1. nedeľa po Zjavení Krista Pána, Evanjelium podľa Matúša 3, 13 – 17
„13Vtedy prišiel Ježiš z Galiley k Jordánu ku Jánovi, aby sa mu dal pokrstiť. 14On Mu však odporoval a povedal: Ja by som sa mal dať pokrstiť Tebe, a Ty prichádzaš ku mne? 15Ale Ježiš mu povedal: Nechaj to teraz! Lebo tak sa nám sluší naplniť všetku spravodlivosť. Povolil Mu teda. 16Keď bol Ježiš pokrstený, hneď vystúpil z vody, a hľa, otvorili sa nebesá a videl Ducha Božieho, ktorý zostupoval ako holubica a prichádzal na Neho. 17A hľa, z neba bolo počuť hlas: Toto je môj milovaný Syn, v ktorom sa mi zaľúbilo. “
Milí bratia a milé sestry!
Už svojím narodením do tohto sveta, Pán Ježiš požehnal ľudskému životu. Svojím krstom to Ježiš dosvedčuje. Keď sa dáva pokrstiť, ukazuje, že sa hlási k nám, ľuďom, že patrí medzi nás ako náš brat a nesie s nami celý náš život.
Tak to vníma viera.
Podobne ako Ježišovo narodenie je však aj Jeho krst historickým faktom. Medzi stúpencami Jána Krstiteľa a Ježišovými učeníkmi bola určitá súperivosť (por. Ján 3, 26nn). Ak by nešlo o historickú skutočnosť, Ježišovi učeníci by sotva vymysleli, že sa Ježiš nechal pokrstiť od Jána. Veď Ježiš nepotreboval Jánov krst pokánia pre svoju osobu. To Ján chápal. Bol vydesený, keď Ježiš prišiel, aby sa mu dal pokrstiť. Porozumel, že to on – Ján, by sa mal dať pokrstiť Ježišovi. Hľadiac na Ježiša prichádzajúceho k Jordánu vytušil, že táto bytosť v ľudskom tele, nie je celkom rovnaká ako ostatní ľudia. Ján vyzýval ľudí k pokániu, k vyznávaniu hriechov, k obráteniu. Pravdaže, nie fyzickému otočeniu sa, ale k vnútornému prikloneniu sa k Bohu, k tomu, aby sme Božie myšlienky, Božiu vôľu, Božie plány ochotne prijali za svoje. Ján svedčil o potrebnosti tejto zmeny zmýšľania, o tom, že treba túžiť po odpustení a byť o ňom uistený.
Ján rozumel, že síce môže nabádať k pokániu, no nemôže krstiť Duchom Svätým, lebo nový život môže dať len Kristus. Zdráha sa pokrstiť Ježiša. Veď on práve Jemu, Ježišovi, pripravoval cestu.
Ježiš však na požiadavke dať sa pokrstiť trvá. Krstom svedčí, že žehná ľudskému životu, hlási k nám ľuďom, je si vedomý svojho puta s ľudstvom a chce s nami niesť všetky starosti života, vziať na seba naše hriechy.
Kedykoľvek by sme sa ocitli v situácii, že sa nám bude zdať: Pán Boh je ďaleko a ja sa tu môžem so svojim trápeniami „poskladať“, pripomeňme si: Boh sa od nás nedištancuje. Nesedí kdesi na obláčiku. Tým, že v Ježišovi medzi nás prišiel, žehná ľudskému životu, hlási k nám, ľuďom, je si vedomý svojho puta s ľudstvom, patrí medzi nás ako náš brat a chce s nami niesť celý náš život.
Máme vedieť a smieme veriť, že Ježiš v ľudskom tele, Ježiš – pravý človek nie je samozvancom, ale Božím vyvoleným. Preto evanjeliá umiestňujú Ježišov krst hneď na počiatok Jeho pozemského pôsobenia.
Keď Ježiš prijíma krst od Jána, zaradzuje sa medzi tých, ktorí vyznávali svoje hriechy. Nepovyšuje sa nad nich, a hoci sám bol bez hriechu, je s nimi solidárny. Je odhodlaný niesť starosti ľudského života, vziať na seba naše hriechy. A Boh sa k Nemu Boh priznáva. Dosvedčuje, že takýto človek je a vždy bude Božím milovaným Synom.
Pre Ježiša bol krst potvrdením, že je vyvoleným Božím Baránkom. Boží hlas potvrdzuje lásku k Synovi a vyvolenie, ktoré Ježišovi patrí.
Keď z Písma počujeme o Pánovom krste, je to príležitosť pripomenúť si význam aj nášho vlastného krstu. I pre nás bol krst vykročením na cestu Božieho určenia. Pán Boh má aj s nami svoj plán. Zásadné nie je, či sme boli pokrstení ako nemluvniatka – v čas, keď sme mali viac uší ako zubov, alebo neskoršie. Rozhodujúce je, že Pán Boh každému dáva v živote chvíle, keď nám objektívne dosvedčuje, že nám odpúšťa, že s nami počíta, že je pravdou, že smieme byť Jeho deťmi.
Dnes pre nejedného evanjelika vymizla závažnosť krstu. Treba sa nám vážne zamýšľať, či sa z krstu nestala iba rodinná slávnosť. Väčšina krstov sa koná mimo služieb Božích, čo nie je ideálny stav a rozhodne by to sa nemalo stať normou. Pravdaže, nechceme podceňovať krásne chvíle v rodine, ale krst je viac ako len rodinná slávnosť či pripojenie sa k tradícii predkov, k svetonázoru, ktorý vyznávali.
Centrálnym v príbehu o Ježišovom pokrstení je Boží hlas. Hlas, ktorý sa podnes nesie dejinami a oznamuje nám, že Pán Boh má aj s nami svoj plán, že aj s nami počíta. Nie, že by nás Boh pred krstom nemiloval, ale práve v krste dostávame nové predznamenanie, nové úkoly do života, poslanie od Boha.
Keď ľudia prichádzali za Jánom, aby ich pokrstil, chceli objektívne svedectvo, že Hospodin im odpúšťa, že s nimi skutočne ráta a že je pravdou, po čom túžia – aby Boh vládol v ich žití. – Objektívne svedectvo, že ich zmena zmýšľania nie je len chvíľková nálada, ale skutočnosť.
Koľko z tejto pravdivosti dlhujeme, keď prijímame sviatosti? Sviatosti, krst aj Večera Pánova, nie sú akési magické úkony či tajomný mechanizmus slov a gest. Centrálny je v nich je Boží hlas, Božie konanie, hoci si preň Pán Boh používa ústa a ruky človeka, nehodného Božieho služobníka – niektorého z Vašich farárov. Sviatosti, a dnes myslíme osobitne na krst, nám chcú byť spoľahlivým svedectvom, že ak túžime žiť pod Božou vládou, keď hodláme Božie myšlienky, Božiu vôľu, Božie plány ochotne prijímať za svoje, tak to nie je hra, ale čin, ktorý sa Pánu Bohu páči.
Ešte raz podčiarkujem, že centrálnym pri sviatostiach – a teda aj v krste je Boží hlas, Božie konanie. Ani Ježiš sa nemohol pokrstiť sám. Aj my potrebujeme človeka, ktorý nám bude zvestovať Božiu lásku, odpustenie, prijatie a pokrstí nás.
Krstom sme zaradení do línie svedkov viery. Máme zodpovednosť niesť dejinami ďalej zvesť, že Boh miluje ľudí, počíta s nimi, má pre nich dobrý plán. Ako pokrstení už nie sme sami svoji (1K 6, 19n), ale ako Ježiš sa chceme nechať viesť na svojej životnej ceste Duchom Božím a stať sa Pánovými služobníkmi.
Pán Boh každému z nás dáva podobné situácie, aké zažil Ježiš pri Jordáne. – Okamihy, v ktorých nám objektívne dosvedčuje, že s nami počíta a že to, že smieme byť Jeho deťmi, nie je ilúzia, ale pravda. Medzi takýmito momentmi je krst chvíľou zásadnej dôležitosti. Záleží na nás, čo s Božími svedectvami urobíme. Ako budeme reagovať na Pánov hlas.
Bolo spomenuté, že aj my potrebujeme človeka, ktorý nám bude zvestovať Božiu lásku, odpustenie, prijatie, aj nás niekto pokrstil. Ježiša pokrstil Ján. Dnes by nám pripadal ako exot. Žil veľmi špecificky, nosil zvláštne – špecifické šaty – odev z ťavej srsti prepásaný koženým opaskom a jedol netradičný – špecifický pokrm – kobylky a poľný med (Mk 1, 6). Už tým dáva najavo, že jestvujú dôležitejšie skutočnosti, ako sa zaoberať tým, do, čoho sa odievame alebo čím sa stravujeme. Jeho snahou bolo ukázať na Krista (J 1, 29 a 3, 30).
Sme pozvaní premýšľať:
- či v živote – v jeho rozličných situáciách – dokážeme
rozlišovať podstatné od nepodstatného ako Ján?
- Či ukazujeme svojím životom predovšetkým na
seba, alebo na Krista?
- Čo znamená pre nás krst, obrátenie sa k Pánovi?
Stal sa krst nám vykročením na cestu Božieho určenia? Znamená obrátenie, že sme si prestali myslieť, že sme skvelí a obdivuhodní? Že sa už viac neprpleme vo svojich psychických stavoch, pocitoch a vinách, ale vieme sa dívať na Krista, ktorý nesie aj naše hriechy? Moje i tvoje hriechy? Vieme vnímať, že žijeme medzi ďalšími ľuďmi a všímať si, kto potrebuje pomoc, komu by sme mohli poslúžiť?
Je to vždy div, keď sa niekto skutočne obráti, zmení smer svojho života od seba ku Kristovi a blížnym, keď uverí, že je v Pánovej moci zmeniť zdanlivo nezmeniteľné.
Je to div, keď dôvera preváži pochybnosti, keď pokora a zdravá sebakritika zvíťazí nad hrdosťou a sebaistotou, citlivosť k okoliu nad sebastrednosťou.
V dnešnú nedeľu nám Ján ukazuje na Ježiša, lebo zvesť o Ňom a Kristovo evanjelium má byť odovzdávané z generácie na generáciu a každý z nás sa má stať súčasťou tohto príbehu odovzdávanie štafety viery. Ako pokrstení máme poslanie, poverenie, úlohu, službu od Pána: Ukazovať iným na Krista. Bez tohto živého svedectva viery jednotlivcov, jednotlivých údov Kristovho tela, je telo cirkvi mŕtve. Záleží na nás, ako budeme reagovať na Pánov hlas, čo urobíme s Božími svedectvami, s okamihmi, v ktorých nám objektívne dosvedčuje, že s nami počíta, že smieme byť Jeho deťmi.
Krst – a sviatosti vôbec, sú pečaťou pravdy Božích činov – Hospodinovej lásky k nám. Tomu, kto je spokojný sám so sebou, kto nehľadá Boha, sa požehnanie krstu nedostane. Taký človek sa zostane kĺzať po povrchu. Keby mal aj videozáznam z krstu a svedectvo o krste mal v peknom ráme zavesené nad stolom, nemá z krstu osoh, lebo sa mylne nazdáva, že Boha nepotrebuje. Avšak tomu, kto verí, že sviatostiach koná a prihovára sa mu Boh, tomu z nich duchovné požehnanie tečie ako dobré víno z preplneného kalicha. Ten vo Večeri Pánovej i krste nájde Boha, ktorý človeka oslovuje, odpovedá mu a je pripravený podeliť sa s ním o dobré dary Ducha Svätého. Nad takými ľuďmi sa „otvára nebo“, majú istotu: V Kristovi sme z milosti aj my vyvolenými, nebeským Otcom milovanými Božími deťmi – nositeľmi Ducha Svätého. Amen.
S použitím viacerých prameňov
Martin Šefranko
|
Cirkevný zbor Evanjelickej cirkvi augsburgského vyznania v Bratislave, 2005 - 2012
Webstránku Evanjelickej cirkvi a. v. na Slovensku nájdete tu.
|
|
|
