Zjavenie Krista Pána mudrcom, Rímskym 1, 14 – 15
Dlžníkom som Grékom aj Negrékom, múdrym aj nerozumným, a tak hotový som aj vám v Ríme zvestovať evanjelium. (Rímskym 1, 14 – 15)
V dnešný deň si pripomíname, že mudrci od východu, upozornení zvláštnym úkazom na oblohe, navštívili v Betleheme malé dieťa Ježiša. No zmyslom dnešného sviatku nie je len pripomenutie tejto dávnej udalosti, o ktorej sa dočítame v 2. kapitole Evanjelia podľa Matúša. Posolstvom tohto sviatku je predovšetkým zdôraznenie univerzálnosti evanjelia, to znamená zdôraznenie myšlienky, že evanjelium bolo darované všetkým ľuďom bez výnimky, a to bez ohľadu na rozdiely rasové národnostné, sociálne, náboženské, kultúrne a iné.
Nám sa dnes táto myšlienka javí ako samozrejmá, ale v prvotnom kresťanstve ju bolo treba prebojovať. Pán Ježiš Kristus, Žid, sa narodil v židovskej národnej a náboženskej oblasti, a určitá skupina prvých kresťanov bola presvedčená, že evanjelium, ktoré On priniesol, je určené len pre túto úzku oblasť. Nakoniec sa, po určitom váhaní, presadilo univerzalistické chápanie.
Dôležitú úlohu v tomto zápase o uplatnenie univerzálnej platnosti evanjelia zohral apoštol Pavel. Právom ho nazývame „apoštolom pohanov“. Pôsobil síce aj medzi Židmi, ale pôsobil predovšetkým v pohanských oblastiach. V jeho slovách, ktoré sme čítali na začiatku, je vyjadrený priamo program jeho misie medzi pohanmi: „Dlžníkom som Grékom aj Negrékom.“ Pod slovom „Gréci“ nám tu treba rozumieť vtedajších vzdelaných, kultivovaných pohanov, pod slovom „Negréci“ taktiež pohanov, ale pohanov na nízkom, zaostalom stupni kultúrneho vývoja. V pôvodnom gréckom texte je použité slovo „barbaroi“, ale to v tom čase znamenalo niečo celkom iné, než čo my dnes rozumieme pod slovom „barbari“. Bolo to označenie ľudí, ktorí nepoznali grécku reč a grécku kultúru. Ale pre misionára Pavla tieto rozdiely nič neznamenali. Rovnako voči všetkým pociťoval misionársky záväzok, misionársku dlžobu prinášať im evanjelium, lebo bol presvedčený, že evanjelium potrebujú všetci.
Apoštol Pavel a všetci ostatní, ktorí uplatňovali túto tendenciu, sa mohli odvolať na samotného Pána Ježiša Krista. Z evanjelií napríklad vieme, že On vysoko vyzdvihol vieru pohanského stotníka, keď o ňom povedal: „U nikoho v Izraeli nenašiel som takú vieru.“ V jednom podobenstve predstavil práve nepravoverného Samaritána, Nežida, ako príklad, ako nasledovania hodný vzor pomáhajúcej lásky. Misijný príkaz Pána Ježiša: „Čiňte mi učeníkmi všetky národa“ sa výslovne vzťahoval na celý svet, teda nielen na izraelskú oblasť, ale aj na všetky mimoizraelské oblasti sveta.
Táto istá univerzalistická tendencia je názorne vyjadrená návštevou pohanských mudrcov v Betleheme. V evanjeliách sa hovorí o dvoch návštevách. Narodené betlehemské dieťa prišli navštíviť izraelskí pastieri, a potom ho prišli navštíviť neizraelskí, pohanskí mudrci. Tým je symbolicky veľmi pekne vyjadrené, že Pán Ježiš prišiel pre všetkých: aj pre Izraelitov, ale aj pre všetkých tých, ktorí žijú v mimoizraelských oblastiach sveta.
Myšlienka dnešného sviatku je veľmi dôležitá nielen pre pochopenie historickej cesty kresťanstva, ale aj pre dnešnú duchovnú situáciu. Ježišovo misijné poverenie stále trvá, lebo na svete je stále mnoho pohanských oblastí, v ktorých ľudia ešte nič nepočuli o Ježišovi Kristovi. Dnes myslíme na takzvanú pohanskú alebo vonkajšiu misiu. Misionárov, ktorí odchádzajú ako poslovia evanjelia do týchto oblastí, treba podporovať hmotne aj modlitbami, lebo ich práca je nielen namáhavá, ale neraz aj nebezpečná, riskantná.
Pohanstvo sa však nachádza nielen v oblastiach, ktoré doteraz ešte neboli dotknuté kresťanským posolstvom, ale pohanstvo sa šíri aj v takzvaných kresťanských krajinách. A okrem toho pohanské prvky sa nachádzajú aj v srdciach a praktickom živote mnohých kresťanov. Aj do všetkých týchto oblastí chce preniknúť evanjelium.
Teraz by sme chceli hovoriť o pohanstve, ktoré sa šíri v kresťanských oblastiach. Nie je to pohanstvo v čistej forme, lebo napríklad taká Európa je ovplyvnená kresťanskou kultúrnou tradíciou, a túto tradíciu nie je tak ľahko možné striasť zo seba. Aj tí, ktorí sa voči kresťanstvu správajú vyslovene nepriateľsky, nesú na sebe mnoho stôp kresťanstva, i keď o tom nevedia a neboli by ochotní priznať to. Bolo by zaujímavé tieto nepoznané, neuvedomené prvky kresťanstva stopovať, odhaliť. Nejdeme to teraz robiť. Len si chceme uvedomiť, že na tejto nezničiteľnej pôde kresťanskej tradície sa objavilo mnoho myšlienkových a životných prvkov z pohanstva. Niektoré z týchto pohanských prvkov by sme si chceli uvedomiť.
Moderní pohania hľadajú si svojich bohov v rámci stvoreného sveta. I keď človek povie, že neverí v žiadneho boha, tak predsa má niečo, nejakú hodnotu, ktorú pre seba pokladá za najvyššiu, najcennejšiu, nedotknuteľnú, za svätú. Keby sme sa dôkladne pozreli na jednotlivých moderných pohanov, u každého by sme našli niečo, čo pokladá za sväté, najcennejšie. Lenže na rozdiel od kresťanstva, ktoré verí v Stvoriteľa všetkého, ktoré verí v Syna Božieho Ježiša Krista, na rozdiel od tohto si moderní pohania – podobne ako starí pohania v biblickej dobe - vyberajú svojich bohov z rámca stvoreného sveta. Ide teda o hodnoty, ktoré majú iba dočasnú, nie absolútnu platnosť. Môžu to byť najrozličnejšie hmotné hodnoty, kariéra, sláva, môžu to byť niektorí ľudia, a všeličo iné.
Ďalším znakom moderného pohanstva je popieranie večnosti, popieranie sveta, ktorý je za hranicami našej pozemskej skúsenosti. Človek, ktorý popiera večnosť, usiluje sa nájsť zmysel iba v rámci tohto časného života, a v mnohých prípadoch sa oddáva bezuzdnému využívaniu hodnôt tohto sveta. Tento životný postoj vyjadril apoštol slovami: „Jedzme, pime, lebo zajtra zomrieme.“
Ďalším znakom pohanstva sú povery. Je veľmi pozoruhodné všimnúť si, koľko je takzvaných moderných ľudí na takzvanej vysokej kultúrnej úrovni, ktorí sú otrokmi povier. Platí to nielen o jednoduchých ľuďoch, ale aj o mnohých ľuďoch na vysokom spoločenskom stupni. Mnohí si čítajú horoskopy, a to nie iba ako nevinné pobavenie, ale im vo veľkej miere veria.
Ďalším znakom pohanstva v modernom svete je fatalizmus, viera v slepý osud. Kde sa stráca viera v živého, osobného Boha, tam nastupuje viera v slepý osud. Mnohí ľudia sú dnes otrokmi tohto životného smeru.
Tieto a ďalšie prvky pohanstva sa nachádzajú nielen u tých, ktorí sa výslovne rozišli s kresťanskou cirkvou alebo sa voči nej stavajú nepriateľsky, ale niečo z nich nosíme vo väčšej alebo menšej miere vo svojom srdci aj my, ktorí sa hlásime ku kresťanskej cirkvi.
Dnešný sviatok zdôrazňuje, že Ježiš Kristus so svojím evanjeliom prichádza aj do týchto moderných pohanských oblastí, že prichádza aj do kresťanských sŕdc, v ktorých ešte prežívajú pohanské prvky a chce nás od tohto všetkého oslobodiť.
Vo všetkom, čo sme povedali o modernom pohanstve, je obsiahnutá kritika na adresu moderného pohanstva. Na túto kritiku by nám však zástancovia moderného sekularizmu – ako toto pohanstvo môžeme tiež nazvať – mohli namietnuť, že sekularizmus je vyšší stupeň vo vývoji ľudského ducha a že nie sekulárny človek sa má vrátiť k viere v Boha, ale že veriaci človek má prejsť k sekulárnemu postoju.
Na túto námietku treba odpovedať, a odpovedáme takto: Ježiš Kristus priniesol zásadné odpovede na najzávažnejšie otázky ľudského bytia. Odkiaľ prichádzam a kam idem? Aký je zmysel existencie vesmíru a môjho vlastného bytia? Čo si mám počať s hraničnými situáciami? Kde sa berie zlo a existuje vôbec jeho koniec? Dá sa vôbec objaviť nejaký pozitívny význam smrti a ak áno, v čom spočíva? Ide o otázky, ktoré sú spoločné pre veriaceho aj neveriaceho človeka. Tým, že človek prestane veriť v Pána Boha, ešte neunikne pred týmito otázkami. Aj neveriaci človek – pokiaľ ostáva mysliacou bytosťou musí hľadať na ne odpovede. Aké odpovede na tieto otázky prináša moderné pohanstvo, moderný sekularizmus? Prináša azda niečo lepšie, vyššie, než to, čo ponúka kresťanstvo?
Kresťanstvo prináša posolstvo, že Boh – mocná a milujúca bytosť – je pôvodcom sveta, pôvodcom človeka. Že Boh je aj cieľom, ku ktorému človek ide. Je azda lepšie sekulárne stanovisko, podľa ktorého je človek izolovaný jav, dielo náhody, jav, ktorý nemá zámerný pôvod, nemá cieľ, nemá smer, nemá zmysel? To by sme naozaj nemohli povedať, a preto radšej ostávame pri viere v Pána Boha.
Ježišovo evanjelium prináša lásku, radikálnu lásku, ako najvyšší princíp mravnosti. Ježiš Kristus vystupňoval túto zásadu tak radikálne, že hovoril dokonca aj o láske k nepriateľom. Možno azda povedať, že v modernom sekularizme sa nachádza vyššia mravnosť? Nič také nevidíme a nepoznáme. Preto radšej zotrvávame pri Ježišovej etike, pri Ježišových zásadách mravnosti.
Kresťanstvo vedie človeka k tomu, aby cítil zodpovednosť pred Pánom Bohom. Kto prijme túto zodpovednosť, nosí ju v sebe, nosí ju stále so sebou, a to nielen vtedy, keď ho vidia ľudia, ale aj vtedy, keď je celkom sám. Sekulárny životný postoj tiež hovorí o zodpovednosti, ale len o zodpovednosti pred druhými ľuďmi, pred rozličnými spoločenskými inštitúciami. Táto zodpovednosť má nepochybne svoj veľký význam, ale v porovnaní so zodpovednosťou pred Pánom Bohom je to zodpovednosť veľmi zlomkovitá a nie vždy dosť účinná. Lebo kde človek necíti na sebe dozerajúce a kontrolujúce oči, tam cíti uvoľnenie od zodpovednosti. Ak si teda položíme otázku, ktorý typ zodpovednosti stavia pred človeka vyššie nároky, ktorý typ zodpovednosti vedie človeka na vyššiu úroveň ľudskosti, ľudského bytia, musíme odpovedať: zodpovednosť pred Bohom, lebo tú nosí človek stále so sebou, a tá siaha do podstatnejších hĺbok ľudskej bytosti. Pri zodpovednosti pred ľuďmi ide o strach pred trestom. Pri zodpovednosti pred Pánom Bohom ide o existenciu človeka. To je ďalší dôvod, ktorý nás vedie k tomu, aby sme dali prednosť kresťanskému životnému postoju pred sekulárnym.
V kresťanskom chápaní má terajší ľudský život zmysel v tom, že je to príprava na večnosť. Takéto chápanie dáva plnohodnotný obsah už aj časným dňom človeka. Pri tomto chápaní zmyslom smrti je, že je to cez vzkriesenie sa uskutočňujúci prechod z časného štádia na večné, definitívne štádium. Ale pri sekulárnom chápaní, kde sa na smrť pozerá ako na definitívny koniec všetkého, sa nedá objaviť nejaký pozitívny zmysel smrti a v dôsledku toho sa ani pre časný život nedá objaviť definitívny, všeobsiahly zmysel. Aj toto porovnanie ukazuje, že kresťanský životný postoj – ak je skutočne prežívaný – je vyšší ako sekulárny.
Takto by sme mohli preberať ďalšie body, a znova a znova by sme prichádzali k záveru, že moderný sekularizmus, moderné pohanstvo nám neposkytuje nič, čím by bolo kresťanstvo prevýšené, ba naopak, necháva nás hlboko pod touto úrovňou. Preto nevidíme ani najmenší dôvod, prečo by sme mali opustiť kresťanstvo a pridať sa k modernému pohanstvu.
Naopak, všetky dôvody hovoria za to, že moderní pohania veľmi naliehavo potrebujú objaviť Ježiša Krista a jeho evanjelium. A práve v tom je aktuálnosť posolstva sviatku Zjavenia Krista Pána mudrcom aj pre dnešok. Ježiš Kristus prišiel na svet ako Spasiteľ všetkých. On ponúka svoju záchranu a nový život všetkým bez výnimky, aj všetkým dnešným sekulárnym ľuďom.
V dnešný sviatok by sme si mali uvedomiť, aká veľká je v tejto veci naša zodpovednosť. Táto zodpovednosť by nás mala priviesť k tomu, aby sme žili tak, mysleli tak, hovorili tak, aby sme aspoň niekomu zo sekulárnych ľudí umožnili stretnúť sa s Ježišom Kristom, Spasiteľom sveta. Amen.
Ján Grešo
|
Cirkevný zbor Evanjelickej cirkvi augsburgského vyznania v Bratislave, 2005 - 2012
Webstránku Evanjelickej cirkvi a. v. na Slovensku nájdete tu.
|
|
|
