Posledná nedeľa po Zjavení, Evanjelium podľa Matúša 17, 1 - 9
Matúš 17, 1 – 9:
„1O šesť dní vzal Ježiš so sebou Petra, Jakuba a jeho brata Jána a vyviedol ich na vysoký vrch do samoty. 2Tam sa premenil pred nimi a tvár Mu žiarila sťa slnko a rúcho jeho zbelelo ako svetlo. 3A hľa, ukázali sa im Mojžiš a Eliáš a zhovárali sa s Ním. 4Peter prehovoril k Ježišovi: Pane, dobre je nám tu. Ak chceš, urobím tu tri stánky: jeden Tebe, jeden Mojžišovi, jeden Eliášovi. 5Keď on ešte hovoril, ajhľa, jasný oblak ich zastrel a z oblaku ozval sa hlas: Toto je môj milovaný Syn, v ktorom sa mi zaľúbilo; Jeho poslúchajte. 6Keď to učeníci počuli, padli na tvár a náramne sa báli. 7Ježiš pristúpiac k nim, dotkol sa ich a riekol: Vstaňte a nebojte sa! 8A keď pozdvihli oči, nevideli nikoho, len samého Ježiša. 9Keď schádzali z vrchu, prikázal im Ježiš: Nikomu nehovorte o tomto videní, kým Syn človeka nevstane z mŕtvych!“
Milí bratia a milé sestry!
Hoci ľudia dokážu veľkolepo oslavovať víťazstvo športovcov, je zvláštne, že mnohí v súčasnosti odmietajú oslavu lásky – štartu do spoločného do života. Pohŕdajú sobášom. Z Biblie (1Tim 4, 4n) vieme, že „všetko, čo Boh stvoril“ – a patrí k tomu aj manželstvo – „je dobré, a nič nie je na zavrhnutie, čo ľudia prijímajú s ďakovaním, lebo sa posväcuje Božím slovom a modlitbou.“ Sobáš je preto takou slávnostnou chvíľou, lebo sa v ňom zrkadlí kus Božej slávy. Veď manželstvo je Božou myšlienkou a láska pochádza od Boha, On je jej pôvodcom (1 4,8b). Pri sobáši ďakujeme za dar lásky a manželstvo je na sobáši posvätené Božím slovom a modlitbou. Nielen sobášenému páru, ale všetkým zúčastneným na sobáši sú teda pripomínané zdroje, prostredníctvom ktorých sa obnovuje láska medzi ľuďmi. Ona je premenlivá, nestála. Práve čerpanie z Božích zásobármí, pripomínanie si toho, že manželstvo nie je iba ľudské rozhodnutie (muža pre ženu a naopak), ale vďačné prijatie lásky, ktorú nám v manželke/manželovi dal Boh, pripomínanie si krásy a slávy sobáša (prijal/a som ťa ako Boží dar), dáva manželom silu aj v ťažkostiach. Tie neobchádzajú žiadne manželstvo. Keď sa pár ocitne v skúškach a má tendenciu navzájom si vyčítať, vnímať manželského partnera len ako problém, je pomocou pripomínať a prosiť: Pane, nech vidím Tvojimi očami moje vlastné počínanie i môjho manžela/-ku.
Z Písma sme počuli sme o Ježišovom premenení. Sláva Pánovho premenenia – videnie Ježišovej tváre žiariacej sťa slnko a skvostnej beloby Jeho rúcha, mali byť pre učeníkov posilou pre obdobie, keď svet potemnie, keď ich viera bude prechádzať ťažkou skúškou. (Podobne ako pripomínanie si slávy sobáša je posilnením pre manželov v čase, keď sa ich vzťah dostane do krízy). Situácia, keď „civilná“ podoba Ježiša na akú boli učeníci zvyknutí, sa premenila na – im dosiaľ neznámu tvár osláveného Krista – ich mala posilniť v čase, keď uvidia Ježiša na kríži a sami budú prechádzať utrpením.
Ježiš nebol premenený pre seba, ale z lásky k svojim. Pokojne môžeme povedať, aj z lásky k nám. Slová slávne premeneného Pána – zjaveného ako milovaného Syna Božieho: „Vstaňte a nebojte sa!“ – znejú dnes nám. Obraz premeneného Ježiša je akýmsi „výletom do budúcnosti“ – priezorom, ktorým viera zahliada, kam musia časné udalosti dospieť.
To, že Pán bol pred učeníkmi premenený, že oni Ho začali vidieť v inom svetle, nebol výsledok ich osobného duchovného pokroku, nebola to akási duchovná „docentúra“ (spirituálna habilitácia) ale čin Boží. Ježišovi tvár žiarila sťa slnko (to je výraz osláveného tela – 2. Kor 3, 18), Jeho rúcho zbelelo (biely šat je odevom života – takto odetí boli anjeli pri zmŕtvychvstaní) a zhovárali sa s Ním Mojžiš, (ktorému Boh dal tabule Zákona s Desatorom) a Eliáš, (o ktorom Židia verili, že sa na svete znovu objaví pred príchodom Mesiáša).
Malá poznámka, že „keď pozdvihli oči, nevideli nikoho, len samého Ježiša“ (v. 8) naznačuje, že ani Zákon (zastúpený Mojžišom) ani Proroci (reprezentovaní Eliášom) neprinášajú Božie kráľovstvo. Hlavnou postavou nového veku, ktorý nastáva, je Ježiš – milovaný Boží Syn.
Učeníci spoznávajú: s Ježišom prichádza na zem nebeský svet. Neprestalo platiť, že iba keď vidíme, že Ježiš patril máme už počas svojho pozemského pôsobenia aj „nebeskému svetu“, môžeme získať o Ňom ucelený obraz. Alebo: Akého Krista máme pred očami, tak vyzerá aj náš život.
Peter sa snaží zadržať krásny okamih. (Postoj chvíľa, si krásna!). Avšak prerušuje ho hlas z neba, ktorý uvádza veci na pravú mieru: Nie Petra a jeho neistú reakciu, ale „Jeho (t. j. Ježiša – vyvoleného Božieho) poslúchajte“. Veď nie Peter Ježišovi, ale Ježiš ľuďom pripravil príbytky v nebeskom kráľovstve.
Každý, kto by chcel podržať – „zakonzervovať“ takúto chvíľu, zostať iba pri sláve, či predĺžiť zážitok ako Peter, neporozumel o čo ide. Bolo by nepochopením zostať na vrchu premenenia a odmietnuť to, na čo bol Ježiš poslaný. Ježišovo utrpenie pre záchranu sveta, nás hriešnikov. To sa nedá preskočíť. K sláve vzkriesenia viedie cesta cez kríž.
Text o Premenení je zaradený na Poslednú nedeľu po Zjevení Pána. Nie náhodou, ale preto, aby sme ho chápali ako „nadýchnutie sa“ – posilu pre obdobie, v ktorom nám bude znieť slovo o Ježišovom utrpení a kríži. Aby sme v ťažkostiach vedeli, že cez ne sa ide k sláve (Sk 14, 22b).
Boh nám dopriava skúsenosť Jeho slávy. Takáto skúsenosť prichádza vždy „z druhej strany“ – ako nezaslúžený dar. Nemožno ju vtesnať do stánku – do „obyvačky“ nášho života, ani ju postaviť za základ našej viery. Zostává občerstvením – výhľadom do budúcnosti, ktorú nám síce Boh už otvára, no ešte nedáva v plnosti.
Každý z nás pozná životné výšiny aj údolia. Výstupy – chvíle, keď sme hore, máme brať ako zasľúbenie, nie ako stav, na ktorý máme v tomto svete nárok. Pobyt na vrchu premenenia je posilou na cestu späť do nížin, k úlohám, vzťahom, službe. C. S. Lewis radil nezamieňať si hostince (občerstvovacie stanice) pri ceste s cieľom a domovom.
Pri zostupoch nás má skúsenosť „z pobytu na vrchu“ niesť. Ježišovo premenenie na vrchu (zmena vzhľadu tváre a žiariaci odev) je prísľubom aj nášho premenenia: „Byla to setina zablesknutí. Do očí vstoupilo zaslíbení a rozlilo se jako řeka. Už vím, co je tvář anděla. A nepřestávám věřit, že i naše ošklivé a podmračené obličeje zkrásní.“ (Zdeňek Svoboda: Zkrásnění) Nemožno zostať hore, ale treba znovu zostúpiť. Premenenie na vrchu je výzvou, aby sme sa aj my dali Bohu meniť na Jeho obraz v podmienkach nášho sveta, aby sme našli odvahu zápasiť s tým, čo nás čaká dolu – vari už v novom týždni, v najbližších dňoch. Amen.
S použitím viacerých prameňov
Martin Šefranko
|
Cirkevný zbor Evanjelickej cirkvi augsburgského vyznania v Bratislave, 2005 - 2012
Webstránku Evanjelickej cirkvi a. v. na Slovensku nájdete tu.
|
|
|
