Nedeľa Deviatnik, Evanjelium podľa Matúša 20, 1 - 16
Matúš 20, 1 – 16:
„1Kráľovstvo nebeské je podobné človeku hospodárovi, ktorý vyšiel na úsvite najať si robotníkov na vinicu. 2Zjednal robotníkov za denár na deň a poslal ich na vinicu. 3O deviatej hodine vyšiel zase a videl, že iní stoja, zaháľajúc na námestí. 4A povedal im: Choďte aj vy na vinicu, a čo bude spravodlivé, dám vám. 5A oni šli. Keď potom vyšiel o dvanástej a o tretej poobede, urobil podobne. 6A keď vyšiel o piatej večer, našiel tam iných stáť, i povedal im: Čo tu stojíte, zaháľajúc celý deň? 7Odpovedali mu: Nikto nás nenajal. Povedal im: Choďte aj vy na vinicu [a čo bude spravodlivé, dostanete]. 8Keď sa zvečerilo, povedal pán vinice svojmu šafárovi: Zavolaj robotníkov a vyplať ich, počnúc od posledných až do prvých. 9Prišli tí, čo boli najatí o piatej hodine večer, a dostali po denári. 10Keď prišli prví, mysleli si, že dostanú viac, ale aj oni dostali po denári. 11A keď dostali, reptali proti hospodárovi: 12Títo poslední pracovali hodinu, a urobil si ich rovnými s nami, ktorí sme znášali bremeno dňa i páľavu slnka. 13On však odpovedal jednému z nich: Priateľ, nekrivdím ti; či si sa nezjednal so mnou za denár? 14Vezmi, čo je tvoje, a choď! Ja však tomuto poslednému chcem dať toľko ako tebe. 15Či nemám právo urobiť so svojím, čo chcem? A či zazeráš na mňa preto, že som dobrý? 16Tak budú poslední prvými a prví poslednými, [lebo mnoho je povolaných, ale málo vyvolených].“
Milí bratia a milé sestry!
Počuli sme podobenstvo o nebeskom kráľovstve. Pod označením „kráľovstvo nebeské“ či „kráľovstvo Božie“, nemieni Biblia geografickú lokalitu. Nemá na mysli miesto kdesi vo vesmíre, vo veľkej priestorovej diaľke od nás. Kráľovstvom nebeským označuje stav, kde vládne Boh.
Boh nám chce byť blízkym. V Ježišovi prišiel k nám, vzal na seba ľudské telo, stal sa jedným z nás. Keď uvažujeme o nebeskom kráľovstve, treba podčiarknuť, že Boh je blízko nás, a predsa celkom iný. To znamená, že kde vládne – kraľuje Boh, tam platia iné meradlá, než aké sú vlastné nám. Na Ježišovom podobenstve o robotníkoch na vinici je to úplne zrejmé. Keď tento príbeh počuli Ježišovi súčasníci, aj keď ho počúvame my dnes, niečo sa v nás búri: Za rôzne dlho vykonávanú totožnú prácu predsa nemôže byť rovnaká odmena. Ešte keby ju hospodár vyplatil aspoň nejako šikovne, potajomky... On však zámerne koná konfrontačne. Celkom plánovito vyplatí najskôr robotníkov, ktorí nastúpili do práce ako poslední. Naschvál – provokatívne vypláca mzdu pred očami ostatných, zdá sa že mu záleží, aby tí prví videli, čo považujú za hospodárovu nespravodlivosť. Sťa by sa Boh, ktorého hospodár v príbehu predstavuje, chcel pohádať o tom, čo je spravodlivosť.
Je ľudsky pochopiteľné, že vyplatiť rovnakou odmenou totožnú prácu konanú neporovnateľne rozdielne dlhý čas, sa javí neférové. Zdá sa, že s tými, ktorí sú podľa nášho veľmi povrchného názoru domnelo horší ako my, by mal Pán Boh poriadne zatočiť a nie ich rozmaznávať výhodami. Avšak neprepočujme: Ježiš nehovorí o internej smernici o odmeňovaní za prácu v pozemských vinohradníckych podnikoch, ale vyrozprával podobenstvo o nebeskom kráľovstve. V ňom – v kráľovstve nebeskom nevládneme my, ale Boh. Je to Jeho kráľovstvo a On v ňom odpláca podľa iného kľúča, než aký uznávame my. „Či nemám právo urobiť so svojím, čo chcem?“ (Verš 15a)
Ešte raz: keď kraľuje Boh, smie byť dobrý podľa inakších meradiel, ako sú nám vlastné.
Rozhodne – nespochybniteľne je pravdou, že slúžiť Bohu, žiť, pracovať pre Neho sa vyplatí. Podľa našich odmeňovacích kľúčov, podľa našich zemských kritérií by sa zdalo, že to nie je pravda, že pracovať pre Boha sa nevypláca. Prinajmenšom nie od „rána“, od detstva, od mladosti, ale stačí prísť k Bohu „večer“, v starobe, aj tak bude odmena rovnaká.
Boh, ktorého v podobenstve zosobňuje hospodár nikoho „neogabal“. Dáva čo sľúbil. Nerobí to tak, žeby niekomu dal iba kúsok z toho, čo je v zmluve dohodnuté. Všimnime si, že reptanie sa ozýva nie kvôli vlastnej mzde, ale kvôli odmene tých druhých. Kritika na hospodára padá nie preto, že by niekoho zdieral, nedal mu, čo bolo dohodnuté, že by bol vykorisťovateľ. On ním nie je. Dôvodom rozladenosti je paradoxne fakt, že hospodár je ľudomil, filantrop, že je štedrý.
Hospodár sa s robotníkmi najatými na úsvite zjednal za denár. Ten aj dostali. Pán Boh zachováva spravodlivosť. Neruší ju. Len dopĺňa – láskou a štedrosťou. Čo dáva, to je úplné, celé a rovnaké pre všetkých – dar účasti v Jeho kráľovstve. Kto sa podujme pracovať v Jeho podniku, nájde obživu, dostane život v plnosti. Nie iba kúsok spásy, nie len štipku odpustenia, nie iba trošku radosti a chvíľku pokoja.
Ježiš sa za nás vydal – obetoval celý. Pán Boh nám nedáva odrobinky, ale večný život – a ten nie je na dobu čiastkovú, určitú.
Osobitne my, evanjelici, učíme, že Boh nám nemeria podľa zásluh. Pravdou však je, čo vraví Luther, že „každý z nás má v sebe veľkého svätuškára“. V duchu si zakladáme na sebe, svojich skutkoch, možno práve na tom, že sme na „Božej vinici“ už od „úsvitu“ – od detstva či mladosti. Boh však neodmeňuje podľa našich zásluh, a – vďaka Mu buď za to, že neodpláca ani podľa nášho dlhu, našich previnení. Keby tak konal, nikto by pred Jeho súdom neobstál. Pán odmeňuje podľa svojej nevýslovnej láskavosti. Dáva vrchovato, zadarmo – bez zásluh viac, ako by bol ktokoľvek z nás hoden. „Neušetril vlastného Syna, ale vydal Ho za nás všetkých, ako by nám nedaroval s Ním všetko?“ (R 8, 32)
Kto toto nevidí, ten sa do Božieho kráľovstva nehodí. Bolo by mu tam príliš úzko, nevoľno. Zato ten, kto žasne nad nečakanou odmenou, kto vie: mám za čo ďakovať, kto vníma – Boh je ku mne veľkorysý, a tak sa ani ja nebudem pýtať, prečo by som sa mal namáhať už od „rána“, ten porozumel správne. Pochopil, že najdôležitejšia predsa nie ja naša práca na vinici, ale hospodárova – Božia práca pre nás. Mali by sme sa nad tým pohoršovať? Zazerať, že Boh je dobrý, že dáva oveľa viac, ako nám patrí? (V. 15b)
Boh nás miluje až po obeť Ježišovho nevinného života pre nás. To by nami malo pohnúť. Vyvolať v nás kladnú odozvu. Keď milujeme Boha, nebudeme sa Mu snažiť nič predpisovať. Kto miluje, ten sa teší, že bude prekvapený. Milo prekvapený.
Kým však Božia láska nepohne, kto sa ňou nenechá pomknúť, aby blížnym slúžil – nie ich posudzoval, tomu sa Pánova láska premení na súd. Ak by sme totiž chceli merať podľa toho, čo si zasluhujeme, privolávali by sme si odsúdenie.
Z epištoly (1K 9, 24 – 27) sme počuli o športovcoch. O bežcoch, ktorí vyvíjajú maximálne úsilie, aby dosiahli víťazstvo. V porovnaní s podobenstvom o robotníkoch na vinici sa to môže javiť ako nedorozumenie. Veď aj tí, ktorí prišli ako poslední, dostali rovnakú odmenu a namáhali sa oveľa menej ako robotníci najatí na úsvite. Avšak raná cirkev sa nepomýlila, keď tieto dva texty vybrala pre rovnakú nedeľu. Je za tým zámer:
Uistenie – Boh je k nám veľkorysý – a dôsledok: pre Božiu veľkodušnosť sa nemáme pýtať: Prečo sa namáhať? Božia láska, štedrosť, veľkorysosť v nás totiž chce vyvolať nie pohoršenie, ale pozitívnu odozvu: nezostať divákom, pozorujúcim život na obrazovke z pohodlného gauča, nevyhovárať sa, že odmenu aj tak dostanem, ale bežať nie ako na neisto, zápasiť nie ako by som len vzduch rozrážal (1K 9, 26).
Boh dáva čo sľúbil. Nikoho neukráti. Má právo urobiť so svojím, čo chce. A tak nie zazeranie, nie určovanie Bohu, ako má odmeňovať, ani revízia – posudzovanie Bohom vynaložených prostriedkov, ale vďačná radosť z každého znamenia Božej dobroty, služba blížnym s nasadením, obetavosťou a nerozdeleným srdcom je našou správnou odpoveďou na Božiu veľkorysosť. Amen.
S použitím viacerých prameňov
Martin Šefranko
|
Cirkevný zbor Evanjelickej cirkvi augsburgského vyznania v Bratislave, 2005 - 2012
Webstránku Evanjelickej cirkvi a. v. na Slovensku nájdete tu.
|
|
|
