1. pôstna nedeľa, Matúš 4, 1 – 11
Potom Duch vyviedol Ježiša na púšť, aby Ho diabol pokúšal. Keď sa štyridsať dní a štyridsať nocí bol postil, nakoniec vyhladol. Tu pristúpil pokušiteľ a povedal Mu: Ak si Syn Boží, povedz, nech sa z týchto kameňov stanú chleby! On však povedal: Napísané je: Nie samým chlebom bude človek žiť, ale každým slovom, ktoré vychádza z úst Božích. Nato vzal Ho diabol do svätého mesta, postavil Ho na okraj nástrešia chrámu a povedal Mu: Ak si Syn Boží, zhoď sa; veď je napísané: Anjelom svojim prikáže o Tebe a zachytia Ťa na ruky, aby si si nohu neurazil o kameň. Ježiš mu povedal: Opäť je napísané: Nebudeš pokúšať Pána, svojho Boha! A zase vzal Ho diabol na veľmi vysoký vrch, ukázal Mu všetky kráľovstvá sveta a ich slávu a povedal Mu: Toto všetko Ti dám, ak padneš a budeš sa mi klaňať. Tu mu povedal Ježiš: Odíď, satan, lebo je napísané: Pánovi, svojmu Bohu, budeš sa klaňať a len Jemu samému budeš slúžiť! Vtedy Ho diabol opustil, a hľa, pristúpili anjeli a posluhovali Mu. (Matúš 4, 1 – 11)
V stredu sa začalo pôstne obdobie cirkevného roku, ktoré vo Veľkom týždni vyvrcholí Veľkým piatkom, pamiatkou ukrižovania Pána Ježiša, a Veľkonočnou nedeľou, pamiatkou jeho vzkriesenia. Na jeho utrpenie, smrť a vzkriesenie by sme mali v pôstnom období myslieť intenzívnejšie ako inokedy, hoci ani v ostatných obdobiach cirkevného roku by sme nemali na to zabúdať. Štyridsať dní pôstneho obdobia nám pripomína jeho štyridsaťdňový pobyt na púšti, kde prebiehalo jeho pokúšanie.
Biblické slovo „pokúšanie“ má dva obsahové významy. Je to jednak skúška, na ktorej sa má ukázať, či skúšaný obstojí, a potom je to navádzanie na niečo zlé, na niečo, čo je v rozpore s Božou vôľou. Oba tieto významy sú si obsahovo jeden druhému blízke.
Podrobnejšie si všimneme pokúšanie v zmysle skúšky. Takejto skúške podrobuje človeka Pán Boh alebo s jeho dovolením satan. Zo Starej zmluvy sú známe tri klasické príklady pokúšania, ktoré je skúškou. Je to skúška prvých ľudí, Adama a Evy, ktorých Pán Boh stavia na skúšku tým, že im dáva prikázanie: konkrétne im zakazuje jesť ovocie zo stromu poznania dobrého a zlého. Žiaľ, neobstáli, a malo a má to tragické dôsledky pre celé ľudské pokolenie. Ďalej je to skúška Abraháma, od ktorého Pán Boh žiada, aby obetoval svojho syna Izáka. Bolo to veľmi ťažké, ale obstál. Tretím príkladom je Jób, ktorý je postavený na skúšku, či ostane pri viere v Pána Boha i potom, keď stratí veľký majetok, keď mu zahynú deti a keď on sám upadne do ťažkej choroby. Bolo to taktiež veľmi ťažké, ale obstál. Všetky tieto skúšky sa odohrávajú buď z iniciatívy Hospodina alebo s jeho súhlasom a vrcholným dozorom.
Spomedzi novozmluvných pokušení, skúšok nad všetky ostatné vysoko vyčnieva pokúšanie, skúška Pána Ježiša. Aj táto skúška je, najmä v Evanjeliu podľa Matúša, predstavená ako skúška z Božej iniciatívy. Vidno to z toho, že na samom začiatku tohto príbehu sú slová: „Potom Duch (rozumie sa Duch Boží) vyviedol Ježiša na púšť, aby ho diabol pokúšal.“ Príbeh o pokúšaní nasleduje bezprostredne po správe o pokrstení Pána Ježiša. Pri krste bolo počuť hlas z neba: „Toto je môj milovaný Syn, v ktorom sa mi zaľúbilo.“ Hneď po tomto veľkom uistení je Ježiš, Syn Boží, postavený na skúšku.
Najprv sú tu slová, ktoré majú do Ježišovho vedomia vložiť pochybnosti o tejto istote. Dvakrát sa pokúšanie začína slovami: „Ak si Syn Boží...“ Tieto slová ho nabádajú k otázke: Som naozaj v osobitnom zmysle Syn Boží? Nemal by som si to sám pre seba overiť nejakým dôkazom? Nemal by som po dlhom pôste prikázať skalám, aby sa premenili na chlieb? Nemal by som skočiť zo samého vrchu chrámu a tak si overiť, či ma naozaj podľa zasľúbenia žalmu chytia anjeli, aby som sa nezranil? Neboli by práve toto skalopevné dôkazy, že som naozaj v osobitnom zmysle Syn Boží?
Ježiš odmieta tieto myšlienky, lebo vie, že keby ich realizoval, bol by to hriešny akt nedôvery voči nebeskému Otcovi. Keď ho neskôr farizeji a zákonníci žiadali o podobné legitimujúce znamenia, kategoricky odmietol ich žiadosť ako žiadosť zlého, neveriaceho pokolenia. Ani on sám pre seba si nežiada takéto znamenie. Neprikáže kameňom, aby sa premenili na chlieb. Neskočí z vrchu jeruzalemského chrámu.
Ani sa nepúšťa do teoretického uvažovania o otázke: Som naozaj Syn Boží? Slová, ktoré odzneli pri krste, berie vážne. Nepochybuje o nich, je si istý, že je Syn Boží, a potvrdzuje to tým, že sa správa ako Syn Boží. Na pokušiteľský, či skúškový návrh o premenení skál na chleby reaguje slovami Písma, ktoré vyjadrujú úplnú dôveru v Božie vedenie jeho života: „Nie samým chlebom bude človek žiť, ale každým slovom, ktoré vychádza z úst Božích.“ Na skúškový návrh, aby skočil z chrámu, reaguje tiež slovami Písma. „Nebudeš pokúšať Pána, svojho Boha“. Vie, že takýto pokus by bol provokovaním nebeského Otca.
Obidvoma týmito odpoveďami vzdáva úctu svojmu nebeskému Otcovi. Lebo nimi dáva najavo, že berie vážne jeho absolútnu nadradenosť, suverénnosť. To isté platí o jeho odpovedi na tretí pokušiteľský, či skúškový návrh, aby sa poklonil diablovi a tak získal vládu nad svetom – vládu politickú, vládu ekonomickú, vládu všestrannú. Aj tento návrh jednoznačne odmieta a súčasne potvrdzuje svoju jasnú, exkluzívnu orientáciu: „Pánovi, svojmu Bohu, budeš sa klaňať, a len jemu samému budeš slúžiť.“ Všetky tri Ježišove odpovede sú plným vyjadrením toho, že svojho nebeského Otca miluje celým srdcom, celou dušou, celou silou, celou mysľou, a že v jeho srdci niet miesta pre diabla ani pre nijaké diabolské, protibožské myšlienky.
Aj my sa dostávame do rozličných pokušení. Každý si môže v tejto chvíli urobiť aspoň malú inventúru toho, čo všetko boli a sú jeho pokušenia a zvody. Vlastné myšlienky a túžby vedúce k prestupovaniu Desiatich Božích prikázaní. Slová a príklady iných, ktoré nás vedú k prestupovaniu Božích prikázaní. Medzi pokušenia patria aj situácie utrpenia jóbovského a iného typu. Všetko to nám treba chápať ako skúšky, ktorých cieľom je zistiť, aká silná je naša viera v Pána Boha. Pokušenia sú zároveň pokusy odviesť nás od poslušnosti a bezhraničnej dôvery v Pána Boha. Chcú nás priviesť k hriechom nemravného, neetického konania chcú nás priviesť k hriechu nedôvery v Boha, k hriechu zúfalstva a rezignácie. Mnohí ľudia už podľahli týmto pokušiteľským pokusom. Čo z takýchto podľahnutí je na našom vlastnom konte? Pôstny čas je vhodná príležitosť uvedomiť si všetko toto, z celého srdca to ľutovať, prosiť o odpustenie, rozhodnúť sa pre nový začiatok.
Okrem toho, že pokušenia boli pre Pána Ježiša situáciou, ktorá mala v ňom vzbudiť pochybnosti, či je naozaj Božím Synom s celkom osobitným, jedinečným poslaním, boli zároveň lákavým zvodom, aby svoju vyššiu moc, ktorou bol vystrojený pre svoje spasiteľské poslanie, použil sebecky pre seba. Mal pre seba urobiť z kameňov chleby, mal pre seba zaistiť obdiv zo senzačného skoku, mal pre seba získať vládu nad svetom. Svojou osobitnou mocou by toto všetko bol mohol pre seba dosiahnuť. Ale on odmietol svoju moc využiť sebecky pre seba. Neurobil pre seba z kameňov chleby, nezískal pre seba senzačný obdiv, nezískal pre seba politickú vládnu nad svetom. Nevyužil svoju moc sebecky pre seba ani v tomto prípade, ani v žiadnom inom prípade v priebehu svojho života a pôsobenia.
Podobné pokušenia boli aktuálne vždy a sú vysoko aktuálne aj dnes. Aktuálne v cirkvi, aktuálne vo svete. Kto sa dostane k moci akéhokoľvek druhu, je vo veľkom pokušení využiť svoje postavenie na svoj vlastný prospech. Mnohí tomu podliehajú a svoje mocenské postavenie, menšie, väčšie, veľmi veľké, využívajú, presne povedané: zneužívajú na svoje obohacovanie, na vlastné výhody. Médiá nás v tomto ohľade zásobujú otrasnými konkrétnosťami. Ježišovo nekompromisné odmietnutie takéhoto pokušenia je veľkým výkričníkom aj v našej súčasnosti. Príbeh Ježišovho pokúšania a jeho víťazstva v ňom nie je ani najmenej zastaraný, naopak, je veľmi časový. Je toľko ľudí – aj dnes – ktorí by ho mali počuť, čítať a vážne o ňom uvažovať. Aj my by sme mali vztiahnuť na seba aj túto stránku posolstva nášho biblického textu. Len ľudia so skutočne vysokým morálnym štandardom tomuto pokušeniu odolajú. Ježišov príklad nás volá a ťahá na túto vysokú úroveň.
Nakrátko treba povedať niečo o obsahu jednotlivých pokúšaní. Pokúšanie chleba chcelo Ježišovi nahovoriť, že by celkom stačilo, keby sa vo svojom verejnom pôsobení staral o vyriešenie iba sociálneho problému. Určite by tým získal pre seba masy. Ježiš vedel, že hmotný chlieb je potrebný, preto vložil do svojej modlitby prosbu o každodenný chlieb. Ale vedel, že človek je omnoho viac ako bytosť, ktorej by stačil hmotný chlieb. To špecifické pre človeka, to, čo človeka robí človekom, je duchovná oblasť, a kto tú zanedbáva, ponižuje seba, degraduje sa pod opravdivú ľudskú úroveň. Aj v tomto zmysle treba rozumieť jeho odpoveď pokušiteľovi: „Nie samým chlebom bude človek žiť, ale každým slovom, ktoré vychádza z úst Božích.“ Toto posolstve je dnes veľmi aktuálne a naliehavé, pretože je mnoho ľudí, ktorí sú v pokušení obmedziť svoj život iba na vlastnenie a spotrebu časných, pominuteľných vecí, a ktorí to večné, trvalé vôbec nehľadajú. Dovoľme, aby dnešné evanjelium prehovorilo k nám aj týmto hlasom a posolstvom.
To pokušenie, aby skočil z chrámu, chcelo v Ježišovi vzbudiť túžbu po obdive ľudí. Túžba po obdive je silný motív, ale Ježiš, pokiaľ šlo o neho, ho rázne odmietol. Varuje aj nás, aby sme sa nestavali na obdiv ani svojou zbožnosťou, ani dobrými skutkami, a môžeme doložiť: ani múdrosťou a šikovnosťou, ani krásou a silou, ale aby sme za všetko dobré, čo máme, Pánu Bohu ďakovali, a to dobré, čo robíme, aby sme robili s kresťanskou samozrejmosťou.
Keď Pán Ježiš kategoricky odmietol pokloniť sa diablovi, vyjadril tým jednak svoju výlučnú, exkluzívnu lásku voči svojmu nebeskému Otcovi, a okrem toho odmietol diabolské metódy, ktorými by získal vládu nad svetom. Čo sú diabolské metódy? Každý dokáže poľahky urobiť ich zoznam: násilie, znásilňovanie, týranie, klamanie, kradnutie, podvádzanie, korupcia, úplatky, ponižovanie, ubližovanie, zabíjanie, atď. Toto všetko sa vyskytuje aj vo veľkom štýle, aj v drobnejších rozmeroch. Ježišovo odmietnutie diabolských metód a prostriedkov je takisto veľkým výkričníkom do dnešného sveta, ktorý je ťažko chorý na tieto zhubné praktiky. Aj v tejto veci nám treba pozrieť sa na seba, na nás samých, aby sme si uvedomili, aká je v tejto veci naša bilancia.
Odmietnutie všetkých pokušení, a to aj pri tejto úvodnej príležitosti, o ktorej hovorí náš text, ale potom aj pri všetkých ďalších príležitostiach, a na druhej strane sledovanie nového programu na záchranu hriešneho a tragicky nešťastného sveta realizoval Pán Ježiš tak nekompromisne, že ho to nakoniec priviedlo na kríž. Ale vzkriesením sa potvrdilo, že táto jeho cesta bola správna, a že podnes je normou a pomocou, ktorú svet tak veľmi potrebuje, normou a pomocou pre každého jednotlivca, pre každého z nás.
Amen.
Ján Grešo
|
Cirkevný zbor Evanjelickej cirkvi augsburgského vyznania v Bratislave, 2005 - 2012
Webstránku Evanjelickej cirkvi a. v. na Slovensku nájdete tu.
|
|
|
