V súvislosti s tým, že Cirkevný zbor (CZ) ECAV na Slovensku Bratislava 15. februára 2013 ukončil svoju činnosť, nájdete aktuálne informácie na webových stránkach nástupníckych zborov:
CZ ECAV na Slovensku Bratislava DÚBRAVKA (www.ecavdubravka.sk)
CZ ECAV na Slovensku Bratislava LEGIONÁRSKA (www.legionarska.sk)
CZ ECAV na Slovensku Bratislava STARÉ MESTO (www.velkykostol.sk, www.facebook.com/ECAVKonventna)
Táto stránka (www.ecavba.sk) obsahuje iba archívne dokumenty. Ďakujeme za porozumenie.
Kázne

3. nedeľa po Zjavení, Ján 4, 31 – 35

Medzitým Ho učeníci prosili: Majstre, jedz! On však povedal: Ja mám na jedenie pokrm, o ktorom vy neviete. Tu si povedali učeníci medzi sebou: Či Mu niekto doniesol jesť? Ježiš im povedal: Mojím pokrmom je činiť vôľu Toho, ktorý ma poslal, a dokonať Jeho dielo. Či sami nevravíte, že ešte štyri mesiace, a príde žatva? Ajhľa, hovorím vám, pozdvihnite oči a hľaďte na polia, že sa zabeleli k žatve. (Ján 4, 31 – 35)

Tieto slová sú vybraté z príbehu o stretnutí Pána Ježiša so Samaritánkou. Učeníci sa vrátili z mesta, kde boli nakúpiť potraviny, a núkajú Ježiša, aby jedol. On im odpovedá záhadnými slovami: „Ja mám na jedenie pokrm, o ktorom vy neviete.“
Ježišove duchovne mienené slová boli často pochopené prízemným spôsobom. Keď napríklad povedal Samaritánke, že on má živú vodu, po ktorej už človek nikdy necíti smäd, myslela si, že hovorí o podobnej vode, aká je v studni, a prosila ho, aby jej dal tej vody, aby už viac nemusela chodiť k studni a nosiť ťažké krčahy. Pán Ježiš mal však na mysli vodu svojho slova, svojej pomoci, ktorá uhasí duchovný smäd.
Aj učeníci si v prečítanom texte mysleli, že Ježiš hovorí o hmotnom pokrme, čo vidno z ich slov, keď sa medzi sebou pýtali: „Či Mu niekto doniesol jesť?“ Pán Ježiš im povedal: „Mojím pokrmom je činiť vôľu Toho, ktorý ma poslal, a dokonať Jeho dielo.“ V tejto chvíli bol zrejme plný myšlienok o svojom duchovnom poslaní a nechcel sa dať vo svojom myslení a nadšení prerušiť jedením prineseného pokrmu. On svojich učeníkov často prekvapil nečakanými odpoveďami, a tak sa usiloval aj ich myslenie dvíhať na vyššiu úroveň.
Čo mal konkrétne na mysli v tomto prípade, ozrejmujú jeho slová o žatve: „Či sami nevravíte, že ešte štyri mesiace, a príde žatva? Ajhľa, hovorím vám, pozdvihnite oči a hľaďte na polia, že sa zabeleli k žatve.“ Podobne ako pri tej vode a pri pokrme, aj tu sa rozlišuje medzi hmotnou žatvou a duchovnou žatvou. Zrejme takmer ako príslovie sa v tom čase používala veta: Štyri mesiace po sejbe nastane žatva. Tak to platí o hmotnom zrne a jeho raste, dozrievaní a žatve. Ale v duchovnej oblasti to vidí Pán Ježiš inak. V duchovnej oblasti môže nastať žatva v ten istý deň, v ktorom sa uskutočnila sejba. Práve o tom je reč v 4. kapitole Evanjelia podľa Jána.
Sejba – to je jeho rozhovor so ženou Samaritánkou. Svojimi slovami zasiahol hlboko do jej života Dotkol sa boľavého miesta v jej minulosti a prítomnosti – aby jej cez bolesť priniesol uzdravenie. A ďalej: s ňou, ženou, a k tomu Nežidovkou, sa rozprával o najvyšších teologických otázkach a predstavil sa jej ako Mesiáš. To bolo pre ňu a pre židovské aj samaritánske prostredie niečo neslýchané. Bude jej nejaký čas trvať, kým si naplno uvedomí a precíti jedinečnosť tejto chvíle stretnutia s Ježišom. Ale už teraz sa cítila pochopená, prijatá, akceptovaná – a to napriek vlastným výčitkám svedomia a všetkým ústrkom, ktoré ju dovtedy zraňovali. Stretnutie s Ježišom urobilo z tohto dňa najväčší deň jej života.
To bola sejba, ktorá ihneď začala klíčiť a prinášať mnohonásobnú úrodu. Tá žena si túto úžasnú skúsenosť nemohla nechať pre seba. Podobne ako apoštolovia, mohla aj ona vyznať: Ja nemôžem nehovoriť o tom, čo som zažila a počula. Nechala všetky svoje veci ležať pri studni a odišla do mesta povedať ľuďom, čím viacerým, o svojej skúsenosti. A ľudia šli k tej studni, šli k Ježišovi, o ktorom im tá žena tak nadšene rozprávala, šli k Mesiášovi.
Šli aj zo zvedavosti – veď objavenie sa očakávaného Mesiáša nie je každodenná udalosť. Ale mnohí šli určite aj s ranami na duši a so skrytou túžbou a otázkou, či by aj im Ježiš nepomohol – ako pomohol tej jednej žene.
Na ten zástup, ktorý prichádza z mesta, pozerá Ježiš, na ten zástup sa vzťahujú jeho slová: „Pozdvihnite oči a hľaďte na polia, že sa zabeleli k žatve.“ Žatva – to sú ľudia, ktorí prichádzajú k Ježišovi so svojimi radosťami i bolesťami, so svojimi problémami a túžbami, so svojimi otázkami. Ježiš je naplnený nadšením a vedomím, že sa približuje chvíľa, ktorá je jedným z mnohých vrcholných bodov jeho pôsobenia, keď bude môcť plniť poslanie, kvôli ktorému ho nebeský Otec poslal na zem. Je tak veľmi naplnený myšlienkou na svoje poslanie, že momentálne nemá ani pomyslenia na jedenie – to predsa počká.
Niečo z uskutočňovania jeho poslania v tejto situácii sa nám naznačuje v širšom kontexte, v ktorom čítame tieto slová: „A mnohí Samaritáni z tohto mesta uverili v Neho pre slovo ženy, ktorá svedčila: Všetko mi povedal, čo som robila. Keď teda prišli k Nemu Samaritáni, prosili Ho, aby pobudol u nich; i zostal tam dva dni. A ešte viac ich uverilo pre Jeho slovo a povedali žene: Už nielen pre tvoje slovo veríme, lebo sami sme počuli a vieme, že tento je naozaj Spasiteľ sveta.“ Tie dva dni boli určite bohato naplnené Ježišovým posolstvom, ako ho poznáme z evanjelií. V osobných rozhovoroch mnohým akiste pomohol správne pochopiť ich problémy a ťažkosti, priniesol pokoj, odpustenie, orientoval ich duchovné zraky na to, čo je v živote z Božieho hľadiska dôležité.
Tá veta: „Vieme, že tento je naozaj Spasiteľ sveta“ má všeobecnú platnosť, a nejeden človek z toho mesta ju určite vztiahol na seba a mohol povedať: Viem, že tento je aj osobne pre mňa naozaj Spasiteľ, môj Spasiteľ.
Žatva – to sú ľudia, ktorí potrebujú Ježišovu pomoc – či o tom vedia alebo nevedia, ľudia, ktorí so svojimi problémami, ťažkosťami, nepokojom, otázkami vedome aj neuvedomene volajú po pomoci a tak sú zrelí, dozretí na to, aby počuli Ježišovo slovo a prijali jeho pomoc. Pán Ježiš vedel, že žatva v tomto zmysle existuje všade medzi ľuďmi. Mal osobitný zmysel pre počutie a vnímanie otvoreného aj skrytého volania po pomoci. Prezrádzajú to napríklad aj tieto slová z Evanjelia podľa Matúša: „Keď uzrel zástupy, bolo Mu ich ľúto, že boli zmorené a bezmocné ako ovce, ktoré nemajú pastiera. Vtedy povedal učeníkom: Žatvy je síce mnoho, ale pracovníkov málo, preto proste Pána žatvy, aby vyslal pracovníkov na svoju žatvu“ (Mt 9,36 – 38).
To platí nielen o všetkých miestach na zemi, ale aj o všetkých dobách. To platí o ľuďoch v cirkvi aj mimo cirkvi, teda o všetkých. To platí o každom jednom z nás. Niet nikoho, niet ani jedného, kto by vzhľadom na svoje závažné životné problémy nepotreboval Ježiša Krista. Potrebuje ho každý, potrebuje ho aj každý jeden z nás. To platí nielen o jednotlivcoch, ale aj o spoločnosti, keď sa dostane do situácie, v ktorej si už sama nevie dať rady.
Všimnime si najprv ľudí, ktorí ani nevedia, ako veľmi Pána Ježiša potrebujú. Veľmi naliehavo ho potrebujú tí, ktorí si z peňazí urobili osobné náboženstvo mamony, démonské náboženstvo. Najvyššie prikázanie lásky k Bohu sa u nich premenilo na démonskú karikatúru: „Milovať budeš mamonu z celého srdca, z celej duše, z celej sily a z celej mysle.“ To druhé prikázanie: Milovať blížneho ako seba – v náboženstve mamony vôbec neprichádza do úvahy. V službe tohto náboženstva vo veľkých, nepredstaviteľne veľkých rozmeroch títo ľudia klamú, podvádzajú, kradnú, podplácajú a dávajú sa podplácať, korumpujú a dávajú sa korumpovať. Títo ľudia sú duchovne ťažko chorí, hoci o tom nevedia a potrebujú Spasiteľa Ježiša, hoci to odmietajú. Potrebujú ho, aby im povedal pravdu, ktorú oni nepoznajú alebo ju ignorujú. Potrebujú ho, aby im – ako tomu bohatému gazdovi v podobenstve, ktorý tiež pestoval náboženstvo mamony – aby im povedal: Vy ste ale blázni, keď na mamone ako na základe chcete vybudovať svoj život. Môžete sa z toho tešiť chvíľu, nech by sa vám aj zdalo, že tá chvíľa trvá dlho. Tá chvíľa sa skončí a stihne vás súd – možno aj ľudský, i keď je to problematické, ale určite vás stihne súd Boží, na ktorom neexistuje ani lobovanie ani podplácanie. A určite príde smrť, pred ktorou sa človek začne na všetko pozerať celkom novým spôsobom. Veľmi múdro a pôsobivo raz pri odchode z nemocnice jeden politický činiteľ povedal, že keď si človek uvedomuje blížiacu sa smrť, začne na všetko pozerať a hodnotiť celkom, ale celkom inak. Túto pravdu dnes veľmi naliehavo aj v našej spoločnosti potrebujú všetci, ktorí na úkor druhých, na úkor spoločnosti zhŕňajú mamonu ako posadnutí šialenci a nikdy nemajú dosť. Ježiš túto pravdu aj dnes ponúka, ale počuje ho niekto? Počujú ho tí, ktorí tú pravdu najviac potrebujú? Kto Ježišovu pravdu odmietne a ignoruje, ten skôr alebo neskôr určite stroskotá. Kto je duchovne krátkozraký, ten to nevidí, ale Ježišovo posolstvo chce radikálne rozšíriť náš obzor.
Hovorili sme o tých, ktorých treba prebudiť z duchovného spánku, ktorí nevyhnutne potrebujú Ježišovu pomoc a vôbec o tom nevedia. Ľudia, ktorí pestujú kult mamony – to je jedna skupina z tejto kategórie. Takýchto skupín – teda ľudí, ktorí chodia po bludných cestách a nechcú si to priznať – je viac, a bolo by treba o nich hovoriť, ale teraz niet na to času. Sú totiž aj iní, ktorí sú dozretí na to, aby prijali pomoc Pána Ježiša, a to sú tí, ktorí túžia po jeho pomoci. Aspoň niektorým z nich budeme venovať pozornosť.
Sú ľudia, ktorých trápia výčitky svedomia aj pre všeobecnú hriešnosť, ale aj pre určité konkrétne hriechy, ktorých sa dopustili a na ktoré nevedia zabudnúť. Pán Ježiš im chce pomôcť, podobne ako pomohol Petrovi, ktorého trápil pocit viny zato, že zaprel Ježiša. Pán Ježiš ho trojnásobnou otázkou „Či ma miluješ?“ vedie jednak k tomu, aby si závažnosť svojho činu uvedomil – Ježiš Petrovo zlyhanie neberie na ľahkú váhu – ale trojnásobným poverením „Pas moje ovečky“ mu dáva najavo, že mu odpúšťa a že i naďalej ráta s jeho spoluprácou. Cez podobný proces prežitia viny, odpustenia a nového povolania môže a chce viesť aj nás.
Hriešnemu Zacheovi dal svojou návštevou najavo, že ho pokladá napriek jeho hriechom za Božie dieťa, a bol rád, keď sa Zacheus sám rozhodol napraviť to, čo svojimi hriechmi spôsobil. Pán Ježiš aj nás pokladá napriek našim hriechom za Božie deti, je ochotný byť naším hosťom, ale čaká, že napravíme, čo sme svojimi hriechmi spôsobili – nakoľko je to len možné.
Žene, ktorú pristihli pri cudzoložstve a ktorú chceli farizeji ukameňovať, povedal: „Ani ja ťa neodsudzujem“, ale dôrazne doložil: „Choď a odteraz už viac nehreš.“ S odpustením spája teda požiadavku pevného predsavzatia vyhýbať sa hriechu, pre ktorý nám daroval odpustenie – a samozrejme vyhýbať sa aj všetkým iným hriechom.
V srdciach všetkých týchto – aj Petra, aj Zachea, aj hriešnej ženy, ako aj všetkých ďalších, ktorí dostali od Pána Ježiša odpustenie, sa po tomto veľkom dare rozhostil pokoj. Po dlhom čase opakovaných výčitiek svedomia, ktoré sa človeku znova a znova vracajú do vedomia, znamená pokoj z odpustenia veľmi veľkú úľavu. A dáva mu zároveň veľkú silu k novému, krajšiemu životu. Ak v nás dozrela v tomto zmysle túžba po odpustení a pokoji, patríme aj my medzi tých, o ktorých Pán Ježiš hovorí: „Pozdvihnite oči a hľaďte na polia, že sa zabeleli k žatve.“
Aj pri ľuďoch, ktorí si uvedomujú svoje duchovné a iné problémy a túžia po Ježišovej pomoci, by sa dalo uviesť viac skupín, než sú len tí, ktorí túžia po odpustení. Každý sa môže zamyslieť nad svojím osobným životom a klásť si otázky, v akom zmysle sa Ježišove slová o poliach, ktoré sa zabeleli k žatve, vzťahujú na neho. Keď to objavíme, budeme prosiť Pána Ježiša ako tí ľudia zo samaritánskeho mesta, aby pobudol pri nás. A on zostane – nielen dva dni ako v tom meste, ale je ochotný a chce zostať pri nás stále, a neprestajne nás sprevádzať a pomáhať nám, pomáhať nám v takom zmysle, ako to on uzná za vhodné a správne. Keby sme ho takto prijali, bola by to pre nás tá najcennejšia pomoc.

Amen.

Ján Grešo
Cirkevný zbor Evanjelickej cirkvi augsburgského vyznania v Bratislave, 2005 - 2012

Webstránku Evanjelickej cirkvi a. v. na Slovensku nájdete tu.