Nedeľa Deviatnik, Žalm 146
Milí bratia, milé sestry,
odkedy ľudia uctievajú Boha, považujú spev a hudbu za nástroj Božej chvály. SZ kniha žalmov je zbierkou 150 spievaných a zhudobnených modlitieb, v ktorých človek prináša Bohu / život vo všetkých jeho podobách: výšky aj hĺbky, / úspech aj zlyhanie, / vieru, ktorá hľadá útočisko, ale aj trýznivé pochybnosti.
Kniha Žalmov začína otázkou spravodlivosti: tvrdí, že človek môže obstáť len vtedy, ak počúva a rešpektuje Boha, / ak hľadá a nachádza miesta, kde si môže odpočinúť, čerpať, nájsť priestor, kde je so svojimi myšlienkami sám. Ponorený do ticha alebo hudby nadväzuje rozhovor s Bohom. Skúma, ako ísť ďalej, aby mal ďalší jeho život zmysel, aby prinášal úžitok, požehnanie.
Žalmy uzatvára výzva k Božej oslave: chváľte Boha v Jeho svätyni, pre nesmiernu veľkosť! Chváľte Ho zvukom trúby, harfou a citarou! Chváľte Ho bubnom v chorovode, strunami a píšťalou, hlasným a zvučným cymbalom. „Chváľte Ho!“ sa v poslednom žalme opakuje 11 krát – ako refrén - ako niečo, na čo nesmieme zabudnúť.
Dnes Pánu Bohu vďačíme za práce pri oprave nášho organa – kráľovského nástroja, ktorý v sebe ukrýva množstvo píšťal rôznych veľkostí a tvarov. Keď sa odtiaľto (z kostola) pozrieme na organ, vidíme len zopár píšťal, ktoré sú usporiadané tak, aby tvorili takzvaný prospekt organa – jeho dizajn. Vo vnútri tohto nástroja sa však nachádza stonásobne viac píšťal ako ich vidíme zvonku – niektoré sú obrovské a týčia sa do výšky niekoľkých metrov, iné sú celkom maličké, až také, že sa vojdú do dlane človeka. Niektoré sú úzke, iné široké, niektoré sú hore otvorené, iné zas zakryté klobúčikmi alebo štuplíkmi, niektoré sú zhotovené z dreva, iné sú z organového kovu. V jedných vzniká zvuk chvením stĺpca vzduchu, v iných zas chvením kovového jazýčka, ktorého zvuk sa rezonančne zosilňuje v ozvučniciach najrozmanitejších tvarov. A to všetko je tak dômyselne vymyslené, aby z každej píšťaly vychádzal tón inej výšky, sily a zafarbenia. Píšťaly rôznych veľkostí, ale jednej konštrukcie vytvárajú registre, z ktorých niektoré majú názvy podľa nástrojov orchestra. V organe nájdeme rôzne flauty, violu, violončelo, gambu, hoboj, fagot, klarinet, trúbku, pozaunu a dokonca aj registre imitujúce ľudský hlas (vox humana), nebeský hlas (vox coelestis) alebo šum morských vĺn (unda maris). Množstvo najrozmanitejších píšťal tak napokon vytvára akoby jeden veľký symfonický orchester.
Jasné a radostné „Haleluja“ – znie z nášho organu každú nedeľu na službách Božích, ale aj pri množstve koncertov, ktoré do nášho kostola pozývajú milovníkov umenia a oslovujú v ňom túžbu po lepšom svete, krajšom živote, harmonickejších vzťahoch.
Je dôležité, aby sme si v čase mnohých konfliktov, dizonancií / v našom vnútri, našich rodinách, celej spoločnosti a cirkvi // vedeli nachádzať čas a priestor pre stretnutia s Bohom. V počúvaní Slova i v modlitbách, v tichu i hudbe.
Text: Žalm 146
Bratia a sestry,
kde sú tie registre, ktoré by sa v nás dali vytiahnuť, použiť, aby sa v nás rozozvučala chvála Bohu za Jeho individuálnu starostlivosť?
Zdá sa, že v čase, kedy sa do našej pozornosti zo všetkých strán valia informácie o zverejnených korupčných škandáloch, kedy sme svedkami prepadu morálnych hodnôt, nepochopenia a nedocenenia kultúrneho dedičstva a tým aj duchovnej úrovne v spoločnosti, ale žiaľ aj cirkvi prenášame svoje napätia a tlaky vždy viac do svojich rodín, necháme likvidovať samých seba.
Neustále riešime: Ak prežijú len tí najsilnejší, tie veľké zvieratá, ako sa zaradiť? Alebo sa nezaradiť? Vzdať? Odísť? Ale kam?
Otázky, výčitky, niekedy pocity viny znásobuje neistota, pod akým vplyvom vlastne stojíme a čo robiť, príp. nerobiť, ak sa aj v našej blízkosti prejavuje útlak, nespravodlivosť, ak sa drzo klame a kradne?
Môže sa človek od toho oddeliť a jednoducho oslavovať Boha – alebo sa musí podriadiť, a ak treba, oslavovať človeka?
Tušíme, že to pred Božím zrakom neobstojí. To neberie. To neznáša. Chvála z našich úst, z našich bohoslužieb, musí ladiť s tým, čo v menej slávnostných dňoch žijeme.
Práve tam musí znieť. Jasná, jednoznančná, práve tam, kde vidíme, že čosi iné sa hlása a iné žije.
Zneužitie dôvery oklamaných vždy bolí. Uráža. Pripravuje o všetku chuť oslavovať, o vôľu niečo tvoriť, zbavuje zmyslu a nadšenia. Pánu Bohu však záleží na tom, aby sme toto nedopustili, aby sme sa nevzdali, ale mali odvahu a silu to zničujúce preklenúť. Vierou.
Hoci má prečítaný žalm oslavný charakter, vyznieva z neho celkom triezve, reálne hodnotenie skutočnosti. Výzva „Haleluja“ v úvode a závere nie je teda výrazom povrchnej nálady, pocitu nadšenia. Veď skutočná viera sa neskladá z nálad a citových chvení na základe vonkajších okolností. Žije a rastie len vtedy, ak sa dokáže pozrieť aj na to problematické, deštruktívne a nazľakne sa zápasov. Pre tie však potrebuje Božiu pomoc.
Žalmista po výzve chváliť pridáva aj upozornenie: „Nespoliehajte sa na kniežatá, u človeka nieto pomoci, jeho úmysly zaniknú“.
Pojem „kniežatá“ by dnes nahradili tí, ktorí vystupujú ako vplyvní, mocní a bohatí. Riziko zneužitia ich moci rastie priamo úmerne so sebaistotou a príležitosťami zabezpečiť samých seba na úkor iných. No tak to bude len dovtedy, kým Pán Boh nezasiahne, kým ich vláde neurobí koniec.
Nezaslúžia si, aby sme sa ich báli, aby sme od nich očakávali priveľa. Hranice ich vplyvu má vo svojich rukách Boh.
Žalmista vo svojom texte menuje tých, ktorí na nespravodlivé delenia vo svete doplatili - a veľa dôvodov na oslavu veru nemajú: sú utláčaní, hladní, väznení, slepí, skľúčení, cudzinci, siroty a vdovy.
Hospodin to však nenecháva bez povšimnutia. Ich situáciu zásadne mení.
Boh, Hospodin je blízko, v dosahu. Zdieľa konkrétny život konkrétnych ľudí – tých, ktorí prišli kvôli pažravosti svojvoľne konajúcich vodcov o prácu, o dôstojnosť, životnú radosť, o svoju slobodu. Je všade tam, kde človek prichádza k hraniciam svojich možností pomôcť si sám.
A preto, že Boh je s tými zanedbanými, zneváženými a odcudzenými, znie hymnus a pozvanie k oslave ďalej. Boh, ktorý zápasí o našu dôveru, je suverénnym a mocným.
Napriek všetkým temným skúsenostiam
vo svete a živote môže mať Jeho človek pred sebou dobrú budúcnosť.
Vďačnosť a chvála je pre dušu najlepšia medicína. Pôsobí uvoľnenie, oslobodzuje od kŕčovitého dokazovania, kto sme a čo si zaslúžime.
Vďačnosť je prevenciou voči nárokom, ktoré by nám podobne ako robotníkom z podobenstva, ktorí pracujú celý deň - celý život, mohli ukradnúť radosť z Pánovej odmeny. Nenechajme sa o ňu pripraviť. Neotrávme si ju závisťou a porovnávaním.
Pán Boh sa nás bude pýtať, ako sme naložili so svojím životom. To, čo v živote máme, vytvoríme, je dôležité, je vzácne.
Aby sme si to však vedeli ujasniť, potrebujeme niekedy zastať, prísť a nechať si povedať, že milosť, ktorá nás v živote stretáva v človeku, v dieťati, v prírode, je nezaslúžená. Je nám daná len tak, z lásky.
Na to, aby sme tomu uverili, potrebujeme prerušiť zanietenú prácu, svoje úsilie a nechať si čosi darovať. Chvíľu času, dotyk umenia. Boh sa nám prihovára aj ním.
Martin Luther o hudbe povedal: „Po svätom Božom slove nie je nič iné hodné úcty tak, ako hudba, pretože ona má moc hýbať ľudským srdcom. Niet na zemi nič silnejšie, čo by smutného robilo radostným a radostného smutným, klesajúceho na mysli odvážnym a pyšného pokorným, čo by stlmilo výbušného a zmiernilo nenávisť. Sám svätý Duch si používa toto ušľachtilé umenie ako nástroj svojho pôsobenia. Skúsenosť dokazuje, že po Božom slove si hudba zaslúži byť oslávená ako pani a vládkyňa pocitov ľudského srdca. Moje srdce sa pri počúvaní hudby povznesie, hudba ma občerstvuje a oslobodzuje.“
Reformácia pozdvihla cirkevnú hudbu a dala jej v Službách Božích dôležité miesto, aby bola vďačná oslava Pána Boha podnetom pre život človeka vo všednom dni.
Z hudby diel Jozefa Haydna, Johanna Sebastiana Bacha, Mendelssona Bartholdyho či Maxa Regera prijímame dodnes živú a oslovujúcu duchovnú službu, ktorá v nás oslovuje túžbu po Bohu, po čistote a evanjeliu.
Všetci tí, ktorí hudbe rozumejú, obdivujú a tvoria, majú účasť na Božom stvoriteľskom diele. Všetci, ktorí sa ňou nechajú nadchnúť a inšpirovať k dobrým zmenám uverili, že Boh, Hospodin je ten, ktorý hýbe týmto svetom mocnejšie ako peniaze a hrubá sila.
V tom je nádej pre budúcnosť. V tom je základ pre nové, oslobodzujúce a kriesiace „Haleluja“. Amen.
Anna Polcková,
informácie o organe pripravil Ing. S. Tichý
Anna Polcková
|
Cirkevný zbor Evanjelickej cirkvi augsburgského vyznania v Bratislave, 2005 - 2012
Webstránku Evanjelickej cirkvi a. v. na Slovensku nájdete tu.
|
|
|
