V súvislosti s tým, že Cirkevný zbor (CZ) ECAV na Slovensku Bratislava 15. februára 2013 ukončil svoju činnosť, nájdete aktuálne informácie na webových stránkach nástupníckych zborov:
CZ ECAV na Slovensku Bratislava DÚBRAVKA (www.ecavdubravka.sk)
CZ ECAV na Slovensku Bratislava LEGIONÁRSKA (www.legionarska.sk)
CZ ECAV na Slovensku Bratislava STARÉ MESTO (www.velkykostol.sk, www.facebook.com/ECAVKonventna)
Táto stránka (www.ecavba.sk) obsahuje iba archívne dokumenty. Ďakujeme za porozumenie.
Kázne

2. pôstna nedeľa, Skutky apoštolov 9, 1nn (po zverejnení výsledkov sčítania obyvateľov)

„1A Saul ešte vždy zúril proti učeníkom Pánovým, dychtiac po ich vyvraždení. Išiel teda ku veľkňazovi 2a vyžiadal si od neho listy na synagógy v Damasku, aby prívržencov toho učenia, ak tam niektorých nájde, poviazaných priviedol do Jeruzalema, mužov aj ženy. 3Ako šiel a blížil sa k Damasku, ožiarilo ho odrazu svetlo z neba; 4padol na zem a počul hlas, ktorý mu vravel: Saul, Saul, prečo ma prenasleduješ? 5A on povedal: Kto si, Pane? Odpovedal mu: Ja som Ježiš, ktorého ty prenasleduješ. 6Ale [ťažko sa ti bude spierať ostňu. Trasúc sa a diviac, spytoval sa (Saul): Čo chceš, Pane, aby som činil? Pán odpovedal:] Vstaň a choď do mesta a povedia ti, čo máš robiť. ... Ananiáš a vojdúc do toho domu, položil ruky na neho a povedal mu: Brat Saul, Pán Ježiš, ktorý sa ti ukázal na ceste, po ktorej si prišiel, poslal ma, aby si zase videl a bol naplnený Duchom Svätým. ... 26Keď prišiel do Jeruzalema, pokúsil sa pripojiť k učeníkom, ale všetci sa ho báli, lebo neverili, že je učeník. 27Ujal sa ho však Barnabáš a uvedúc ho k apoštolom... 28A prebýval s nimi v Jeruzaleme, kázal neohrozene v mene Pánovom, 29rozprával a hádal sa aj s Helenistami, a oni chystali sa ho zabiť. 30Keď sa bratia dozvedeli o tom, odviedli ho do Cezarey a poslali do Tarzu. 31A tak cirkev po celom Judsku i v Galilei i v Samárii mala pokoj, budovala sa, chodila v bázni Pánovej a rozhojňovala sa potešením Ducha Svätého.“


Milí bratia a milé sestry!

Saul zúril proti Pánovým učeníkom, nenávistne prenasledoval Kristovu cirkev. Tá si od Saula mnoho vytrpela. Pán Boh však zasiahol a obrátil Saula – jedného z najúhlavnejších nepriateľov cirkvi na najhorlivejšieho Ježišovho apoštola. Cirkev si vydýchla, ustal teror, budovala sa, chodila v bázni Pánovej a rozhojňovala sa potešením Ducha Svätého.
To, že sa cirkev rozhojňovala, početne rástla, znie závideniahodne. Najmä po výsledkoch sčítania obyvateľov, v ktorých bolo zistené, že naša evanjelická cirkev zaznamenala od roku 2001 úbytok takmer 57 tisíc ľudí. Zdá sa, že nás Svätý Duch neposilňuje, lebo počtom nerastieme, naopak percentuálne sme poklesli najviac zo všetkých cirkví na Slovensku – až o 15%.
Je dôvodom toho, že počtom nerastieme, naozaj to, že nás Duch Svätý neposilňuje? Alebo je príčinou poklesu členstva to, že
nežijeme – „nechodíme“ v bázni Pánovej?

Pokoj na budovanie cirkvi rozhodne máme. Rozmanití Saulovia, ktorí predtým prenasledovali cirkev, padli. Mnohí sa síce neobrátili, ale už neškodia. Nadobudli sme veľkú slobodu vierovyznania. Početné obmedzenia, ktoré ju udúšali, pominuli, ale rozkvet cirkvi nenastal. Tesne po novembri 1989 sme si hovorili: chce to čas, na nové pomery a možnosti sme v cirkvi ešte málo pripravení. Dnes sa zdá, že to bola iba výhovorka, odstrčenie horkej tabletky, ktorú sme aj tak museli prehltnúť.
Čo robíme zle, keď početne – a zrejme ani kvalitou – nerastieme? Alebo ide o zákonitý vývoj, ktorého zvrátenie nie je v našich silách? Má prevážiť vďačnosť za to, čo máme a čo sa predsa len podarilo? – A nie je toho málo! Alebo má prevážiť pocit viny, že nie sme dosť duchovne aktívni, patrične obetaví, že nie sme takí zbožní, ako by evanjelici mali byť – a následkom je početný úbytok?

Určite je z čoho robiť pokánie. Ak by sme zostali len pri samej vďačnosti, hrozil by nám spánok na vavrínoch. Keby sme nechali prevážiť pocit viny, samá kritickosť by najskôr viedla k mrzutosti a znechuteniu. Je fatálnym omylom myslieť si, že Pán Boh všetko zariadi – bez nášho pričinenia – aj to, čo je našou povinnosťou. Nemenším omylom by bolo nazdávať sa, že Boh nám nepomôže, aj keby sme sa znásobili našu horlivosť. Scestnosťou a falošným mesiášstvom by bolo domnievať sa, že všetko je iba na nás. Uspokojene a nečinne sa domnievať, že Boh všetko zariadi, ale aj konať, ako by už Pán Boh nič nezmohol – oboje je nezmysel.


Je potrebné pripustiť si, že očakávanie rastu našej cirkvi a jej zborov po nežnej revolúcii síce bolo pochopiteľné, ale nie celkom opodstatnené. Vývoj v sesterských evanjelických cirkvách (Západné Nemecko, Švédsko), kde nezúril Saul vyzbrojený kosákom a kladivom, ale cirkvi žili v slobode, pokoji a bez obmedzení ukázal, že aj tam došlo k zreteľnému poklesu členstva. Nezastavili ho ani inovácie v riadení cirkvi, ani používanie moderných technológii (internet), ani zanietené misijné nasadenie samo o sebe.
Faktom je, že ľudia cirkev a jej zbory už nepotrebujú v takej miera ako predtým. Nemusí za tým byť iba apatia, či duchovné pohŕdanie, ale aj preskupovanie hodnôt určované rozšírenou ponukou možností, z ktorých si človek pre seba vyberá. Nezanedbateľnú rolu má aj rast životnej úrovne, poskytujúci ľuďom existenciálne istoty. Mnohí sa preto neobracajú k ich tradičnému zdroju, k Bohu, viere v Neho praktizovanej účasťou na živote cirkvi, cirkevného zboru. Kresťanstvo toho času najintenzívnejšie rastie v Číne, kde je ešte mnoho Saulov zúriacich proti cirkvi. Chýbajú tam tiež istoty; životy, srdcia a duše ľudí nie sú sýte a plné ako u nás. Z Písma poznáme, že Pán Boh lačných nasýti dobrými vecami, no bohatých prepustí naprázdno (L 1, 53). Ak aj vieme, že to, čo napĺňa srdcia množstva ľudí u nás, za veľa nestojí, oni si to však nemyslia. V zásade sú spokojní. Nevymenia komplet celý obsah za iný, skôr ten doterajší čiastočne obmenia.

V našich končinách sa ľudia nerozhodnú pre vieru v Boha preto, že musia, že ich život je rozorvaný neistotou, ale preto, že môžu. To nie je zle. Chybou by bolo nevidieť, že v očiach bežného, náboženstvom nepoznamenaného človeka je cirkev, cirkevný zbor, Biblia a dokonca aj sám Ježiš „iba“ jednou z celého radu možností, viac alebo menej lákavých, z ktorých si zvrchovane vyberá to, čo uzná za vhodné. Náhle obrátenie, aké zažil Saul na ceste do Damasku, je dnes v našich končinách skôr raritou. Častejšie sa stáva, že ľudia si vyberú niečo iné, ako to, čo ponúka cirkev. Nie preto, že by im to naše pripadalo zlé, ale jednoducho im to nepadlo do oka, nebolo to to, čo hľadali.

Za mnohé, čo sa v našej cirkvi aj cirkevnom zbore darí, máme byť vďační. A keď nás znepokojuje svedomie, že by sme mali byť horlivejší, je to oprávnené – jesto čo zlepšovať. Predsa, dávať do priamej súvislosti našu duchovnú pracovitosť s početným rastom evanjelickej cirkvi, by bolo zjednodušujúce. Sú tu spoločenské a civilizačné procesy, ktoré situáciu cirkvi výrazne ovplyvňujú. Zvrátiť ich nie je v našich silách. To nás nemá deprimovať.

Našou úlohou nie je byť mesiášom cirkvi či sveta. Mesiáš, Ježiš Kristus, už prišiel. Naším poslaním, „popisom práce“ je nehanbiť sa za evanjelium Kristovo, lebo ono je Božou mocou na spasenie každému, kto mu verí (por. R 1, 16). Naša voľbou je Ježiš Kristus a Jeho cirkev. Nehanbime sa za Neho, ani za ňu, navzdory jej slabostiam a nedokonalosti. Tešme sa, že smieme byť súčasťou Božieho diela, že nám Pán Boh dal milosť vedieť, odkiaľ a kam smerujeme a čo to pre nás znamená. To dosvedčujeme na službách Božích, na hodinách náboženstva, na podujatiach v cirkevnom zbore. Keď je na nich zjavné, že sa nehanbíme za Krista a Jeho evanjelium, potom vytvárame priestor, atmosféru, ktorá môže byť oslovujúcou a zaujať aj ďalších. Ide o hodnovernosť, aby rozdiel medzi tým, čo v srdci veríme a čo ústami vyznávame a tým, čo v živote praktizujeme, bol čo najmenší. Vtedy má cirkev šancu byť oslovujúcou.

Bude ju mať, keď sa bude stávať rodinou – spoločenstvom viery, nie súčtom zbožných individualistov. Veď je mnoho organizácií, ktoré existujú preto, aby sa v nich ľudia stretávali. Cirkev je však jediné spoločenstvo, ktorému ide o to, aby sa v ňom stretávali nielen ľudia navzájom, aby sa stretávali aj s Bohom, ktorý k nám prišiel v Ježišovi Kristovi a tvorili spolu rodinu viery.
Táto spolupatričnosť k cirkvi pomáha nezabúdať, že kresťanská viera a život vonkoncom nie je povolanie pre osamelých jazdcov, ale spoločenstvo bratov a sestier, ľudí, ktorých Kristus prijal. Svojimi podujatiami, najmä službami Božími a prisluhovaním Večere Pánovej nám cirkev pomáha nestratiť zo zreteľa, že nie pomsta, ale vyznanie viny a odpustenie, sú základom kultúry ku ktorej patríme.

Cirkev sprevádza náš život v radosti i žiali, vo všetkých významných medzníkoch života. V cirkvi sa spoločne smieme deliť s radosťou a tým ju znásobiť, no deliť sa aj so žiaľom a trápeniami, ktoré sa tak stanú znesiteľnejšími.
Cirkev nás učí vnímať náš život ako vzácny Boží dar a takto vnímať aj životy druhých. Učíme sa v nej navzájom prijímať sa so svojimi kladmi i slabosťami, ako nás v láske prijal Kristus.

Kým v prírode môžeme spoznávať Boha ako múdreho Stvoriteľa, v Božom slove a sviatostiach Ho spoznávame ako nášho milujúceho a za nás sa obetujúceho Spasiteľa. O spáse nám nepovie čo ako krásna príroda, ale cirkev – zvesťou Božieho slova na službách Božích.

Cirkev ukazuje cestu k zmysluplnému životu tu, v časnosti, i cestu k večnému životu. Cirkev nás vedie k viere v Pána Boha, v nášho Spasiteľa Ježiša Krista. Táto viera je jediný, skutočne spoľahlivý, pevný most, ktorý nás môže previesť z časnosti cez priepasť smrti do večnosti. Cirkev nás teda orientuje na to, čo je pevné a spoľahlivé v živote i v smrti. Šťastný, kto vie vyznať s Pavlom: „Mne žiť je Kristus, a umrieť zisk!“ (Filipským 1, 21)
On, Pán cirkvi, Ježiš Kristus je alfou a omegou všetkého nášho úsilia o dobre fungujúcu cirkev. Preto sa namiesto ustarostenosti orientujme na úprimnú dôveru v Ježišovu moc a istotu Jeho zasľúbení.



Pramene: kázeň Miloša Lapáčka, tiež s myšlienkami Joela Rumla a Jiřího Grubera

Martin Šefranko
Cirkevný zbor Evanjelickej cirkvi augsburgského vyznania v Bratislave, 2005 - 2012

Webstránku Evanjelickej cirkvi a. v. na Slovensku nájdete tu.