4. adventná nedeľa, Filipským 4, 4 - 5
Radujte sa v Pánovi vždy! Opakujem: radujte sa! Vaša dobrotivosť nech je známa všetkým ľuďom. Pán blízko! (Filipským 4, 4 - 5)
Ústrednou myšlienkou tohto textu je: „Pán je blízko.“ Okolo tejto myšlienky sa krútia všetky ostatné. Z nej pochádzajú napomenutia a povzbudenia, ktoré sa nachádzajú v susedných veršoch. Bez tejto ústrednej myšlienky „Pán je blízko“ by sa v tomto odseku všetko rozpadlo. Preto je namieste otázka: čo to znamená, že Pán je blízko? Na vyjadrenie toho nestačí jedna veta – potrebné je viac viet.
Pri slovách „Pán je blízko“ mysleli kresťania v prvých desaťročiach dejín cirkvi predovšetkým na Pánov skorý príchod. Sám Pavel rátal s tým, že sa môže dožiť Jeho príchodu. Nesmierne veľké misijné dielo apoštola svedčí o tom, že chcel čím viacerých pripraviť na skorý Pánov príchod. Preto sa chcel ešte pred Pánovým príchodom dostať do Španielska, ktoré bolo podľa vtedajších predstáv na samom kraji sveta.
Pánov príchod v tom zmysle, ako to čakali prví kresťania, síce doteraz nenastal, ale slová „Pán blízko“ nás i dnes pozývajú k bdelému očakávaniu. Pánov príchod v celosvetovom zmysle môže nastať kedykoľvek. I ak sa toho nedožijeme, veta „Pán blízko“ sa ukáže ako pravdivá pri našej smrti. Takže tieto slová v zmysle časovo blízkeho stretnutia s Pánom sú vždy aktuálne. Slová „Pán blízko“ v tomto zmysle – to nie je neutrálna informácia, ktorú by sme mali zaregistrovať a potom mohli na ňu zabudnúť. Naopak, toto poznanie sa má stať všadeprítomným a vždy prítomným prvkom nášho myslenia. Toto očakávanie sa má stať neprestajne pôsobiacim vnútorným motívom, ktorý nám ukazuje, čo máme a čo nemáme robiť, ako to máme a ako to nemáme robiť. Očakávanie stretnutia s Pánom, ak ovládne našu bytosť, sa stane veľmi silnou motivujúcou silou.
Slová „Pán blízko“ platia nielen v časovom, ale aj takpovediac v miestom, lokálnom význame. Pán je blízko nás, kdekoľvek sa pohneme. O Jeho stálej prítomnosti hovorí Jeho sľub: „Ja som s vami po všetky dni až do konca sveta.“ Po svojom vzkriesení vstúpil na nebesá, no neopustil nás ako siroty, On príde k nám a okrem toho On je stále pri nás. Je pri nás, a nie je nečinný. Je pri nás a pôsobí podľa toho, v akej situácii sa nachádzame.
V opustenosti a nepriateľskom obkľúčení pomáha prekonať samotu a dáva pomoc. Keď bol Pavel vyšetrovaný nepriateľskými úradmi, Pán, ktorý bol blízko, bol jeho pomocou. Apoštol napísal o tom dojímavé svedectvo hodné zamyslenia: „Keď som sa prvýkrát bránil, nikto nebol pri mne, ale všetci ma opustili. Nech sa im to nezapočíta. Pán však stál pri mne a posilnil ma, aby som plne vykonal zvesť, a aby ju počuli všetci pohania. Tak som bol vytrhnutý z levovej tlamy“ (2Tim 4, 16n). Ak je človek vo väzení – ako bol Pavel pri písaní tohto listu, keď mohol čakať aj rozsudok smrti – Pán svojou prítomnosťou a spoločenstvom prekonáva jeho samotu a dáva mu vnútornú silu a pokoj. Ak je človek vydaný napospas svojim vrahom, Pán prekonáva jeho strach a dáva mu úžasnú istotu a pokoj, ako Štefanovi, ktorý pred svojou smrťou povedal: „Ajhľa, vidím nebesá otvorené a Syna človeka stáť na pravici Božej.“ Aj Štefan, aj Pavel sa od Pána Ježiša naučili čerpať istotu z tohto vyššieho zdroja. On, Pán Ježiš, krátko pred svojím utrpením povedal: „Ajhľa, prichádza hodina a (už) prišla, že sa rozpŕchnete každý svojou stranou a mňa necháte samého. Ale nie som sám, lebo Otec je so mnou“ (J 16, 32). Toto všetko je dôležité poučenie pre nás, aby sme vedeli, kde máme hľadať pokoj, keď nám bude najťažšie. Slová „Pán blízko“ by sa mali rozsvietiť v našom vedomí vždy vtedy, keď sa dostaneme do situácie, že budeme veľmi potrebovať Jeho aktívnu pomoc.
Pán je blízko, je prítomný v hlase nášho svedomia. V Ježišovej škole sme už urobili určité dôležité kroky. Získali sme poznanie o tom, ako treba žiť. Z Desatora poznáme základné požiadavky Božej vôle. V Sume zákona (Milovať budeš Pána, svojho Boha ... Milovať budeš svojho blížneho ako seba samého) ukázal Pán Ježiš, čo je v Božom zákone najdôležitejšie a ako si máme vysvetľovať a ako máme uplatňovať Boží zákon. Zanechal nám Zlaté pravidlo (Mt 7, 12), ktoré pokladal za stručné vyjadrenie toho, čo učia zákon a proroci: „Čokoľvek chcete, aby vám ľudia činili, čiňte im aj vy.“ V Kázni na vrchu (Mt 5 – 7) máme Jeho do hĺbky idúce vysvetlenie Božieho zákona. Z Jeho rozhovorov poznáme dôležité výroky o etickom, mravnom správaní. Máme teda dostatočné množstvo informácií. Keď sa nám tieto a iné Pánove slová v situáciách pokušenia alebo dodatočného hodnotenia našich činov a postojov ozvú vo svedomí, vtedy v hlase nášho Ježišom vyškoleného svedomia je On, náš Pán blízko. On, prítomný, nás vtedy varuje, napomína, povzbudzuje, kritizuje, koriguje, usmerňuje. Nenecháva nás blúdiť, ozýva sa. Závisí od nás, či sme ochotní počuť hlas tohto Pána, ktorý je blízko a či sme ochotní naň primerane, poslušne reagovať.
„Pán je blízko“ – to je skutočnosť, ktorá nie je závislá od nášho želania a vedomia. On je blízko, či o tom vieme alebo nevieme, či si to želáme alebo neželáme, či sa z toho tešíme alebo proti tomu protestujeme. On sa nepýta, či nám môže byť blízko. On jednoducho JE blízko, a my nemáme možnosť na tom čokoľvek zmeniť. Ale pre nás je dôležité, aby sme vedeli, že nám je blízko; aby sme to nielen raz vzali na vedomie, ale aby sme túto veľkú pravdu stále nosili v sebe a aby sme z nej žili, aby sme si to stále uvedomovali; nie iba vo sviatočných chvíľach nadšenia, nie iba pri Večeri Pánovej, ktorá je sviatosťou Kristovej blízkosti, ale aby s tým rátali stále, a to najmä aj v ťažkých, stresových situáciách. Preto prízvukuje apoštol kresťanom vo filipskom cirkevnom zbore tak dôrazne: „Pán je blízko“. Preto aj nás chcú tieto slová upozorniť: Človeče, aj pre teba je Pán blízko, aj ty by si mal túto pravdu vziať veľmi vážne na vedomie a žiť v nej a z nej.
Z tejto základnej myšlienky vyplýva dôležitá výzva v našom texte: „Radujte sa v Pánovi vždy! Opakujem: radujte sa“. Ak skutočne zažijeme blízkosť Pánovu, ak sa jeho blízkosť stane dominujúcou pravdou nášho života, otvoria sa nám dvere k celkom novej radosti.
Vo svete je veľmi rozšírená radosť z krátkodobých, pominuteľných vecí. Patrí sem napríklad: získanie hmotných hodnôt, peňazí, drobné či väčšie úspechy, dosiahnutie výhodného postavenia, získanie úcty či nejakej slávy, radosť z rozličných rozkoší a podobne. Ako kresťania sa síce môžeme radovať aj z vecí tohto typu, ale skutočnosť, že Pán je blízko nás vedie ku kritickým otázkam a ku kresťanskému spôsobu prežívania tejto radosti. Pán, prítomný v hlase svedomia, nám predkladá otázky: Boli tieto hodnoty, z ktorých sa chceš radovať, získané poctivým, dovoleným spôsobom? Nie je s ich dosiahnutím spojená nespravodlivosť, podvod, slzy ukrivdených? Sú tieto radosti v súlade s Božím ideálom človeka, alebo prekračuješ nimi hranicu dovoleného a spôsobuješ škodu svojej duši a pohoršenie druhým?
Za radosti získané v súlade s Božou vôľou treba Pánu Bohu ďakovať. S ďakovaním by malo byť spojené hodnotenie: veď ďakovať sa hádam odvážime len za to, čo má v Božích očiach pozitívnu hodnotu.
A okrem toho by sme sa k radostiam z pominuteľných vecí svojím srdcom nikdy nemali pripútať tak, žeby sme boli s nimi otrocky zviazaní. Vždy by sme mali k svojim zemským radostiam pristupovať s určitou bázňou, s otázkou: Obstojí táto moja radosť aj vtedy, keď si uvedomím Pánov pohľad? Keď beriem vážne skutočnosť, že Pán Je blízko?
Kresťan sa teda môže radovať aj z Božích hmotných darov a drobných či väčších úspechov, ale s podmienkami a výhradami, ktoré sme práve spomenuli. Lenže radosť z vonkajších dočasných vecí, ktorej sa ľudia tak často oddávajú, vyzerá veľmi často inak. Človek s týmito vecami spája celé svoje srdce, všetky svoje nádeje a perspektívy do budúcnosti. Ak si však človek zvykne radovať sa len z vonkajších vecí a radovať sa z nich tak, že k nim priloží svoje srdce, že ich teda bude zbožňovať, nachádza sa vo veľkom nebezpečenstve. Riziko spočíva v tom, že keď príde utrpenie, keď sa tie vonkajšie veci, ktoré mu predtým spôsobovali radosť, pominú, už sa nemá z čoho radovať a hrozí mu prázdnota a stroskotanie. Toto nebezpečenstvo hrozí aj kresťanom. Je mnoho kresťanov, ktorí sa často sťažujú na najrozličnejšie veci v živote, lebo svoju radosť zakladajú len na vonkajších veciach a neberú dosť vážne radosť, ktorá nie je závislá od pominuteľných vecí.
Už naše časné radosti, radosti, hoci sa pominú, majú byť poznačené Pánovou prítomnosťou. Ale to, čo apoštol nazýva „radosťou v Pánovi“, je zrejme niečo iné, a je to omnoho cennejšie. Radosť v Pánovi je radosť, ktorej pôvodcom je Pán, radosť z toho, že máme práve tohto Pána.
Kto je ten Pán, o ktorom sa tu hovorí? Povedali sme si už, že slová „Pán blízko“ hovoria o Jeho blízkom príchode, o Jeho stálej pomáhajúce prítomnosti, o Jeho prítomnosti v hlase svedomia. Ale i tak je potrebné sprítomniť si, čo o Ňom vieme, aby sme lepšie pochopili, že radosť, na ktorú nás tu apoštol nabáda, má byť radosť v Pánovi.
Kto je teda ten Pán? Je to Ježiš Kristus, ktorý vstúpil do nášho nenormálneho, deformovaného sveta a ukázal nám, ako sa dá a má normálne, pekne žiť. Ten Pán, ktorý cítil milosrdenstvo s trpiacimi a pomáhal im. Ten Pán, ktorý – podobne ako my – znášal bolesti, ťažkosti, utrpenie, zármutok – a ktorý nám ukázal, ako sa to všetko dá vnútorne zvládnuť dôverou v nebeského Otca. Ten Pán, ktorý nám preukázal najvyššiu možnú lásku, keď vzal na seba následky našich hriechov, aby nám pomohol k novému životu. Ten Pán, ktorý umrel násilnou, veľmi bolestnou smrťou, potom bol vzkriesený k novému životu, vstúpil do svojej nebeskej slávy, ale sľúbil, že svojou neviditeľnou prítomnosťou bude stále pri nás. On nám ako cieľ nášho života predstavil večný život v nebeskom svete. Toto všetko, ako aj ostatné dôležité veci, ktoré sú o ňom povedané v Nove zmluve, musíme mať stále na pamäti, ak chceme pochopiť, precítiť a prežiť, čo to znamená radovať sa v Pánovi. Lebo všetko toto sa vzťahuje aj na nás, nám je ponúknuté, aby sme sa dali vtiahnuť do tejto vždy prítomnej udalosti Pánovho pôsobenia.
Prečo môžeme a máme mať takú veľkú, trvalú, nehynúcu radosť z toho, čo všetko Ježiš je, čo urobil a robí pre nás? Lebo všetko toto sa týka nášho najhlbšieho, najpodstatnejšieho bytia. Tie časné, pominuteľné radosti, i keď ich prijímame s poďakovaním Pánu Bohu, sa týkajú nášho povrchu, periférie, okrajových oblastí našej existencie. Podobajú sa kratším alebo dlhším úsečkám, ktoré sa začnú a skončia sa. Ale to, čo Pán Ježiš Kristus pre nás urobil a robí, sa týka najcentrálnejšej časti našich bytostí, nie našej periférie, ale nášho stredu. To je to, čo rozhoduje o našom bytí či nebytí. A z toho plynie tá opravdivá, hlboká radosť. Preto apoštol tak naliehavo píše, aby jeho milovaní kresťania vo Filipách objavili tú skutočnú radosť, radosť v Pánovi.
Vianoce sú vždy ohrozené vonkajšími sprievodnými znakmi a komerčným zneužívaním týchto sviatkov. Ohrozenie spočíva v tom, že tie vonkajšie sprievodné veci nás úplne pohltia, zaplnia náš čas, myslenie, city, a že nám ujde práve to, čo je najpodstatnejšie. Hrozí nám, že cez sviatky pri všetkej slávnostnosti a radostnej nálade zostaneme na povrchu, na periférii. To by boli stratené Vianoce – a nemusia byť. Prežiť to, že Pán je blízko a že môžeme objaviť radosť v Pánovi – to by nás cez nadchádzajúce sviatky veľmi obohatilo. Amen.
Ján Grešo
|
Cirkevný zbor Evanjelickej cirkvi augsburgského vyznania v Bratislave, 2005 - 2012
Webstránku Evanjelickej cirkvi a. v. na Slovensku nájdete tu.
|
|
|
