Evanjelium podľa Jána 8, 1 - 11
Milí bratia a milé sestry!
Tento týždeň je Národným týždňom manželstva. Prečítajme si príbeh, ktorý sa týka krízy manželstva a stavia nám pred oči hodnotu vernosti – a to v manželstve, no nielen v ňom.
Evanjelium podľa Jána 8, 1 – 11
Nijaká iná kniha nebola v dejinách vystavená takému podrobnému skúmaniu, ako Biblia. Pre lepšie porozumenie nášho evanjeliového príbehu si pripomeňme trochu z histórie biblického textu.
Počas prvého tisícročia od vzniku kresťanstva sa zachovalo asi 750 rukopisov Novej zmluvy (NZ) a niekoľko desiatok rukopisov Starej zmluvy (SZ). Pravdaže, pri jednotlivých rukopisoch nešlo o kompletne zaznamenaný text SZ či NZ, ale o rukopisy jednotlivých kníh, ktoré SZ či NZ obsahujú, resp. „len“ o zlomky, o časti textov jednotlivých kníh. Zhruba 200 rokov existuje v nemeckom meste Štutgart komisia, členovia ktorej sa venujú porovnávaniu rukopisov Biblie. Táto komisia zostavila tzv. textus receptus – originálny text Písma svätého: pri SZ v pôvodnej hebrejčine, pri NZ v gréčtine. Textus receptus je ten text, ktorý sa nachádza vo väčšine biblických rukopisov. Čím vo viacerých a v čím starších biblických rukopisoch sa ten – ktorý verš nachádzal, tým mal väčšiu šancu dostať sa do textu receptu. V študijných vydaniach Biblie sú všetky odchýlky od textu (receptu) – ako ich zaznamenávajú iné rukopisy – uvedené pod čiarou v tzv. kritickom aparáte. Každý, kto ovláda hebrejčinu a gréčtinu – jazyky, ktorými boli knihy Biblie pôvodne napísané, si môže kúpiť najautentickejší text – textus receptus – a čítať Písmo sväté podľa jeho najvernejšej dostupnej verzie.
Túto históriu biblického textu si spomíname preto, lebo odborníci na NZ podnes definitívne nerozhodli, či príbeh o cudzoložnici, ktorý je základom dnešnej kázne, patrí do Jánovho evanjelia. Ak text doplnený z niektorých rukopisov gréckej pôvodiny, ho preto náš slovenský evanjelický preklad Biblie uvádza v hranatých zátvorkách V určitom počte starých evanjeliových rukopisov sa totiž tento príbeh nenachádza. Podľa iných rukopisov by mohol patriť do Lukášovho evanjelia. Tak sa zdá, sťa by tento príbeh nebol nikde celkom doma, ako by ho nik nechcel mať. A ani sa príliš nečudujeme. Veď kto by chcel mať doma cudzoložstvo?
Téma cudzoložstva je viac ako chúlostivá, ak nie priam pikantná. Je to téma, o ktorej ľudia síce radi hovoria, pravda, iba vtedy, ak sa to netýka ich. Biblia, i tento jej príbeh, sa nás však týka. Je aj o našom živote. A čo je v Biblii napísané, je aj nám na poučenie napísané, aby sme skrze trpezlivosť a skrze útechu Písem mali nádej (R 15, 4). O čom sa môžeme poučiť z príbehu o cudzoložnici?
(1) Stavia nám pred oči vzácnu hodnotu vernosti. Nielen v manželstve sú vernosť a nevera alternatívy, pre ktoré sa denne rozhodujeme. Neverný môže byť človek aj sám sebe, svojim zásadám, svojim predsavzatiam, svojmu presvedčeniu. Keď žijeme v manželstve, ale aj keď v ňom nežijeme, sme vystavení pokušeniu nevery – nie len sexuálnej, ale aj myšlienkovej a citovej, ktoré sexuálnu neveru predchádzajú (čítaj: Mt 5, 27n). Za cudzoložstvo bol podľa Mojžišovho zákona trest smrti (3M 20,10; 5M 22, 22). Keby to platilo podnes, problém nezamestnanosti by bol zrejme do značnej miery vyriešený... Prečo taká tvrdosť trestu? – Preto, lebo aj ona upozorňuje na nedotknuteľnosť manželského zväzku.
Ako sme počuli (z Mt 5, 27n), Ježiš vzťahuje cudzoložstvo nielen na vykonaný čin, ale už na to, čo sa deje v srdci – v mysli človeka. Preto bol Jeho postoj iný ako správanie zákonníkov a farizejov. Títo videli len skutok, no nepýtali sa: Kto vie, prečo oná žena konala tak ako konala? Kto vie, ako vyzeralo jej manželstvo? Kto vie, čo ju vohnalo do objatia iného muža? – Možno práve to, že od vlastného manžela sa jej lásky a prijatia nedostávalo. Sú tu i ďalšie otázky: Ak farizeji a zákonníci priviedli ženu pristihnutú pri cudzoložstve, prečo nepriviedli aj onoho muža? Spáchala cudzoložstvo vari sama? Podľa židovského zákona mal byť súdený aj inkriminovaný muž. Obom patril podľa zákona trest smrti.
Ešte čosi: Viete si predstaviť, čo musí podniknúť ten, kto chce niekoho pristihnúť pri cudzoložstve? Ak áno, potom nám farizeji a zákonníci musia pripadať skôr ako banda sliedičov – špiónov, a nie ako cnostní ľudia, ktorým ide o spravodlivosť. A tak sa zdá, ba je to viac než isté, že tu nejde ani o spravodlivosť, ani o ženu, ale o otestovania Ježiša; o to, aby Ho zákonníci a farizeji verejne priviedli do úzkych.
V čase Ježišovho pozemského pôsobenia povoľovali Židom v Palestíne trest smrti jej okupanti – Rimania. Bez povolenia zástupcu rímskeho cisára bolo Židom zakázané kohosi odsúdiť na smrť. Preto neskôr aj Ježiša súdil Pontský Pilát, správca Palestíny dosadený rímskou mocou.
Keby Ježiš na otázku farizejov a zákonníkov (J 8, 5) odpovedal: „Ukameňujte cudzoložnicu“, boli by Ho predstavení Židov obžalovali u Piláta, že vynášaním trestu smrti zasahuje do kompetencie Ríma. Keby povedal, že ukameňovanie je bez povolenia rímskej moci zakázané, prestúpil by tým židovský zákon a vedúci Židov by ho za to obžalovali pred najvyššou židovskou radou. Skrátka, bola to pasca.
Ježiš mlčí. Na prvý pohľad bezradne. No v skutočnosti milosrdne. Dáva žalobcom čas, aby premýšľali aj o sebe. Jeho mlčanie bolo aj znepokojujúce. Vzbudzovalo otázky: „Prečo mlčí? Idú Jeho myšlienky, ide Ježišovo poznanie hlbšie ako naše?“
(2) Áno, Ježišovo poznanie ide hlbšie ako naše. Farizeji – a my s nimi – spoznávame, že i keď síce nie sme cudzoložníci, je potrebné pýtať sa: Ako to je s našou čestnosťou? Nikdy v nás nebolo klamstvo? Ako to je s našou láskou k blížnym? Nikdy sa pri nás nenašiel egoizmus? Ako to je s ďalšími Božími prikázaniami? Vskutku sme ich vždycky všetky dôsledne dodržiavali?
Ježiš nám ukazuje, že tvárou v tvár vine blížneho mám/e myslieť najmä na svoj vlastný hriech. Ako bolo na dosky zákona napísané Desatoro, tak Ježiš píše zákon lásky, ktorá hriešnika neodsudzuje, ale sa Ho ujíma a umožňuje mu návrat k Bohu.
Ježišovo poznanie Božieho zákona je hlbšie ako mali farizeji a zákonníci, ide hlbšie ako naše poznanie. Pán vedel, že Boh nemá záľubu v smrti hriešnika, ale chce, aby sa bezbožný odvrátil od svojej zlej cesty a aby žil (por. Ezech 18, 23; 33, 12). Preto dal ľuďom svoj zákon, aby ich varoval pred hriechom. Preto Ježiš hovorí: „Kto je z vás bez hriechu, nech prvý hodí po nej kameňom“ (J 8, 7).
Ježišova reč je milosrdná, ako Jeho mlčanie. Nezraňuje, neútočí, neobžalúva. Podnecuje k premýšľaniu. Ježiš sa nepokúša obviniť niekoho namiesto iného. Nerobí zo žalobcov obžalovaných. Ženy sa pýta na jej vlastný úsudok; pomáha jej získať nový – hlbší pohľad, ktorý si aj my máme osvojiť; totiž, že uzdraviť je viac ako zraniť, pomôcť je viac ako odsudzovať. I my sa máme učiť byť opatrnými vo svojich úsudkoch o druhých. Učiť sa od Ježiša a pýtať sa: Je moja kritika pre druhého pomocou, alebo si chcem iba uľaviť? – Vyvýšiť seba na jeho úkor, poslúžiť iba sebe samému? – Ak si budeme osvojovať Ježišov hlbší pohľad, potom mnohé v našom žití bude inakšie, lepšie ako dosiaľ.
Len si predstavme, ako by to v našom príbehu dopadlo bez Ježiša? Aké by to bolo v našom svete bez Ježiša? – Obviňovanie za obviňovaním, strata zmyslu života, šíriaca sa smrť. S Ježišom sa šíri život. Nový život i pre tých, ktorí už nemali šancu.
V období, keď som študoval na vysokej škole, bolo možné každú skúšku po prvom riadnom termíne opakovať ešte dvakrát. Potom dosť! Na niektorých fakultách bolo možné požiadať ešte o tzv. dekanský termín, ktorý bol definitívnou možnosťou opravy. Evanjeliový príbeh, nad ktorým sa dnes zamýšľame, je príležitosťou pýtať sa: Ako sa Pán Boh stavia k našim prešľapom? Je príležitosťou položiť si otázku: Využívame šance, ktoré nám Boh dáva? A najmä je dobrou zvesťou, že
(3) Božia milosť dáva príležitosť k novému životu. Nie poslednú šancu – nie akýsi Boží „dekanský termín“, ale novú príležitosť – z milosti. Príležitosť aj pre tých, ktorí by u ľudí už nijakú šancu nedostali.
Ježišovo „Kto je z vás bez hriechu, nech prvý hodí po nej kameňom“ (J 8, 7) nie je univerzálne platnou vetou proti akejkoľvek kritike. To evanjelium nechce povedať, preto príbeh touto vetou nekončí. Ježiš hovorí žene: „Choď a odteraz viac nehreš“ (J 8, 11b). Nepriamo ju tým označuje za hriešnicu. Nevraví: „To, čo si vykonala je „hrášok – prášok“ , nič sa nestalo“, ale jasne ju nabáda, aby zmenila svoje správanie. Cudzoložstvo je nesprávne, tak ako to hovorí i Boží zákon. Aj keď je človek milovaným Božím dieťaťom, neznamená to, že zlo, hriech sú bezvýznamnými maličkosťami. Boh je milujúci náš Otec, ale aj náš spravodlivý sudca. Žiada nápravu, zadosťučinenie. Nerobí to však kameňmi, ale láskou.
Zákon a evanjelium, sudca a Otec, hriešnik a milované dieťa: oboje treba prízvukovať. Rozhodujúce je poradie. Každý človek je predovšetkým Božím milovaným dieťaťom. A keď v ňom rozpoznáme Bohom milovanú bytosť, bude to určovať aj náš prístup k nemu. Iným tónom, s rešpektom a láskou mu budeme vedieť vyjadriť aj kritiku, napomenutie. Tak koná Ježiš. Najprv žene preukazuje lásku a prijatie – napriek nesprávnosti jej počínania – a až potom žiada od nej zmenu. „Ani ja ťa neodsudzujem, choď a odteraz viac nehreš“ (J 8, 11). – Teda: zostaň pri Bohu, ktorý ti dáva milosť. Tak sa môže stať život dobrým. Pre Ježiša žena – a ani nijaký iný človek – nie je iba tým, čo koná. Boh pozná naše srdce v celej jeho hĺbke, s jeho najneprebádanejšími zákutiami a rozumie, prečo konáme tak, ako konáme. Miluje nás. Preto je Jeho posúdenie vždy láskyplné a spravodlivé zároveň. Preto Božia milosť dáva príležitosť k novému životu. Nech nezostane pri nás nevyužitá. Chopme sa jej. Zostaňme pri Bohu, ktorý nám dáva milosť. Zaobchádzajme s inými milosrdne – ako s ľuďmi, ktorých Boh miluje, za sa Ježiš obetoval. Tak sa môže stať život dobrým. Amen.
S použitím viacerých prameňov
Martin Šefranko
|
Cirkevný zbor Evanjelickej cirkvi augsburgského vyznania v Bratislave, 2005 - 2012
Webstránku Evanjelickej cirkvi a. v. na Slovensku nájdete tu.
|
|
|
