sme uznať, čo všetko je v ňom zbytočne nepochopiteľné, nejasné, temné.
Ale Kristus prichádza medzi nás. Rodí sa do nášho sveta a prináša novú príležitosť vykročiť za svetlom – spontánne, možno s váhavou neistotou – ako dieťa.
Byť dieťaťom chce odvahu. Stať sa Božím dieťaťom si žiada smelosť nechať sa viesť v dôvere a istote, že nás náš Otec nenechá v úzkych pridlho. Stále bude s nami.
Veď nám to sľúbil. Uveríme Mu?
Amen.
Bože a Otče náš,
ďakujeme Ti za Tvoj dar,
Tvojho Syna Ježiša Krista.
Nikdy by sme neboli schopní pochopiť,
že to, čo od nás žiadaš, je také jednoduché:
len dôveru
a ochotu vidieť mnohé ťažké veci čistým, jasným pohľadom dieťaťa.
Túžime po moci,
ale vôbec nám nenapadne, že tá
najvplyvnejšia moc na svete
je moc byť Tvojím dieťaťom,
lebo v nej nám dávaš k dispozícii
svoju silu, lásku a radosť.
Prosíme o Tvojho Ducha, aby sme aj vtedy,
ak nás zaskočia ťažké problémy,
nevzdali Tvojej ponuky a ostali Dieťaťom,
ktoré sa nechá objať a ochrániť.
Amen.
Anna Polcková
|
Cirkevný zbor Evanjelickej cirkvi augsburgského vyznania v Bratislave, 2005 - 2012
Webstránku Evanjelickej cirkvi a. v. na Slovensku nájdete tu.
|
|
|
