Predpôstna nedeľa, 4. Mojžišova 13, 1 – 2 . 21a . 25 – 28; 14, 6 – 8
4. Mojžišova 13, 1 – 2 . 21a . 25 – 28: 14, 6 – 8
„Hospodin hovoril Mojžišovi: Pošli mužov preskúmať Kanaánsku krajinu, ktorú dám Izraelcom. Pošlite po jednom mužovi z každého otcovského kmeňa.
Vystúpili a preskúmali krajinu.
Po štyridsiatich dňoch sa vrátili z prieskumu krajiny. Šli, až prišli k Mojžišovi a Áronovi i k celému zboru Izraelcov, podali správu im i celému zboru a ukázali im ovocie krajiny. A rozpovedali mu: Prišli sme do krajiny, do ktorej si nás poslal. Naozaj oplýva mliekom a medom. Toto je jej ovocie. Ibaže ľud, ktorý obýva krajinu je mocný a mestá má opevnené a veľmi veľké. Ba aj potomkov Anákových sme tam videli!"
4. Mojžišova 14, 6 – 8:
„Avšak Józua, syn Núnov, a Káleb, syn Jefunneho z vyzvedačov, ktorí preskúmali krajinu vraveli celému zboru Izraelcov: Krajina, ktorú sme prešli, aby sme ju preskúmali, je mimoriadne dobrá krajina! Ak bude mať Hospodin v nás záľubu, dovedie nás do tejto krajiny a dá nám ju.“
Milí bratia a milé sestry!
Po silnej búrke sa na pobreží mora v smrteľnom zápase zmietali tisícky živých tvorov. Boli to morské hviezdice. Búrkovým vetrom zdvihnuté obrovské vlny ich vyhodili na desiatky metrov od brehu. Bol nimi posiaty. Na zvláštny úkaz sa prišlo pozrieť mnoho ľudí. Morské živočíchy na súši umierali. Jeden chlapec sa sklonil. Vzal do rúk zopár hviezdic. Rozbehol sa smerom k moru.
„Čo to robíš?“– Opýtal sa ho niekto z dívajúceho sa davu.
„Idem ich hodiť do vody, lebo inak všetky zahynú.
„Sú ich tu tisíce. Nemôžeš zachrániť všetky! Nemôžeš zmeniť veci!“ – Volal muž.
Chlapča hodilo ďalšiu z hynúcich hviezdic do mora a povedalo: „Pre túto hviezdicu som veci zmenil.“
Muž zostal chvíľu ticho, no potom pribehol, aj on začal zbierať hviezdice a hádzať ich do vody. Po chvíli sa pridalo ďalších pár ľudí. O pár minút ďalší, postupne ich bolo množstvo. A tak sa umierajúce živočíchy dostali vody, kde našli už temer stratený život.
Áno, na zmenu vecí stačí, keď niekto, hoci aj malý, má vieru a odvahu začať.
Bratia a sestry, konštatovanie: „Nemôžem zmeniť veci!“, nie je neznámym. Všeličo, čo sa okolo nás deje, zdá sa potvrdzuje, že platí: Nemôžeš zmeniť veci! Znechucuje to a v srdciach plodí malovernosť. Sociálna neistota, pretrvávajúca polarizácia v krajine i cirkvi, vyhrotené medziľudské vzťahy prispievajú k tomu, že sa mnohé javí ako bezvýchodiskové. Rastie apatia, ubúda nadšenie.
Nemôžeme zmeniť veci – v štáte, v cirkvi. Sme bez dobrej budúcnosti. – To bol aj pocit Izraelov, keď sa vrátili z prieskumu zasľúbenej krajiny. Nielen lož, ale aj nevera má krátku pamäť. Všetko vidí temné. Izraelci zabudli, že počas ich putovania púšťou na ceste do slobody, Hospodin už toľkokrát prejavil svoju moc. Pán Boh konal a koná dobro mnohým. Navzdory tomu, že Mu úplne verí len málo ľudí.
Bratia a sestry, aj my putujeme do zasľúbenej krajiny, no nie inak ako cez púšť. Púšť, ktorou máme putovať, je žiť tvárou v tvár problémom bez toho, aby sme strácali dôveru v Krista.
Nebolo by poctivé prisladzovať kresťanstvo, prezentovať ho ako pohodlnú cestu. Ono zostane spojené s prijatím a nesením kríža. Cesta do zasľúbenej krajiny Božieho kráľovstva je vždy spojená so stratou mnohých falošných nádejí. – Ilúzií o ľuďoch, stratou klamných nádejí, že kresťanovo je akousi pohodlnou poistkou, že je možné bez obetí, že od nás sa vôbec nič nečaká.
Doba, v ktorej žijeme je v mnohom pochmúrna. Nefalšovanú radosť v nej budú mať iba tí, ktorí úprimne dôverujú Ježišovi. Iba ľudia, ktorí vidia predovšetkým možnosti, ktoré má Boh, nie iba vlastné obmedzené možnosti.
Ako kresťania si nezakrývame oči pred problémami, no chceme na ne hľadieť s vedomím, že Hospodin ide s nami. Inak by sme už dávno prehrali.
Keď túžime po duchovnej obnove, potom vedzme, že našu krajinu aj cirkev vytiahnu z krízy iba nadšenci. Len tí, ktorí sa „odvážia hodiť do mora toľko hviezdic, koľko sa im dá“. Iba tí, ktorí nepovedia: Všetka námaha je zbytočná; krajina, do ktorej si nás, Bože, poslal síce oplýva mliekom a medom, ibaže ľud, ktorý ju obýva, je mocný a mestá má opevnené a veľmi veľké. Ba aj potomkov Anákových (obrov, to, čo nám naháňa strach) sme tam videli!
Víťazstvo, ktoré premáha svet, je viera v. Ježiša Krista. Na zmenu mnohého by stačilo, keby niekto, hoci malý, mal vieru a odvahu začať. Začať slúžiť, aj keď sa mnohí len prizerajú. Obetovať sily, um, čas aj prostriedky, aj keď ma druhí budú považovať za naivného blázna. Takto bláznivé sa kedysi javilo počínanie Luthera, keď – spočiatku celkom osamelý – vystúpil za Božiu vec proti tým, ktorí mali vplyv a mnohú moc. I Ježiš sa zdal mnohým ako naivný rojko. Aj chlapec z úvodného príbehu najprv takto vyzeral; a predsa, jeho viera a odvaha oslovila ďalších a spolu zachránili tisíce morských živočíchov. O čo viac máme mať vieru a odvahu my, ktorých Pán povolal ukazovať ľuďom cestu k záchrane, do života v Božej blízkosti.
Tých, ktorí dôverujú Pánu Bohu, je spravidla menej, ako tých, ktorí sa prizerajú, či sú ochromení strachom. Tých, ktorí šomrú a repcú je zväčša viac, ako tých, ktorí dôverou v Božiu moc prekonávajú problémy a prekážky. Ku komu z nich sme patrili v období, ktoré máme na tomto konvente hodnotiť? Na čiu stranu – maloverných alebo dôverujúcich, reptajúcich či hotových k činom, ustráchaných a či vo viere odvážnych, sa hodláme v ďalšom období postaviť? Povieme: Nemôžem zmeniť veci! Budeme hľadať výhovorky, neprekonateľné prekážky alebo sme ochotní urobiť to, čo môžeme, veriac, že sám Pán Boh bojuje za nás?
Patríme k reptajúcim alebo k tým, čo ako Józua a Káleb povzbudzujú zvyšok? Prináležíme iba ku kritikom či komentátorom udalostí, alebo „hodíme do mora aspoň toľko hviezdic, koľko sa nám zmestí do rúk?“ – To sú otázky, na ktoré si máme, každý za seba, treba poctivo odpovedať v pohľade do minulosti aj budúcnosti.
Ak budeme aj v novom pracovnom období bojovať s odvahou, zistíme, že Kristus je na našej strane. Hoci, cesta do zasľúbenej krajiny nebude bez bojov ani bez obetí. Z minulosti vieme, že nakoniec posledné – múdre i láskavé slovo – vždy patrí Bohu, smieme teda do budúcnosti hľadieť s nádejou, napriek všetkým ťažkostiam, ktoré prinesie.
Vložme túto nádej do modlitby: „Ježiši krok náš, spravuj v každý čas. Tŕnistými aj cestami, len Ty kráčaj vždy pred nami – a keď skončí boj, raj nám otvor svoj!“ (ES 456, 4). Amen.
(Úvodný príbeh pochádza od Bruna Ferrera – je voľne prerozprávaný).
Martin Šefranko
|
Cirkevný zbor Evanjelickej cirkvi augsburgského vyznania v Bratislave, 2005 - 2012
Webstránku Evanjelickej cirkvi a. v. na Slovensku nájdete tu.
|
|
|
