V súvislosti s tým, že Cirkevný zbor (CZ) ECAV na Slovensku Bratislava 15. februára 2013 ukončil svoju činnosť, nájdete aktuálne informácie na webových stránkach nástupníckych zborov:
CZ ECAV na Slovensku Bratislava DÚBRAVKA (www.ecavdubravka.sk)
CZ ECAV na Slovensku Bratislava LEGIONÁRSKA (www.legionarska.sk)
CZ ECAV na Slovensku Bratislava STARÉ MESTO (www.velkykostol.sk, www.facebook.com/ECAVKonventna)
Táto stránka (www.ecavba.sk) obsahuje iba archívne dokumenty. Ďakujeme za porozumenie.
Kázne

Posledná nedeľa po Zjavení, Matúš 17, 1 – 9

O šesť dní vzal Ježiš Petra, Jakuba a jeho brata Jána a vyviedol ich na vysoký vrch do samoty. Tam pred nimi bol premenený: tvár mu žiarila sťa slnko a rúcho mu zbelelo ako svetlo. A hľa, ukázali sa im Mojžiš a Eliáš a zhovárali sa s ním. Peter nato povedal Ježišovi: Pane, je dobre, že sme tu. Ak chceš, urobím tu tri stany: jeden tebe, jeden Mojžišovi a jeden Eliášovi. Kým ešte hovoril, zastrel ich jasný oblak a hľa, z oblaku bolo počuť hlas: Toto je môj milovaný Syn, ktorého som si obľúbil. Jeho počúvajte. Keď to učeníci počuli, padli na tvár a hrozne sa báli. Ježiš však prišiel, dotkol sa ich a povedal: Vstaňte a nebojte sa! Keď pozdvihli oči, nevideli nikoho, iba samotného Ježiša. Keď schádzali z vrchu, prikázal im Ježiš: Nehovorte nikomu o tom videní, kým Syn človeka nebude vzkriesený z mŕtvych. (Matúš 17, 1 – 9)

Prečítali sme odsek, ktorý hovorí o tajomnej udalosti Ježišovho premenenia ďaleko od zástupov, na jednom vrchu. Tento príbeh nám umožňuje aspoň trochu nazrieť do skrytej, tajomnej oblasti Ježišovho duchovného života.
To, o čom sme čítali, zrejme nebol jediný zážitok tohto druhu, ktorý mal Pán Ježiš v priebehu svojho pozemského pôsobenia. Slová, ktoré sa ozvali z neba v priebehu tejto udalosti: „Toto je môj milovaný Syn, ktorého som si obľúbil“ poznáme aj z inej súvislosti. Zazneli pri Ježišovom krste, keď vystupoval z vody. Ježišov krst bol pre neho zrejme tiež zážitkom tesného osobného kontaktu s nebeským svetom, s jeho nebeským Otcom.
V evanjeliách je niekoľko zmienok o tom, že Pán Ježiš odchádzal nad ránom modliť sa do samoty, alebo že strávil von v samote noc v modlitebnom sústredení. Obsah týchto chvíľ nám ostáva skrytý – patrí k Ježišovmu najintímnejšiemu duchovnému životu. Náš kázňový text však naznačuje, že Ježišove modlitby v samote, v prírode, mohli byť sprevádzané podobnými zážitkami intenzívneho kontaktu so svetom jeho nebeského Otca. Túto domnienku podporuje správa o tejto istej udalosti, ako je zapísaná v Evanjeliu podľa Lukáša. Tam čítame, že Ježiš vystúpil na vrch modliť sa. A jeho modlitba viedla k takémuto vrcholnému zážitku.
Takéto chvíle hlboko prežívaného spojenia s Božím večným svetom mali nesmierny význam pre Ježišov život a jeho pôsobenie. Z nich pochádzal obsah toho, čo hovoril a robil, z nich pochádzala jeho sila a jeho pokoj, o čom evanjeliá hovoria tak pôsobivo.
Keď sa sústredíme na príbeh, o ktorom hovorí prečítaný odsek, musíme si uvedomiť pozoruhodný kontext, do ktorého je táto udalosť vo všetkých troch evanjeliách zasadená. Toto je stručný obsah tejto širšej súvislosti: Peter povedal pekné vyznanie o Ježišovi, že On je Kristus, teda Boží Mesiáš. Pán Ježiš prijal s uznaním toto vyznanie, ale hneď po ňom korigoval vtedajšie rozšírené predstavy o Mesiášovi, keď povedal, že On, Mesiáš musí trpieť, byť zavrhnutý a ukrižovaný a že na tretí deň vstane z mŕtvych. Odmietol Petrovu snahu odhovoriť ho od tejto cesty. Povedal, že aj učeníci, ak ho budú verne nasledovať, budú musieť znášať prenasledovanie a každý deň niesť svoj kríž. Tým všetkým je naznačené, že Ježiša čakajú ťažké udalosti a ťažké udalosti čakajú aj učeníkov.
V tomto celkovom kontexte blížiaceho sa Ježišovho utrpenia nám treba vidieť význam a zmysel udalosti Ježišovho premenenia. On sám, Pán Ježiš, bude potrebovať silu, svetlo, istotu, preto odchádza na vrch, aby tam prežil jednu z vrcholných udalostí svojho života. Rovnako učeníci budú potrebovať silu, svetlo, istotu, preto ich berie so sebou, aby im daroval účasť na tejto jeho osobnej udalosti.
Čo sa udialo v tej tajomnej situácii na vrchu? Evanjelisti píšu: „Tam pred nimi bol premenený: tvár mu žiarila sťa slnko a rúcho mu zbelelo ako svetlo.“ Pán Ježiš vo forme tejto tajomnej skúsenosti prežíva vrcholné chvíle síce krátkeho, no predsa veľmi dôležitého pobytu vo svojom večnom, nebeskom domove. Nebeský Otec mu daruje túto chvíľu pobytu v nebeskej sláve. Znova počuje – aj on aj prítomní učeníci – veľké uistenie: „Toto je môj milovaný Syn, ktorého som si obľúbil.“
Zároveň má možnosť jasne si uvedomiť konečný cieľ svojej cesty: On prišiel z večnosti a vráti sa do večnosti. Vráti sa do večnosti cez bolestné štádium utrpenia, ukrižovania a víťazného vzkriesenia. Takže aj to utrpenie, na cestu ku ktorému vstupuje, stáva sa pre neho priehľadné, transparentné. Cez ťažké a predsa transparentné utrpenie dovidí na cieľ svojej cesty, ktorým je jeho oslávenie, návrat do večnosti. Táto jeho istota sa jasne dostáva k slovu v jeho vznešenej a dôstojnej Veľkňazskej modlitbe, ktorú máme zapísanú v 17. kapitole Evanjelia podľa Jána.
Uprostred bolesti, poníženia, utrpenia, ukrižovania, ktoré sa blíži, mu tento zážitok a tie slová, ktoré zazneli z oblaku, dodajú silu a pokoj a nezlomnú dôveru v nebeského Otca.
Keď mu v Getsemane bude po tvári stekať pot úzkosti, vtedy mu spomienka na to, čo zažil na vrchu premenenia, dodá silu, aby sa od prosby: „Otče, ak je možné, nech ma minie tento kalich“ prebojoval k slovám pokorného prijatia: „ale nie ako ja chcem, ale ako Ty, nech sa stane nie moja vôľa, ale Tvoja.“
Keď ho nehodní budú krivo obviňovať, osočovať, keď ho falošne odsúdia a budú ho biť, trýzniť, pľuvať na neho, tŕním ho korunovať, keď sa mu, trpiacemu na kríži, budú vysmievať, vtedy mu to, čo zažil na vrchu premenenia dá silu obstáť a nepreklínať, ale modliť sa za tých, ktorí mu spôsobujú to veľké utrpenie, a kajúceho lotra prijať do svojho kráľovstva.
Vzkriesenie ho potom priblíži k osláveniu, keď mu tvár už stále bude žiariť ako slnko a jeho rúcho bude biele ako svetlo. Potom neskôr jas jeho tváre ožiari takého Saula Pavla, nepriateľa, ten stratí načas zrak, a zážitok stretnutia s osláveným Kristom ho vysoko pozitívne poznačí na celý život.
O takúto vysoko závažnú záležitosť išlo v udalosti jeho premenenia na vrchu. Bez takýchto modlitebných sústredení a osobitných zážitkov spojenia s večnosťou by sme sotva mohli pochopiť silu jeho osobnosti a jeho pôsobenia.
Podľa znenia správy o tomto príbehu u Lukáša sa Mojžiš a Eliáš rozprávali s Ježišom o jeho smrti, ktorú mal podstúpiť v Jeruzaleme. Môžeme sa domnievať, že pri tých iných chvíľach modlitebného sústredenia, ktoré spomínajú evanjelisti, si Ježiš tiež v spojení s večnosťou ozrejmoval a uisťoval sa, ktoré kroky v jeho účinkovaní majú nasledovať. Takže všetko, čo o jeho pôsobení hovoria evanjeliá, to znamená jeho učenie, jeho slová a činy, všetko toto bolo nie náhoda, ale výsledok zámerného rozhodnutia nebeského Otca. V modlitbe a podobných zážitkoch, ako je tento, získaval Pán Ježiš o tom istotu.
Z toho ihneď vyplýva jeden závažný dôsledok pre nás: Ježišove slová a činy, jeho správanie a spôsob reagovania – to všetko nám treba brať veľmi, veľmi vážne a záväzne. Čo nie je dielo náhody, ale výsledok premysleného zámeru, Božieho zámeru, k tomu treba pristupovať s najväčšou vážnosťou.
Tento raz, ako sme si už všimli, odchádza Pán Ježiš k svojmu veľkému modlitebnému zážitku výnimočne nie sám, ale berie so sebou troch najbližších učeníkov, Petra, Jakuba a Jána. Pre nich to bol celkom osobitný, v určitom zmysle šokujúci zážitok. Keď uvideli Pánovu žiariacu tvár a rúcho biele ako svetlo, a keď počuli hlas z oblaku, padli na tvár a náramne sa báli. Aj Saul sa triasol, keď sa stretol s osláveným Pánom pri Damasku a keď ho ožiarilo silné svetlo. Aj my by sme sa báli. Prestrašených učeníkov sa Ježiš dotkol a povedal im: „Vstaňte a nebojte sa!“
No nie kvôli tomuto zážitku strachu ich Pán vzal so sebou. Vzal ich preto, že aj oni potrebovali preventívnu pomoc pre udalosti, ktoré budú aj pre nich veľmi ťažké. Pri tomto zážitku si majú uvedomiť a natrvalo so sebou si odniesť poznanie, kto vlastne je ten Ježiš, ich Majster. Pri divoch, ktorých už boli svedkami, si mohli a mali uvedomiť Ježišovu osobitnú moc. A teraz, pri jeho premenení, si majú uvedomiť, že jeho pôvod a pôvod jeho moci nie je v tomto svete, že jeho domovinou je ríša svetla, že za ním stojí a kryje ho nekonečne vyššia moc, než sú všetky sily zla – ľudské i démonské.
Túto istotu budú učeníci tak veľmi potrebovať, keď s ich Majstrom budú hriešni ľudia robiť to, čo On trikrát predpovedal. Keď sa ich bude zmocňovať strach, hrôza, panika, mali by si pripomenúť, ba znova precítiť a prežiť, čo zažili na vrchu premenenia.
Pochopili a prijali tú prípravu? Tak sa zdá, že v tomto ohľade neboli veľmi učenliví. Cestou na Olivový vrch, do Getsemane Peter uisťoval Ježiša, že ho nikdy nezaprie a neopustí, i keby mal ísť s ním na smrť – a o pár hodín ho zaprel. Pri Ježišovej modlitbe v Getsemane akurát títo traja jeho najbližší učeníci zaspali, hoci im dal najavo, že veľmi potrebuje ich bdelú prítomnosť. Pri jeho zatknutí sa rozutekali. Po jeho vzkriesení podaktorí pochybovali o vierohodnosti správ o jeho novom živote. Toto všetko bolo pre Pána Ježiša v určitom zmysle sklamaním. No napriek tomu všetkému sa ich nevzdal; mal s nimi trpezlivosť a i naďalej s nimi počítal.
Nielen pre situácie, ktoré mali zakrátko nastať, ale aj pre všetky ďalšie situácie života si na základe tejto skúsenosti mali učeníci uvedomiť niečo dôležité. Keďže sa nám príbeh o premenení Ježiša zachoval až v trojnásobnej verzii, a to v prvých troch evanjeliách, je jeho posolstvo určené zrejme aj pre nás. Treba si nám uvedomiť a do chápania nášho života pevne zaradiť poznanie, že naša existencia nie je osamotený jav, izolovaný fenomén, ale že je obklopená, že sme obklopení Božím večným svetom, obklopení poznaním, ktoré má Pán Boh o nás, obklopení jeho láskou a jeho dobrými úmyslami s nami, obklopení neprestajnou zodpovednosťou pred ním, naším Stvoriteľom a Pánom.
Treba si nám uvedomiť, že konečný cieľ našej životnej cesty nie je v tomto časnom svete, ale vo večnosti, uvedomiť, že Pán Ježiš nás so žiariacou tvárou a v bielom rúchu očakáva na tej druhej strane hranice.
S večnosťou ako štádiom nášho bytia nám treba rátať tak vážne, ako s ňou rátal Pán Ježiš, a to práve a jedine preto, že nás on svojou obetnou smrťou vykúpil od smrti večnej a moci diabolskej. Treba si nám osvojiť apoštolovu vetu, že ak s ním, s Pánom Ježišom, trpíme, budeme s ním aj oslávení, a že utrpenia terajšej doby nie sú rovné sláve, ktorá sa má zjaviť na nás.
Cez utrpenie, do ktorého sa môžeme dostať, treba sa nám naučiť – podobne, ako to robil Pán Ježiš – pozerať ako cez niečo priezračné, transparentné, aby sme dovideli až k cieľu, kde Pán Boh zotrie každú slzu z očí, kde už nebude bolesť ani smrť.
S úctou a bázňou sledujeme príbeh Pánovho premenenia na vrchu. S bázňou, pokorou a vďačnosťou si uvedomujeme, že tento príbeh je tu aj pre nás, aby sme si osvojili základné poznanie, že sme so svojím životom zakotvení vo večnosti, v Božej láske a milosti a že aj naším cieľom je večnosť. To by nás naučilo a dalo silu chápať život a prežívať ho celkom novým, podstatne lepším spôsobom. Amen.

Ján Grešo
Cirkevný zbor Evanjelickej cirkvi augsburgského vyznania v Bratislave, 2005 - 2012

Webstránku Evanjelickej cirkvi a. v. na Slovensku nájdete tu.