2. pôstna nedeľa, Marek 12, 1 – 12
Potom začal im hovoriť v podobenstvách: Jeden človek vysadil vinicu, ohradil ju, vykopal v nej lis, vystavil vežu, potom prenajal vinicu vinohradníkom a odcestoval. V čas (oberačky) poslal k vinohradníkom sluhu, aby prevzal od vinohradníkov (podiel) z úrody vinice. Oni ho však chytili, zbili a pustili naprázdno. Nato poslal k nim iného sluhu, ale tomu prebili hlavu a zneuctili ho. Zase poslal iného, ale toho zabili. A mnohých iných (poslal); z tých niektorých zbili, iných zase zabili. Mal ešte jediného milovaného syna; napokon toho poslal k nim a myslel si: Syna môjho budú sa ostýchať. Ale vinohradníci si povedali: Toto je dedič, poďte, zabime ho, a naše bude dedičstvo. Chytili ho teda, zabili a vyhodili z vinice. Čo urobí pán vinice? Príde, zahubí vinohradníkov a vinicu prenajme iným. Či ste nečítali Písmo: Kameň, ktorý zavrhli stavitelia, stal sa kameňom uholným; Pán to urobil, a je to divné v našich očiach. I hľadeli Ho chytiť, ale sa báli zástupu. Porozumeli totiž, že o nich hovoril to podobenstvo. Preto opustiac Ho, odišli. (Marek 12, 1 – 12)
Po svojom dlhšom pôsobení na severe, v Galilei, v blízkosti Genezaretského jazera a jeho širokom okolí, prišiel Pán Ježiš do židovského hlavného mesta, Jeruzalema. Na Kvetnú nedeľu si pripomenieme jeho slávnostný vstup do tohto mesta. Ježišove, činy, rozhovory, výroky, ktoré patria do tohto posledného obdobia v hlavnom meste, dávajú tušiť vzrastajúce napätie medzi Ním a vedúcimi predstaviteľmi židovského národného a náboženského spoločenstva.
Do tohto rámca patrí aj jeho podobenstvo o zlých vinohradníkoch, ktoré sme prečítali. Sám príbeh je jasný. Majiteľ vinice prenajme vinicu vinohradníkom, dohodne sa s nimi, že mu budú odovzdávať určenú časť úrody. Ale oni napriek uzavretej zmluve odmietnu odvádzať dohodnutý podiel. Majiteľ vinice posiela k vinohradníkom svojich sluhov – poslov, ktorí im pripomínajú ich povinnosť. Vinohradníci poslov zbijú, zneuctia, niektorých aj zabijú a úrodu neodovzdajú. Nakoniec sa pán vinice rozhodne poslať vlastného syna, mysliac si, že pred ním budú mať vinohradníci väčší rešpekt. Ale zlo a sebectvo týchto ľudí sa pri návšteve dediča ešte vystupňuje. Dediča zabijú, aby sa sami zmocnili dedičstva. Prísny trest za tento zločin ich neminie. Majiteľ však chce na svojej vinici aj naďalej pestovať hrozno, a tak zverí vinicu iným vinohradníkom.
Ježišov príbeh o zlých vinohradníkoch bol určený vedúcim vrstvám vtedajšej židovskej spoločnosti, predstaviteľom kňazskej hierarchie a farizejom. Tí pozorne sledovali všetko, čo Ježiš robil a hovoril. Bolo to podobenstvo nielen o nich, nielen o vtedajšej generácii, ale aj o dejinách izraelského národa. Prítomnosť nikdy nie je izolovaný jav, ale je zasadená do širokého horizontu toho, čo sa udialo v minulosti.
Východiskovým bodom pre náboženské myslenie Izraela bola zmluva, ktorú s nimi uzavrel Hospodin. Obsah tejto zmluvy bol obojstranný. Hospodin im prejavil a stále prejavoval lásku a starostlivosť, a od nich očakával bezpodmienečné rešpektovanie svojej vôle. Očakával, že jedine jeho, Hospodina, budú milovať celou svojou bytosťou, že sa za žiadnych okolností nedajú zviesť k modlárstvu okolitých národov. Žiadal, aby sa v osobnom, individuálnom živote riadili jeho prikázaniami, ktoré sú obsiahnuté v Desatore. Očakával, že vybudujú a budú naďalej rozvíjať spoločnosť, ktorá sa bude riadiť zásadami práva a spravodlivosti, pravdy, lásky, ohľaduplnosti. Týmto všetkým sa izraelský národ mal stať svetlom pre iné národy. Modernými výrazmi by sme mohli povedať, že sa mali stať Hospodinovým pilotným projektom spoločnosti, akú On chce vybudovať uprostred všetkých národov. Toto je zmysel Božieho vyvolenia izraelského národa, o ktorom sa hovor v Biblii.
Ale stačí sa pozorne začítať do historických a prorockých kníh Starej zmluvy, aby sme videli, ako často a akým hrubým spôsobom boli tieto požiadavky Hospodinove, požiadavky zmluvy, porušované. Tí sluhovia, ktorí v prečítanom podobenstve mali vinohradníkom pripomínať ich povinnosti – to sú v skutočnosti proroci, ktorých v rozličných štádiách vývoja a v rozličných situáciách Hospodin posielal národu. Pokračujúca reťaz prorokov, ako nám ich predstavuje Stará zmluva, je naozaj impozantná, vzbudzuje úctu a rešpekt. Proroci im pripomínali Hospodinove dobrodenia, upozorňovali ich na zlé postoje a činy, ktorých sa dopúšťali, pripomínali im Božie požiadavky, volali ich k pokániu. Oddá sa venovať čas a námahu a začítať sa do obsahu posolstva týchto prorokov.
Reakcia vedúcich vrstiev na posolstvo starozmluvných prorokov je stručne opísaná v Ježišovom podobenstve, a to obrazom toho, ako sa nájomcovia vinice správali k poslom, ktorí im pripomínali ich povinnosť. Starozmluvní proroci si vytrpeli mnoho. Okrem iných to jasne vidno napríklad v prorockej knihe Jeremiáš, v ktorej je okrem prorockého posolstva spomedzi všetkých Božích poslov zapísané najviac osobných, životopisných údajov o tomto prorokovi. Ale aj u iných prorokov sa stretneme so zmienkami o tom, ako boli odmietaní a prenasledovaní.
Toto všetko vedeli vedúci predstavitelia židovského spoločenstva, ktorí počúvali Ježišovo podobenstvo. V tomto jeho kritickom postoji dokázali s ním dokonca aj súhlasiť. Pri inej príležitosti cituje Pán Ježiš slová farizejov a zákonníkov, ktoré zneli takto: „Keby sme boli žili za časov svojich otcov, neboli by sme spolu s nimi prelievali krv prorokov.“
Podľa týchto slov by sa mohlo zdať, že vedúce židovské vrstvy v Ježišovej dobe správať voči Hospodinovým poslom budú správať inak. Ale otázka je, či ich postoj sa naozaj tak veľmi, a to pozitívne, odlišuje od postoja predchádzajúcich generácií. To sa dá veľmi rýchlo zistiť na ich postoji voči Ježišovi.
Je jasné, že keď Pán Ježiš hovorí v podobenstve o synovi, ktorého poslal majiteľ vinice k vinohradníkom, myslí na seba samého. On prišiel nielen ako prorok v celkom jedinečnom zmysle, ale ako niekto, kto je omnoho viac ako prorok. On je Syn, ktorý prináša posolstvo o nezmenenej a stále platnej Božej láske, ktorý však zároveň veľmi naliehavo vyzýva, aby od povrchnej zbožnosti prešli k milovaniu Pána Boha celou bytosťou, aby od pobožných slov prešli k životu, ktorý je nepretržitým konaním Božej vôle. V Kázni na vrchu čítame jeho slová: „Ak vaša spravodlivosť nebude hojnejšia ako spravodlivosť zákonníkov a farizejov, nikdy nevojdete do kráľovstva nebeského“ – rozumie sa: hojnejšia nielen kvantitatívne, ale predovšetkým kvalitatívne. Z Božieho zákona vyzdvihuje Pán Ježiš najmä požiadavky spravodlivosti, lásky, milosrdenstva.
On chce obnoviť vzťah človeka k Pánu Bohu. On prichádza nielen ako zvestovateľ toho všetkého, ale prináša veľké odpustenie, zmierenie, ospravedlnenie. Pri budovaní nového vzťahu človeka k Bohu je dôležité nie iba posolstvo, ktoré prináša, ale on osobne má pritom rozhodujúcu úlohu. On sám povedal: „Nik neprichádza k Otcovi, ak len nie skrze mňa.“ Podľa slov nášho podobenstva on je základným kameňom, uholným kameňom tohto nového vzťahu. Nestačí prijať iba jeho slová, ale treba prijať jeho samého.
Ako ho prijmú predstavitelia národa, ku ktorému bol poslaný? Pod vplyvom ich vlastného kritického postoja voči predchádzajúcim generáciám mali by k Ježišovi pristupovať celkom iným spôsobom, než ako pristupovali ich predkovia k prorokom. Ale Ježiš už dovtedy zažil dosť prejavov ich nepriateľstva, aby vedel, že bude odmietnutý. Už predtým – dokonca trikrát – predpovedal učeníkom, že bude trpieť a že bude usmrtený. A teraz, v podobenstve, obraznou rečou, túto predpoveď opakuje a potvrdzuje. Vinohradníci majiteľovho syna zabili a vyhodili z vinice. Ježiš bude usmrtený mimo múrov Jeruzalema, aby tak jeho protivníci dali najavo, že podľa ich mienky v tomto meste niet pre neho miesta. Na tieto súvislosti myslíme práve v pôstnom období.
Podobenstvo je na jednej strane smutné, pesimistické, keď hovorí o tvrdých, nevnímavých srdciach tých, ku ktorým Pán Boh posielal svojich poslov, ku ktorým poslal svojho Syna. Ale na druhej strane je to optimistické podobenstvo. Optimistická perspektíva je vyjadrená slovami citovanými zo žalmu: „Kameň, ktorý zavrhli stavitelia, stal sa kameňom uholným; Pán to urobil, a je to divné v našich očiach.“ Kameň, ktorý zavrhli stavitelia ako nevhodný na stavbu, ten kameň sa z Hospodinovho rozhodnutia stal najdôležitejším, základným kameňom. To sú slová o Ježišovi Kristovi. Ľuďmi bol ukrižovaný, ale Pán Boh ho vzkriesil. Ľudia ho vylúčili zo svätého mesta Jeruzalema, ale On, Vzkriesený, začína práve tam budovať svoju cirkev. Ľudia ho odmietli ako nevhodného pre spoločenstvo Božieho kráľovstva, ale práve On sa stal neodmysliteľným základom Božej cirkvi. „Pán to urobil, a je to divné v našich očiach.“ Nečakali to Ježišovi priatelia, ale Hospodin to urobil. Nečakali to Ježišovi nepriatelia, ale Hospodin to urobil. Hospodin sa nedá obmedzovať ľudským očakávaním, lebo jeho myšlienky prevyšujú ľudské myšlienky tak, ako nebo prevyšuje zem.
Slová v našom texte, že Pán vinice svoju vinicu prenajme iným, znamenajú, že Hospodin sa nevzdáva svojho pilotného projektu. Z cirkvi, ktorú založil Ježiš Kristus, ktorej základom je Ježiš Kristus, sa má stať spoločenstvo, ktoré žije v Božej zmluve, spoločenstvo, ktoré sa má bezvýhradne orientovať na Pána Boha, spoločenstvo, na ktorom má byť vidno, ako majú ľudia nažívať medzi sebou. Keď vyriekneme tieto slová, zamrazí nás. Na jednej strane sme síce vďační za všetko, čo sa v cirkvi uskutočnilo a uskutočňuje z Božej vôle. Ale nemôžeme si zatvárať oči pred množstvom vecí, ktoré boli a ktoré sú v cirkvi v krikľavom rozpore s Božou vôľou. Toto sú slová aj o minulosti, aj o prítomnosti, aj o nás. Keď prečítané podobenstvo vztiahneme na seba, na dnešnú cirkev vo veľkých rozmeroch, na svoju cirkev, ale aj osobne každý na seba, nadobúda ono hrozivú vážnosť. Aj cez pôstny čas, aj pri príprave na spoveď a Večeru Pánovu by sme sa mali vážne zamyslieť nad tým, čo toto podobenstvo chce nám osobne povedať, a potom odvodiť z neho čím viac dôsledkov smerujúcich k náprave života.
Amen.
Ján Grešo
|
Cirkevný zbor Evanjelickej cirkvi augsburgského vyznania v Bratislave, 2005 - 2012
Webstránku Evanjelickej cirkvi a. v. na Slovensku nájdete tu.
|
|
|
