3. nedeľa po Zjavení; Žalm 62, 6 – 13
Žalm 62, 6 – 13:
„6Len v Bohu utíši sa moja duša; lebo od Neho pochádza moja nádej. 7Len On je moja skala, moja spása, môj hrad; nesklátim sa. 8Na Bohu spočíva moja spása, moja česť; i skala mojej sily, moje útočisko je v Bohu. 9Dúfajte v Neho, ľudia, v každom čase; vylievajte si pred Ním srdce! Boh je naším útočiskom. Sela. 10Len ako dych sú ľudskí synovia, synovia muža sú len klam; na váhe vyskočia vysoko, spolu sú ľahší ako dych. 11Nedúfajte v útlak, neskladajte márnu nádej v lúpeži; ak rastie majetok, neprikladajte srdce. 12Raz prehovoril Boh, dve veci som vyrozumel: U Boha je moc 13a u Teba i milosť, Pane! Lebo Ty odplatíš každému podľa jeho skutkov.“
Milí bratia a milé sestry!
Sklamaná nádej bolí. Aj keď nik rozumný si pomery v našej spoločnosti neidealizoval, masívnosť korupcie siahajúcej k najvyšším politickým špičkám je predsa len sklamaním. Zaiste sklamaním z tých, ktorí dostali od ľudí dôveru.
No – objektívne vzaté, je to sklamanie aj z nás samých – kresťanov. Nechali sme sa učičíkať a – zdá sa – uverili sme, že sám čas postačuje a čím ďalej sa budeme vzďaľovať od epochy komunizmu, tým to bude v našej spoločnosti lepšie, až to bude napokon úplne dobré. – Nebude! Aj v záhradke pri samovoľnom vývoji vyrastie množstvo buriny. Ak má vyrásť čosi dobré a ušľachtilé, je potrebné to zasadiť a pestovať. Keď bude ubúdať zodpovedných rodičov, funkčných rodín, mravných učiteľov a hodnoverných cirkví, potom to vôbec – ani po rokoch od nežnej revolúcie nemusí byť lepšie.
Čo vysvetľovať by mali nielen ľudia spomenutí v spise Gorila, ale aj my, kresťania sa pýtajme: Plníme biblickú výzvu: „Predovšetkým teda napomínam, aby sa konali prosby, modlitby, príhovory a ďakovania za všetkých ľudí, za kráľov a za všetkých vysoko postavených, aby sme tichým a pokojným životom žili v úplnej pobožnosti a statočnosti. Toto je dobré a príjemné pred naším Spasiteľom Bohom“ (1Tim 2, 1 – 3)?
Modlíme sa za tých, ktorí nás vedú, v krajine aj cirkvi? Alebo to je pre nás nepodstatné, okrajové?
Spoliehame sa viac na Boha, vedieme iných k viere v Božiu budúcnosť, alebo čakáme „spásu“ od ľudí, čím prakticky vyznávane, že veríme v svoju budúcnosť?
Je také ľahké zameniť dôveru v Boha, za spoliehanie sa na ľudí. Žalm 62. upozorňuje, že budovanie na človeku je vratké, že „len v Bohu utíši sa moja duša; lebo od Neho pochádza moja nádej. Len On je moja skala, moja spása, môj hrad; nesklátim sa“ (Ž 62, 6n). U Boha je moc. On je pevnou skalou, kým stavať na iných „istotách“ sa vypomstí. V určitom zmysle je život kresťanov neustálym hľadaním Boha. Opakovaným vracaním sa na skalu spasenia.
Fascinácia nepravým vodcom prináša pre spoločenstvo zhubné následky. Dejiny to potvrdzujú. 27. januára si pripomenieme medzinárodný deň pamiatky obetí holokaustu. Je to pripomienka utrpenia 6 miliónov židovských obetí počas 2. svetovej vojny. Dátum nie je náhodný, 27. januára 1945 bol totiž oslobodený koncentračný tábor Osvienčim. Holokaust sa odohral v (navonok) kresťanskej Európe, čo len dosvedčuje, že fascinácia nepravým vodcom prináša pre ľudské spoločenstvo zhubné následky.
Proti deportácii židov protestovali naši evanjelickí bratia biskupi v r. 1942 pastierskym listom. Boli za to perzekvovaní, no svetlo ich statočných postojov nám ako príklad viery dokázanej v praxi svieti podnes. Je zároveň výzvou zasadzovať aj v súčasnosti za právo, pokoj a spravodlivosť, nemlčať voči zlu, aby sa podobné tragédie, ako holokaust, neopakovali.
Apoštol Pavel vedel (1Kor 1, 10 – 18), aké neblahé následky – prinášajúce rozdelenie spoločenstva – má, keď namiesto na skale spasenia budujeme na ľudskom vodcovi. Preto svojim bratom vo viere aj duchovným deťom hovorí, že on nie je ich Spasiteľ. Hoci sa mu dostáva nemalej priazne a viacerí sa hlásia k nemu ako svojmu vodcovi, nenechá sa vlákať do pasce nevraživosti a súperenia s ďalšími „lídrami“ korintského zboru, Trvá na tom, že aj on, aj Apollo sú iba služobníkmi, ktorí korintských priviedli k viere.
Pavel vyvyšuje Krista, nezaberá Mu miesto na piedestáli. Ukazuje na Krista, jedine ktorému patrí božská úcta. Pavel vie, že pýcha nás ohrozuje a aj keď túto hrozbu nemôžeme vykoreniť, predsa cieľavedome proti nej bojovať nástojením, že len v Bohu utíši sa moja duša, od Neho pochádza moja nádej, je dobrý začiatok.
Náš život sa zmení, keď sa otvárame Božej láske, ktorá nám dáva silu pre nový začiatok. Nie je ľahké odovzdať Ježišovi svoje hriechy. Jedným z dôvodov, prečo sa ich nezbavujeme, je že sa ich chceme zbaviť svojou vlastnou silou. „Ak to však s niečím myslíme vážne, určite s tým čosi spravíme.“ (P. Havlát)
K životu kresťanov patrí opakovaný návrat na skalu spasenia. Nové a nové spoznávanie, že iba v Bohu nájde naša duša utíšenie. Toľko krát sme to už spoznali, a predsa – možno už na ďalší deň – potrebujeme Boha hľadať znovu a nanovo zamieriť do hradu, ktorým je Hospodin.
Ukryť sa v Bohu je to najlepšie, čo môžeme urobiť. Keď nachádzame útočisko v Bohu, sme zbavovaní trpkosti a rozčarovania, vieme odolávať pokušeniu zbavovať sa hriechov vlastnou silou.
Autor 62. žalmu nabáda aj ďalších, aby si vylievali pred Bohom srdce (v. 9). Teda, aby sme s Hospodinom hovorili o tom, čo máme na srdci, povedali Mu o našich pocitoch, vnútorných zraneniach, o tom, čo nami hýbe, čo je ukryté v najhlbšej skrytosti nášho srdca . Nejde to bez úprimnosti, no keď pred Bohom vylievame svoje srdce, nachádza naša duša utíšenie.
Naopak, naše srdce môže zaťažiť spoliehanie sa na majetok. Zamenenie si Boha – skaly našej sily – za falošné dúfanie, že majetok je riešením. Preto počujeme (v . 11b): „Ak rastie majetok, neprikladajte srdce“. Preto sa modlí pisateľ knihy Prísloví (30, 8): „Ani chudobu ani bohatstvo mi nedávaj, poskytni mi toľko chleba, koľko potrebujem.“
Podobne ako v biblických dobách, aj dnes jestvujú veľké sociálne rozdiely: Mnohí trú biedu a hladujú, kým iní priložili svoje srdce k majetku, nevylievajú si srdce pred Bohom a neprišli na to, načo na svete sú. Nerozumejú, že u Boha je moc i milosť a že On odplatí každému podľa jeho skutkov.
Uchu evanjelika to znie zvláštne. Veríme predsa, že spasení sme jedine z milosti, že na váhe Božej spravodlivosti sme ľahší ako dych (v. 10).
Áno, len Kristovou milosťou sme spasení skrze vieru, a to nie sami zo seba; je to dar Boží; nie zo skutkov, aby sa nikto nechválil (Ef 2, 8n). Sám Pán Ježiš však hovorí o skutku, ktorý Boh požaduje: „Skutkom Božím je veriť v Toho, ktorého On (Boh) poslal“ (J 6, 29).
Ako Bohom zachránení máme milovať nie slovom a jazykom, ale skutkom a opravdove (1J 3, 18). Nie preto, aby sme si vyslúžili odmenu (ľudia, ktorých Kráľ pochválil na poslednom súde boli prekvapení /Mt 25, 37 – 39/, nekonali dobro s vypočítavosťou. NešIo o záslužné skutky, ale o činy viery.) Konať dobré skutky máme preto, že je to naším poslaním od Boha. – „Veď sme Jeho dielo stvorení v Kristovi Ježišovi na dobré skutky, v ktorých chodiť nás Boh už prv uspôsobil“ (Ef 2, 10). Vždy však bude platiť, že len na Bohu spočíva naša spása i česť; že z milosti Božej sme, čo sme. Kiež nie je pri nás Pánova milosť márnou. Amen.
S použitím viacerých prameňov
Martin Šefranko
|
Cirkevný zbor Evanjelickej cirkvi augsburgského vyznania v Bratislave, 2005 - 2012
Webstránku Evanjelickej cirkvi a. v. na Slovensku nájdete tu.
|
|
|
