2. slávnosť vianočná, Skutky 16, 23 – 34
Keď ich zbičovali, uvrhli ich do väzenia a žalárnikovi prikázali, aby ich starostlivo strážil. Keď dostal taký príkaz, uvrhol ich do vnútorného väzenia a nohy im tuho zovrel do klady. Okolo polnoci modlili sa Pavel a Sílas, spievali Bohu chvály a väzni ich počúvali. Odrazu nastalo veľké zemetrasenie, takže sa otriasali základy žalára, všetky dvere sa razom otvorili a všetkým sa uvoľnili okovy. Keď sa žalárnik prebudil a dvere väzenia videl otvorené, tasil meč a chcel si vziať život; domnieval sa totiž, že väzni utiekli. Ale Pavel zavolal silným hlasom: Neubližuj si! Veď sme všetci tu! I pýtal si svetlo, vbehol a trasúc sa padol pred Pavlom a Sílom, vyviedol ich hovoriac: Páni, čo mám činiť, aby som bol spasený? Odpovedali mu: Ver v Pána Ježiša a budeš spasený ty aj tvoj dom! Potom hovorili mu slovo Božie, aj všetkým v jeho dome. V tú nočnú hodinu prijal ich k sebe, umyl im rany a hneď sa dal pokrstiť aj on, aj všetci jeho domáci. Potom ich zaviedol do domu, pripravil stôl a veselil sa s celým domom, že uveril Bohu. (Skutky 16, 23 – 34)
Skutky apoštolov hovoria o začiatkoch kresťanstva v Jeruzaleme, Palestíne, Malej Ázii, ale aj v Európe. Šírenie evanjelia si vyžiadalo už od samých začiatkov obete. Skutky apoštolov hovoria napríklad o martýrskej smrti Štefana, na ktorého myslíme v dnešný deň. Hovoria aj o ďalšom prenasledovaní, ktoré vzali na seba šíritelia evanjelia. Aj prečítaný text patrí medzi tieto odseky. Prečítaná stať hovorí o tom, čo sa prihodilo Pavlovi a Silasovi v gréckom meste Filipách. V súvislosti so šírením evanjelia ich mestské úrady dali spalicovať a uväzniť.
Dnes myslíme aj na všetkých ostatných, ktorí pre verné zotrvanie pri zvestovaní evanjelia vzali na seba riziká, prenasledovanie a podstúpili aj utrpenie. Myslíme na tých, ktorí priniesli aj martýrsku obeť života. Takíto ľudia existovali nielen v začiatkoch kresťanstva, ale aj vo všetkých ďalších storočiach, aj v minulom, aj v našom. Okrem iných myslíme na martýrov v našej evanjelickej cirkvi augsburského vyznania. Myslíme na nich s úctou a vďačnosťou za prácu, ktorú vykonali, za obete, ktoré priniesli. Ďakujeme Pánu Bohu za silu, ktorú im dával, aby vytrvali.
Momentálne sa u nás evanjelium môže šíriť slobodne, ale i tak treba myslieť aj na to, že aj my sa môžeme dostať do situácií, v ktorých sa od nás bude požadovať nejaká obeť pre vernosť evanjeliu, pre vernosť viere, hoci by šlo len o znášanie výsmechu a pochybovačných úsmevov. Príklad ľudí, na ktorých dnes myslíme, nám môže vtedy veľmi pomôcť.
Ak sa chceme naučiť niečo z príkladu dvoch apoštolov, Pavla a Sílasa, nestačí si všimnúť iba to, ako sa správali navonok, ale treba si položiť otázku, ako títo ľudia svoje ťažké položenie zvládli vnútorne, vo svojich myšlienkach. Len keď pochopíme, čo sa odohrávalo v ich hlave a srdci, pochopíme aj ich správanie, ktoré sa prejavilo viditeľne, navonok. Len tak sa budeme môcť z ich príkladu niečo naozaj naučiť.
Ako to, že títo ľudia boli ochotní prinášať obete? Aké myšlienky ich držali nad vodou? Aká to bola sila, ktorá spôsobila, že za všetkých okolností vytrvali? Ako sa dá vysvetliť, že sa vždy našli a doteraz sa nachádzajú ľudia, ktorí sú ochotní prinášať obete pre evanjelium?
Štefan, Pavel, Sílas a všetci ostatní dokázali pre evanjelium prinášať obete, lebo sami na sebe zakúsili, čo znamená evanjelium pre ľudský život, čo ono dokáže vykonať v ľudskom živote. Pocítili na sebe Božiu lásku. Ježiš Kristus so svojou obnovujúcou silou zasiahol tak hlboko do ich života, že sa celý ich život natrvalo zmenil. Evanjelium pre nich samých bolo ohromným prekvapením.
Je pravdepodobné, že ich skúsenosti s evanjeliom boli omnoho silnejšie, ako sú naše. Aj my sme určite pocítili niečo zo sily evanjelia. Ale sotva by sme mohli o sebe povedať, že sme to pocítili v takej miere a s takou silou ako tí ľudia, ktorí do služby evanjelia nasadili celý svoj život a prinášali preň aj veľké obete. Natískajú sa nám otázky, akú dlhú cestu máme my ešte pred sebou, aby sme dosiahli, alebo sa aspoň veľmi priblížili k ich úrovni. Čo všetko zo sily a prejavov evanjelia nám treba ešte objaviť? Aké dielo premeny musí evanjelium ešte urobiť na našom živote? Keď myslíme na verných svedkov Kristovej pravdy, túžime aj my, aby sme mali účasť na podobnej skúsenosti. Ak sa naša skúsenosť s evanjeliom veľmi obohatí, ak zo sily evanjelia objavíme vo svojom živote mnoho takého, čo sme doteraz nepoznali, ak nás evanjelium zaplaví svojou silou nového života, potom budeme aj my mať predpoklad na to, aby sme za všetkých okolností verne vytrvali pri evanjeliu Pána Ježiša Krista.
Ďalšia vec, ktorá si žiada vysvetlenie, je to, ako sa Pavel a Sílas správali vo väzení. Náš text hovorí, že okolo polnoci sa modlili a spievali Bohu chvály. Keď si všimneme ich vonkajšiu situáciu, povedali by sme, že im do spevu vôbec nemohlo byť. Veď ešte museli cítiť všetky tie rany, neošetrené, krvavé rany, ktoré dostali, keď ich pred niekoľkými hodinami zbili. Ich nohy boli tuho zovreté do klady. Ak máme trocha predstavivosti a vžijeme sa do ich položenia, mohli by sme povedať, že ich nálada musela klesnúť na bod mrazu. Ale oni napriek takémuto odhadu o ich nálade sa v tejto situácii modlili a spievali Bohu chvály. Ako si to máme vysvetliť? Odpoveď na túto otázku má viac bodov.
Typický malicherný človek sa v takej situácii sústredí a obmedzí iba na seba. Nevidí nič, iba svoju úzku osobnú situáciu. Obyčajne vtedy ľutuje seba samého a narieka nad sebou. Pohľad apoštolov určite nebol takto obmedzený. Svoje utrpenie zasadili do širších súvislostí. Zmysel svojho života videli nie v hľadaní svojho osobného pohodlia, ale v službe evanjeliu. Prvá otázka, ktorú si vo väzení kládli, nebola: Čo bude s nami, čo bude s naším osobným pohodlím a šťastím? Trápila ich iná otázka: Čo bude so šírením evanjelia? Ako toto väznenie ovplyvní ďalšiu cestu evanjelia? Neboli to malicherné dušičky, ktoré zmysel života vidia predovšetkým v hľadaní plytkého šťastia. Boli to veľké, duchovne robustné osobnosti, ktorým záležalo na veciach omnoho väčších.
Keď si však položili spomenutú otázku, či sa ich väznenie nestane prekážkou pre evanjelium, mali veľmi rýchlo na ňu odpoveď. Táto odpoveď znela: Niet takej sily, ktorá by sa mohla natrvalo účinne postaviť Pánu Bohu do cesty. Boli presvedčení, že žiadne väzenie na svete nemôže byť prekážkou, ktorá by natrvalo zastavila napredovanie evanjelia. Boli presvedčení, že Pán Boh ešte aj tie prekážky dokáže využiť na prospech svojho evanjelia. Lebo Pán Boh aj zo zlého materiálu dokáže robiť dobré veci.
Pretože apoštolovia toto dobre vedeli, neupadli do skleslej nálady a rezignácie, ale naopak, s nadšeným vzrušením oslavovali Pána Boha. Oslavovali ho pre jeho veľkú moc. Oslavovali ho, lebo na základe svojich dovtedajších skúseností čakali, že On aj túto situáciu obráti na prospech evanjelia. Ešte nevedia, ako, ale boli si istí, že to urobí.
So závisťou pozeráme na nich, na tento ich nesmierne bohatý vnútorný život. Keď si toto ich veľké vnútorné bohatstvo uvedomujeme, chceli by sme aj my niečo z neho mať. Chceli by sme sa oslobodiť od svojej malichernosti, a chceli by sme urobiť niečo nielen pre svoje drobné osobné šťastie, ale aj pre veľkú vec evanjelia v dnešnom svete, ktorý evanjelium tak veľmi potrebuje. A predovšetkým by sme chceli mať tú ich veľkú dôveru v Božiu nadradenú moc. O toto všetko dnes Pána Boha prosíme. Prosíme ho, aby nám dal mocnú dôveru, že sa on aj dnes postará o cestu evanjelia dopredu.
Pavel a Sílas dokázali napriek ťažkej situácii oslavovať Pána Boha, lebo boli presvedčení, že aj pokiaľ ide o ich osobné životy, sú mocne chránení v Božích rukách. Kto cíti nad sebou mocnú Božiu ochranu, nemôže dlho zostať v stiesnenej nálade. Hlboký pocit bezpečnosti, založený na dôvere v Pána Boha, na jednej strane a trvalá stiesnená nálada na druhej strane sa navzájom vylučujú, neznesú sa.
O tento pocit bezpečnosti a chránenosti treba bojovať. Ako bojovať? Príklad uväznených apoštolov ukazuje, že práve v situácii veľkého ohrozenia sa treba ponoriť do modlitby. Ak si človek má v ťažkej situácii zachovať vnútornú rovnováhu, musí sa utiekať k Pánu Bohu s omnoho väčšou naliehavosťou ako v pokojných dobách. Kedykoľvek sa dostaneme do takej situácie, že sme na okraji zúfalstva, spomeňme si na týchto apoštolov, ako sa uprostred noci, ktorá sa neraz pokladá za hodinu temných síl, ako sa práve vtedy, keď ich utrpenie vrcholilo, sústredili k intenzívnej modlitbe a našli v nej opravdivú pomoc. Kde oni našli pomoc, tam ju aj my môžeme vždy hľadať a nachádzať.
Aká je celková bilancia tohto ich väznenia? Povrchnému pohľadu sa to bude javiť len ako veľká životná strata. Povrchný pohľad vidí v tom len pribrzdenie evanjelia na jeho ceste a osobnú ujmu jeho nositeľov. Hlboký pohľad vidí v tom veľký životný zisk. Tí dvaja ľudia boli nútení znova sa prebojovať k pevnej dôvere v Boha. Každá príležitosť, keď sa človek nanovo prebojuje k dôvere v Pána Boha, je svetlá chvíľa v jeho živote. Každé takéto víťazstvo je nové upevnenie celkového postoja viery. Viera sa buduje a upevňuje nie teoretickými úvahami o viere, hoci aj tie majú svoju dôležitú prípravnú hodnotu. Samotná viera sa buduje jednotlivými konkrétnymi aktmi viery. A to, o čom hovorí prečítaný text, je práve taký akt viery. Bol to jeden z tých mnohých krokov, cez ktoré sa upevňoval ich trvalý postoj viery. Preto môžeme paradoxným, prekvapivým spôsobom povedať, že to, čo títo ľudia zažili vo väzení, bolo prínosom pre ich život.
Okrem toho sa potvrdila ich viera, že Pán Boh si odstráni z cesty všetky prekážky. Zázračným spôsobom boli vyslobodení a mohli pokračovať vo svojej misijnej práci. Oni vedeli veľmi dobre, čo to znamená čakať na Pána Boha, a toto ich pokorné očakávanie nebolo márne.
A napokon sa mohli presvedčiť, že Pán Boh aj zo zlého materiálu vie robiť dobré veci. Nenápadná poznámka v našom texte, že modlitbu a spev týchto väzňov počúvali ostatní väzni, je veľmi dôležitá. Možno by sa títo väzni s Kristovým evanjeliom inak neboli stretli. Takto však prišli apoštolovia priamo do väzenia za nimi. Väzni nielen počuli ich spev a modlitby, ale určite si všimli, k akému pokoju a vnútornej sile ich priviedla ich viera v Boha. Takýto príklad je niečo, čo vzbudzuje záujem a vyvoláva otázky, a to aj u sekulárneho človeka. Apoštolovia určite ochotne odpovedali na všetky otázky väzňov. A my tu máme aj po tisícročiach živý príklad toho, že Pán Boh, neraz veľmi rýchlo, aj okamžite, tvorivým spôsobom využíva každú príležitosť, aj zdanlivo nepriaznivú príležitosť, aby otváral cestu evanjelia k ľudským bytostiam.
Musíme myslieť aj na žalárnika. On, ktorý len pred pár hodinami bol poslušným vykonávateľom evanjeliu nepriateľských rozkazov, našiel s celou rodinou cestu ku Kristovi. Pavel sa pravdepodobne nad tým už ani veľmi nepozastavoval, veď túto Božiu metódu veľmi dobre poznal zo svojho vlastného životného príbehu. Jemu samému sa prihodilo niečo podobné, keď sa z veľkého nepriateľa stal veľkým apoštolom.
Vidíme teda, že pri biblickom pohľade na veci, situácie, udalosti vyzerá všetko úplne inak ako pri našom ľudskom obmedzenom pohľade. Naším programom by malo byť, aby sme sa tak rýchlo, ako je to len možné, zacvičovali do tohto biblického pohľadu na všetko. Lebo kým budeme na veci pozerať len tým starým spôsobom, nedostaneme sa ani o krok dopredu. Ale biblické hodnotenie, biblický pohľad na tie isté veci, javy, udalosti, hodnoty nás bude viesť od jedného nového obzoru k ďalšiemu, od jedného prekvapivého úžasu k ďalšiemu. Prečo by sme mali zostať ochudobnení o túto cestu, plnú zázračných objavov, keď už raz o nej vieme? Príklad Štefana, Pavla, Sílasa a všetkých ostatných, ktorí pre evanjelium trpeli a ktorí sa na všetko okolo seba a vo svojom vlastnom živote naučili pozerať tým novým, prekvapivým spôsobom, príklad týchto ľudí nás pozýva a láka na túto novú, krásnu, požehnanú cestu.
Amen.
Modlitba
Pane Ježiši Kriste. Ty si si vždy našiel neohrozených svedkov Tvojej pravdy. Dnes myslíme na Štefana, Pavla, Silasa a všetkých ostatných. Ďakujeme za tých, ktorí vedeli, že tvoje evanjelium má omnoho vyššiu cenu ako ich pohodlie, ba aj ich časný život. Ďakujeme za všetkých, ktorí dovolili, aby evanjelium na nich takto prenikavo na nich pôsobilo. Ani zďaleka nie sme takí smelí a odvážni. Prosíme, prekonaj naše vnútorné zábrany a daj, aby sa evanjelium zmocnilo celých našich bytostí. Prosíme za tvojich vyznávačov, ktorí sú aj dnes, aj v týchto dňoch prenasledovaní. Daj im silu vytrvať a daj pochopiť aj ich nepriateľom, ktorí nevedia, čo činia, že ty si prišiel, aby si všetkým, aj im, neriateľom, priniesol pokoj. Prosíme, aby na všetkých miestach svárov a nepokoja zavládol tvoj svätý pokoj.
Amen.
Ján Grešo
|
Cirkevný zbor Evanjelickej cirkvi augsburgského vyznania v Bratislave, 2005 - 2012
Webstránku Evanjelickej cirkvi a. v. na Slovensku nájdete tu.
|
|
|
