Nový rok, 2. list Korintským 12, 9
(Pán hovorí): „Moja moc sa v slabosti dokonáva“ (2. Korintským 12, 9).
Milí bratia a milé sestry!
Vstup do nového roku sa podobá vysokohorskej túre v neznámom teréne. Keď ju človek začína, má veľa odhodlania. Zdá sa mu, že to zvládne. Kráčajúc však zisťuje, že čo sa mu javilo ako vrchol, je len vyvýšenina (koľká už v poradí!), za ktorou čaká ďalší náročný úsek. Je rád, keď s ním ktosi kráča, dopraje mu čas vydýchať sa, doplniť energiu, prehodí s ním povzbudzujúce slovo, podá ruku pri prudkom „stupáku“, či príkrom klesaní.
Neznámy terén, do ktorého sme vstúpili, má meno: Rok 2012. Nik nedokáže presne povedať, čo nás v ňom stretne. Rozpadne sa Európska únia? Zanikne euro? Zasiahnu nás dôsledky devalvácie? Zostaneme zdraví? Budú sprivatizované nemocnice? Ak áno, zostane zdravotná starostlivosť dostupná masám, alebo len vyvoleným? Nemienime špekulovať, ani kresliť čierne scenáre. Pravdou je, že nik z nás netuší, akými „údoliami“ budeme v roku 2012 prechádzať, na aké „strminy“ bude treba vystúpiť a či nám pritom vydrží dych, či to nebude náš posledný rok.
V putovaní životom sa stretávame s mnohými ťažkosťami. K najkomplikovanejším patrí odvaha nezastierať – konkrétne priznať svoje slabosti. Byť ochotný prísť s nimi k Bohu. Ako jednotlivci, aj ako spoločenstvo cirkvi. Dnes sa to veľmi „nenosí“. Skôr sa kladie dôraz na kvalitné sebaprezentovanie sa. Na precízne zamaskovanie svojich slabostí. Na skvele vypracované projekty, webové stránky, ktoré zvýraznia to dobré.
Nie, nepodceňujeme to. Aj cirkev má dať o sebe vedieť. No musí byť ohromným sklamaním, ak pri kontakte s cirkvou, cirkevným zborom, ktorý sa dokáže dobre prezentovať, ľudia zistia, že je to len fasáda, že v realite mnohé pokrivkáva a skutočnosťou je skôr živorenie ako život.
Nie je to nový jav. I v starovekom meste Korint nechýbali kresťania, ktorí sa dokázali všeličím prezentovať. Niektorí extatickými modlitbami v neznámych v jazykoch. Iní tým, že mnohých získali pre krst. Apoštol Pavel nebol zakomplexovaný. Aj on sa mohol mnohým prezentovať. No v pokore priznáva, že na prosby, aby Pán uzdravil jeho – pre nás neznámu – slabosť, dostal odpoveď: „Moja moc sa v slabosti dokonáva“ (2K 12, 9).
Pavel porozumel, že Božia moc sa najväčšmi preukáže v našich slabostiach. Výstižne to vyjadruje text piesne Čím väčší kríž, tým bližšie nebo, pod krížom Boh nám bližšie je, ktorá je v našom Evanjelickom spevníku pod č. 505. Dovoľte zacitovať časť z nej (verše 2., 5. a 6.):
(2) Čím väčší kríž, tým väčšia viera, palma pod bremenom rastie,
kresťan si zo sĺz perly zbiera, a nezlomí ho nešťastie,
jeho viera v kríži silnie, prekoná každé súženie.
(5) Čím väčší kríž, tým bližší Ježiš, keď ľudská pomoc zlyháva,
len Jeho chyť sa – a uvidíš, svojim pravicu podáva.
On aj v hroznej chvíli smrti poteší a vyslobodí.
(6) Ukrižovaný, daj mi Tvoj kríž vždy úprimnejšie milovať;
uľahči to, čo mi naložíš, najmä však pomôž zachovať
vieru, lásku, nádej vo mne a kríž prenášať pokorne.
Je Božou milosťou, keď sme uzdravení z našich chorôb a slabostí. Božou milosťou je však aj to, keď svoj život a svet v ktorom žijeme, vieme vidieť z novej perspektívy. Keď vnímame, že Pán nám dáva novú silu, vďaka ktorej sa smieme vznášať na krídlach ako orly (Iz 40, 31), a to navzdory všetkým našim chorobám a slabostiam. Boh nás vo svojej – v Kristovi nám darovanej milosti – dvíha. To nie je lacná útecha. Veď nie náhodou je symbolom našej kresťanskej viery kríž. Ukazuje, že milosť vonkoncom nie je lacnou; nevinný Boží Syn Ježiš predsa „zaplatil“ obeťou svojho života.
To neznamená, že sa nemáme sa modliť za chorých, že by bolo azda nesprávne prosiť Pána Boha, aby ich, ak je to Jeho vôľa, uzdravil. V osobných modlitbách, ale aj spoločne – po kázni v príhovorných modlitbách na službách Božích máme priestor prosiť Pána za chorých, aj za naše iné slabosti, aby Boh v tom všetkom dokázal svoju moc.
Božia moc sa niekedy prejaví uzdravením. Pánovo uzdravenie môže znamenať, že choroba zmizne, slabosť je prekonaná. Inokedy uzdravenie značí, že nemoc, ani iné ťažkosti síce nepominú, ale už nám nezastierajú istotu Božej blízkosti a náš udel vidíme z Božieho zorného uhla.
O Ježišovi vyznávame: „Zostúpil do pekiel“. – Teda tam, kde niet nádeje. Peklo je smrť všetkých nádejí. Ježiš tam zostúpil aby na mieste najväčšej beznádeje zvestoval svoje víťazstvo. Tým miestom môže byť pre niekoho lôžko onkologického pacienta, pre iných ním boli miestnosti, v ktorých sa konali výsluchy ŠtB, alebo zóny hladomoru v Sudáne, Somálsku, Severnej Kórei... Pre ďalších môže byť miestom beznádeje rozvrátená rodina, alebo rozhádaná cirkev, v ktorej sa stráca dôvera.
Je mnoho miest beznádeje a hlbokého zúfalstva, je veľa pekiel. Ježiš však vo svojej láske k nám aj tam zostupuje. A keďže „On nikdy hriechu neučinil, ani ľsti nebolo v Jeho ústach; keď Mu zlorečili, nezlorečil; keď trpel, nehrozil, ale porúčal Tomu, ktorý spravodlivo súdi“ 1Pt 2, 22 – 23), „ponížil sa a bol poslušný do smrti, a to až do smrti na kríži“ (F 2, 8 ) – nezískala nad Ním smrť moc. Smrť Ho nedokázala zadržať. Nie ona získava moc nad Ježišom, ale Ježiš je Pánom aj v kráľovstve smrti. „Preto Ho aj Boh nadmieru povýšil a dal Mu meno nad každé meno, aby v Ježišovom mene pokľaklo každé koleno tých, čo sú na nebi aj na zemi, aj pod zemou, a každý jazyk aby na slávu Boha Otca vyznával, že Ježiš Kristus je Pán“ (F 2, 11).
Aj tam, kde sa nám zdá, že Boha niet, že On na nás zabudol, je Ježiš Kristus prítomný. Niet v našom živote takej temnej priepasti, takej zložitej situácie, aby ju neprežiarilo svetlo Božieho milosrdenstva. Ak veríme v Ježiša Krista ako v Pána, veríme, že v Ňom sám Boh zostúpil do najhlbších hlbín nášho porušeného bytia. Jeho slovo, Kristovo evanjelium, nás má moc udržať nad hladinou aj v tých životných momentoch a obdobiach, keď sa prepadáme hlbšie a hlbšie a naše nohy márne hľadajú dno. Naše slabosti sú príležitosťou pre Božiu moc. „Práve keď som slabý, som mocný“ (2K 12, 10b).
Značí to azda, že u Boha majú šancu len slabí, bezmocní, tí, ktorí v žití stroskotali? Znamená to vari, že Bohu sú cudzí úspešní, pevní a silní? Máme tomu rozumieť, že sa treba radovať z prehier, neúspechov a pádov? Viacerí tomu tak rozumejú a aj to je možno dôvod, prečo sa kostolu radšej vyhnú. Argumentujú, ak je cirkev len pre slabých, tak oni slabí, starí ani bezmocní nie sú a dúfajú, že ešte dlho nebudú. Nehodia sa preto pre Boha a, úprimne povedané, takýto Boh sa nehodí ani im. Veď kto by už len dobrovoľne chcel patriť k slabým?
Ani Pavel nebol človek, ktorý koketoval so slabosťou. No nezakladal si na tom, čo mohol – nechválil sa tým, čo vedel, ale tým, čo nemohol, lebo práve v slabosti sa prejavuje Božia moc. Kde bol slabý, kde cítil obavy, tam ho Boh najväčšmi posilňoval.
Pán sa nám rozlične prihovára: cez Písmo sv., cez slovo a sviatosti, cez pomoc iných ľudí... Boh sa nám však prihovára aj cez utrpenie a kríž. Svedectvo tých, ktorí prešli životnými skúškami, zaváži väčšmi ako slovo tých, ktorí pôsobia, že zvládnu všetko bez problémov. Ľudia, ktorí v pokore dokážu priznať aj svoje slabosti, nesnažia sa ich falošne maskovať, nezakladajú si na sebe, na svojich kvalitách, pomáhajú aj iným stávať sa otvorenejšími, úprimnejšími, porozumieť, že stojíme na Božej milosti a moci. Keď sa otvárame Božej milosti, môže ona prúdiť do nášho nemilosrdného sveta.
Už ste asi počuli, že v našej krajine, ale i v cirkvi máme málo osobnosti. Keďže Pán hovorí: „Moja moc sa v slabosti dokonáva“, cirkev plná slabých ľudí nemusí byť katastrofou. Pravda, len vtedy, keď je vo svojej slabosti ochotná nachádzať silu v Božej milosti. Vďaka Kristovej moci, sa potom aj časy slabosti môžu stať obdobím posilnenia viery.
Pánove slová: „Moja moc sa v slabosti dokonáva“ (2K 12, 9) sú hutným zhrnutím evanjelia. Povedané inak: Božia milosť je rozhodujúca, ona stačí. Bolo by však jej zľahčovaním, neporozumením toho, čo je milosť, keby sme si vyhováraním sa, že Božia milosť sa dokonáva v našich slabostiach, chceli ospravedlňovať zlyhania – svoje osobné aj cirkvi. Keby sme sa snažili za zbožné frázy schovávať neutešený stav, že neraz sme ratolesťou, ktorá neprináša ovocie Ducha Svätého, alebo ratolesťou už temer suchou.
Výrok: „Dosť máš na mojej milosti; lebo moja moc sa v slabosti dokonáva“ nie je všeobecne tézou, ktorá platí vo všetkých súvislostiach. Pán tieto slová nevyslovil všeobecne, abstraktne, ale konkrétne, človeku, ktorý mal s Ním úzky, dôverný vzťah. Božiu milosť neokúšame abstraktne, ale len osobne, vo vzťahu dôvery k Pánovi. Božia milosť stačí, aj keď ju necítime. Rozhodujúce je, zostať v kontakte s ňou, s Pánom Ježišom Kristom. Kto nie je ochotný otvárať Mu vo viere svoje srdce, sotva zažije požehnané pôsobenie Božej milosti.
Čokoľvek je (v Písme) napísané, nám na poučenie bolo napísané, aby sme skrze trpezlivosť a útechu Písem mali nádej (R 15, 4). Ani o Ježišovi a Jeho skutkoch a mocných znameniach, ktoré robil, nie je v Biblii napísané všetko. No to, čo je napísané nám má poslúžiť, aby sme verili, že Ježiš je Kristus, Syn Boží, a – veriac – aby sme mali život v Jeho mene (J 20, 30 – 31).
Nech nás v neznámom teréne roku 2012 sprevádza Božia milosť, nech nám stačí, že Boh nám hovorí v Kristovi Áno. Amen.
S použitím viacerých prameňov
Martin Šefranko
|
Cirkevný zbor Evanjelickej cirkvi augsburgského vyznania v Bratislave, 2005 - 2012
Webstránku Evanjelickej cirkvi a. v. na Slovensku nájdete tu.
|
|
|
