Nedeľa po Deviatniku, Evanjelium podľa Lukáša 9, 57 - 62
Evanjelium podľa Lukáša 9, 57 – 62:
57"Keď šli, povedal Mu ktosi cestou: Pôjdem za Tebou, kamkoľvek by si šiel. 58Odpovedal mu Ježiš: Líšky majú dúpätá a nebeskí vtáci hniezda, ale Syn človeka nemá, kde by sklonil hlavu. 59Inému zas riekol: Poď za mnou! Ale ten povedal: Dovoľ mi najprv odísť a pochovať si otca. 60Odpovedal mu: Nech si mŕtvi pochovávajú svojich mŕtvych; ale ty choď a zvestuj kráľovstvo Božie! 61A ešte iný povedal: Pôjdem za Tebou, Pane, ale dovoľ mi najprv rozlúčiť sa s domácimi. 62Ježiš mu však povedal: Kto položí ruku na pluh a obzerá sa späť, nehodí sa pre kráľovstvo Božie.“
Milí bratia a milé sestry!
Byť otvoreným spoločenstvom, tešiť sa z každého nového človeka, ktorý sa hlási ku Kristovi – by malo byť normálne.
V prečítanom texte to však vyzerá tak, ako by chcel sám Ježiš odradiť ľudí od ich predsavzatia nasledovať Ho. Vraví, že kto ide s ním, ten – podobne ako Ježiš – nebude mať kde skloniť hlavu. Kto Ho mieni nasledovať, dokonca nesmie pochovať svojho otca. A ďalšiemu kto sa hodlá stať Ježišovým nasledovníkom povie, že nie je prípustné rozlúčiť sa so svojimi milými domácimi. Prečo táto neuveriteľná tvrdosť? Prečo Pán kladie podmienky, ktoré môže dodržať len sotva ktorý človek.
Súdny človek by povedal: Žiadna kaša sa neje taká horúca, ako sa navarí. Tak to bude aj pri Ježišovi. – Platí: určite to nemyslí tak, ako hovorí. Naozaj to platí a zároveň neplatí. Ako tomu rozumieť?
Spomeňme si na iné Ježišove slová a príbehy. Raz povedal: „Vy teda buďte dokonalí, ako je dokonalý váš Otec nebeský“ (Mt 5, 48). – Ako by to bolo možné?! Kto by už len mohol byť ako Boh? – Ježiš to určite nemohol mieniť doslovne! Nemyslí to tak, ako hovorí.
Inokedy rozprával príbeh o robotníkoch na vinici, v ktorom od nás požaduje, nezazerať – nemrzieť sa na to, že nádenníkom, ktorí pracovali len jednu hodinu na konci zaplatil rovnako, ako robotníkom, ktorí lopotili dvanásť hodín (Mt 20, 1 – 16). – Kto by už len mohol o sebe tvrdiť, že tento príbeh a „spravodlivosť“, ním sprostredkovanú, chápe doslovne, že mu to nerobí ťažkosti?
Alebo pomyslime na Zachea (L 19, 1 – 10). Ježiš volá na tohto colníka, ktorému Židia neboli ochotní ani ruku podať, keďže nadobudol majetok tým, že podvodne vyberal priveľa, aby zostúpil zo stromu a vraví mu: „V tvojom dome musím dnes zostať“. Potom stoluje s týmto notorickým hriešnikom. Keďže v Oriente platilo: človek s ktorým spolu jem, je môj priateľ – skutočnosť, že Ježiš sa posadil s podvodníkom Zacheom za jeden stôl, nemohol vtedy pochopiť nik z ľudí, nikto by také čosi neurobil. Ešte aj nám dnes sa javí byť postaveným na hlavu, že Ježiš mal spoločenstvo práve s nečestným Zacheom, a nie s ľuďmi, ktorí sa snažili o poctivý, čestný život, o zachovávanie Božieho zákona.
Evanjeliá sú plné ďalších príkladov, z ktorých je zrejmé: Postoje, zmýšľanie a konanie, ktoré od nás požaduje Ježiš vo svojich rečiach a podobenstvách, je pre nás prakticky nedosiahnuteľné. Nedokážeme byť takí, ako to On od nás žiada. Pán Ježiš o tom vie. Preto platí, že to, čo Ježiš žiada, vlastne tak nemyslí.
Na druhej strane však platí, že naším meradlom je byť dokonalými, ako je dokonalý náš Otec nebeský, že Jeho vzorom pre nás je nezazerať a za nespravodlivé nepovažovať, keď Boh aj tým, ktorí pre Jeho vec urobili menej, dá plnú odmenu. A podľa Božích kritérií je aj Zacheus človekom hriešnikom – ako my. Boh aj k nemu poslal svojho Syna, aby aj za neho, pre jeho záchranu zomrel na kríži, aby hľadal a spasil, čo bolo zahynulo.
Preto platí, že Ježiš myslí veľmi vážne, čo nám dnes hovorí, o čom uvažujeme v tejto kázni.
Kto chce nasledovať Ježiša, nebude mať – podobne ako náš Pán – kde zložiť svoju hlavu. Kto chce ísť za Ním nesmie pochovať svojho otca. Podobne tomu, kto sa hodlá stať Ježišovým nasledovníkom, nie je dovolené rozlúčiť so svojimi domácimi. Tvrdé to slová. Hoci ich nedokážeme naplniť, platí, že sú to kritériá nášho Pána. Prečo nám ich dal?
Nie preto, aby nás odstrašil! Nie preto, aby nás odradil od odhodlania stať sa Jeho nasledovníkmi. On nám však „nalieva čisté víno“. Svojimi požiadavkami nám kladie na zreteľ, že život v Jeho blízkosti nie je prechádzkou, vyžaduje si vždy nové ťažké a neraz bolestivé rozhodnutia.
„Nech si mŕtvi pochovávajú svojich mŕtvych; ale ty choď a zvestuj kráľovstvo Božie!“ – To znie cynicky. Pochovať si otca je oprávnená požiadavka (por. Mt 15, 3nn). Biblisti uvádzajú, že podľa všetkého otec dotyčného ešte žil. Ježišom oslovený teda tvrdil: Áno, pôjdem za Tebou, ale musíš počkať, kým otec zomrie (alebo až kým sa neskončí dedičské konanie). Možno sa bál, že by jeho časť dedičstva pripadla príbuzným. Žiadal o povolenie niečoho, čo mu bolo prednejšie ako Ježiš. Ten mu odvetil: „Nech si mŕtvi pochovávajú svojich mŕtvych; ale ty choď a zvestuj kráľovstvo Božie!“ Tým Pán naznačil, že ak niekto považuje čokoľvek za prednejšie, ako poslušnosť Kristovmu slovu, nevie, kto to Kristus je.
Je množstvo dobrých vecí, ktoré môžeme robiť tu na zemi. Mnohé môžu rovnako dobre konať aj ľudia bez viery v Ježiša. Ale svedčiť o Spasiteľovi môže len ten, kto Ho pozná. Iste, nie všetci musia opustiť svoju prácu. No pamätajme, že sú veci, ktoré namiesto nás, kresťanov, nik iný neurobí. Preto Ježiš vraví: „Nech si mŕtvi pochovávajú svojich mŕtvych; ale ty choď a zvestuj kráľovstvo Božie!“
Príkro znejú aj Kristove slová, že keď ide o nasledovanie Ježiša, nie je prípustné rozlúčiť sa so svojimi domácimi. Treba pripomenúť, že lúčenie podľa spoločenských obyčají onej doby znamenalo niekoľkodňovú hostinu.
A ešte čosi: Pri nasledovaní Ježiša sa vždy nanovo stáva zrejmým, to, na čo ľahko zabúdame: že sme hriešnici. Často – nielen pri pomyslení na Zachea – máme tendenciu nazdávať sa, že s nami to je v poriadku. Podľa Božích kritérií, ktoré nám zvestoval Ježiš, to však s nami vyzerá úplne ináč.
Mohli by sme povedať, keď je Božia latka postavená tak vysoko a brána do Božieho kráľovstva taká tesná, potom bude lepšie, ak pôjdeme radšej vlastnou cestou. O tom, že sme hriešni, nepočúvame predsa radi. A keď sa nám kladú pred oči také veľké požiadavky a žiada sa od nás tak veľa, vskutku nemôžeme naplniť Božie očakávanie, a sme od neho ďalekí.
Pravdaže to tak je! Ale vzdať sa nasledovanie Ježiša pre vážnosť Jeho nárokov, by bola falošná skratka. Keby sme sa ňou vybrali, bude to slepá ulička. Na tom, ako nás vidí Boh, nič nezmení fakt, že to odmietame vidieť. A keď si zapchávame uši pred tým, že nás Boh označuje za hriešnikov, neurobí nás to lepšími.
Oveľa dôležitejšie ako naša hriešnosť je, že Boh poslal svojho Syna, aby nás vytrhol z hriechu. Aj keď sme pred Bohom, hriešnikmi, navzdory tomu, že nedokážeme žiť podľa Jeho meradiel, nám vraví: Mám vás rád a chcem, aby ste žili z mojej dobroty – tu v časnosti a raz aj vo večnosti.
Ešte na čosi znovu a znovu zabúdame, keď premýšľame o tom, že v Božích očiach sme hriešnici. Zabúdame na radosť, ktorá je spojená s tým, že Boh nás navzdory hriešnosti nechce zatratiť, ale krížom Ježiša Krista stavia most, po ktorom smieme prísť k Nemu. Túto radosť obsahujú aj Ježišove slová: „Vy teda buďte dokonalí, ako je dokonalý váš Otec nebeský.“
Počujeme požiadavku, a cítime svoju neschopnosť naplniť ju. Nezohľadňujeme však, neuveriteľnú skutočnosť, že veľký Boh, tvorca vesmíru, je naším Otcom! On Ním zostáva, navzdory našej nedokonalosti a hriešnosti. A to je radosť!
Keď zazeráme, že Boh sa stará aj o tých, ktorí, podľa našej mienky pre Neho nerobia nič, alebo k nemu nemajú taký blízky vzťah ako my, potom nedokážeme vnímať, koľkú radosť ľuďom spôsobuje, že Boh je dobrý milosrdný. Okrem toho nemyslíme na to, že aj my sa môžeme rýchlo Bohu odcudziť, stať sa nečinnými, a On nás napriek tomu nenechá padnúť a nevylúči nás zo svojej starostlivosti. Aj to je radosť!
V príbehu o colníkovi Zacheovi je prítomná radosť, hoci skryte. Nie je to len Zacheova radosť z Ježišovej návštevy, ale radosť, ku ktorej nás povzbudzuje Ježiš. Aj tu, alebo práve tu, kde sa so Zacheom nemôžeme porovnávať, máme spoznať, že sme tiež hriešnici – že pred Bohom na tom nie sme lepšie ako Zacheus, a predsa Boh v Kristovi nám, ľuďom, žičí svoju lásku a spoločenstvo. A to je radosť!
Podobne, aj za Ježišovými slovami, o ktorých dnes uvažujeme, možno objaviť kusisko radosti. Ježiš síce vraví, že stať sa Jeho nasledovníkom je ťažké, nie je to nič „cukríkové“, no radosť a naplnenie prináša, keď kráčame v Jeho stopách a žijeme tak, ako to zodpovedá našej viere.
Je zbytočné pátrať, prečo Boh vybral práve takúto cestu pre našu záchranu; skúmať, prečo chce, aby sme spoznali našu hriešnosť a to, že z vlastných síl nenaplníme Jeho kritériá. Rozhodujúce je, že On poslal Ježiša, aby nás na kríži vykúpil z našich hriechov a preukázal nám svoju lásku.
Vezmime vážne, koľko radosti je v tom, že smieme patriť Bohu a byť Jeho deťmi. Nezostaňme fixovaní našimi otázkami. Neobzerajme sa späť, ale snažme sa za tým, čo je pred nami, hľaďme na cieľ – na odmenu nebeského povolania. Veď „kto položí ruku na pluh a obzerá sa späť, nehodí sa pre kráľovstvo Božie.“ Amen.
Prameň: Kázeň Manfreda Günthera; tiež s použitím myšlienok Davida Goodinga (Lukášovo evangelium, vyd. Návrat domů, Praha 1994).
Martin Šefranko
|
Cirkevný zbor Evanjelickej cirkvi augsburgského vyznania v Bratislave, 2005 - 2012
Webstránku Evanjelickej cirkvi a. v. na Slovensku nájdete tu.
|
|
|
