3. pôstna nedeľa, Evanjelium podľa Jána 4, 5 - 42
„5Tak prišiel v Samárii do mesta menom Sychar, blízko pozemku, ktorý Jákob dal synovi Jozefovi. 6Tam bola Jákobova studňa. Ježiš, ustatý cestou, sadol si pri studni; a bolo asi poludnie. 7Tu prišla žena zo Samárie načrieť vody. I povedal jej Ježiš: Daj sa mi napiť! 8Učeníci odišli totiž do mesta nakúpiť potravu. 9Povedala Mu žena Samaritánka: Ako môžeš Ty, Žid, pýtať si vody odo mňa, ženy Samaritánky? Židia sa totiž nestýkajú so Samaritánmi. 10Riekol jej Ježiš: Keby si poznala dar Boží a kto ti hovorí: Daj sa mi napiť, - ty by si Jeho prosila, a On by ti dal živú vodu. 11Povedala Mu: Pane, ani načieradla nemáš, a studňa je hlboká, odkiaľ máš teda živú vodu? 12Či si Ty väčší ako náš otec Jákob, ktorý nám dal túto studňu; aj sám pil z nej i jeho synovia a jeho dobytok? 13Ježiš riekol: Každý, kto pije z tejto vody, bude zase žízniť. 14Kto by však pil z vody, ktorú mu ja dám, nebude žízniť naveky, ale voda, ktorú mu ja dám, bude v ňom prameňom vody prúdiacej k večnému životu. 15Tu Mu povedala žena: Pane, daj mi tej vody, aby som nežíznila a neprichádzala sem načierať. 16Riekol jej: Choď, zavolaj si muža a príď sem! 17I odpovedala žena: Nemám muža. Ježiš jej riekol: Správne si povedala, že nemáš muža; 18lebo mala si piatich mužov, a ten, ktorého teraz máš, nie je ti mužom; to si správne povedala. 19Žena mu povedala: Vidím, Pane, že si prorok. 20Naši otcovia vzývali Boha na tomto vrchu, ale vy hovoríte, že v Jeruzaleme je miesto, kde treba vzývať Boha. 21Odpovedaj jej Ježiš: Ver mi, žena, že prichádza hodina, keď ani na tomto vrchu, ani v Jeruzaleme nebudete vzývať Otca. 22Vy vzývate, čo nepoznáte; my vzývame, čo poznáme; lebo spasenie je zo Židov. 23Ale prichádza hodina, a už je tu, keď praví ctitelia budú vzývať Otca v duchu a v pravde; veď aj Otec takýchto ctiteľov chce mať. 24Boh je duch, a tí, čo Ho vzývajú, musia Ho vzývať v duchu a v pravde. 25Žena Mu povedala: Viem, že prichádza Mesiáš, ktorý sa volá Kristus; keď Ten príde, oznámi nám všetko. 26Riekol jej Ježiš: Ja som to, ktorý rozprávam s tebou.
27Vtom prišli Jeho učeníci a divili sa, že sa zhovára so ženou; ale ani jeden nepovedal: Čo sa jej spytuješ? alebo: Čo s ňou hovoríš? 28Žena nechala teda tam nádobu, odišla do mesta a hovorila ľuďom: 29Poďte sa pozrieť na človeka, ktorý mi povedal všetko, čo som robila; či to nie je Kristus? 30I vyšli z mesta a prišli k Nemu. 31Medzitým Ho učeníci prosili: Majstre, jedz! 32On však povedal: Ja mám jesť pokrm, o ktorom vy neviete. 33Tu si povedali učeníci medzi sebou: Či Mu niekto doniesol jesť? 34Ježiš im povedal: Mojím pokrmom je činiť vôľu Toho, ktorý ma poslal, a dokonať Jeho dielo. 35Či sami nevravíte, že ešte štyri mesiace, a príde žatva? Ajhľa, hovorím vám, pozdvihnite oči a hľaďte na polia, že sa zabeleli k žatve. 36Žnec už dostáva mzdu a zbiera úrodu pre večný život, aby sa rozsievač i žnec spolu radovali. 37V tomto je totiž pravdivé slovo, že iný rozsieva a iný žne. 38Ja som vás poslal žať, kde ste nepracovali; iní pracovali, a vy ste vstúpili do ich práce. 39A mnohí Samaritáni z tohto mesta uverili v Neho pre slovo ženy, ktorá svedčila: Všetko mi povedal, čo som robila. 40Keď teda prišli k Nemu Samaritáni, prosili Ho, aby pobudol u nich; i zostal tam dva dni. 41A ešte viac ich uverilo pre Jeho slovo 42a povedali žene: Už nielen pre tvoje slovo veríme, lebo sami sme počuli a vieme, že tento je naozaj Spasiteľ sveta.“
Milí bratia a milé sestry!
Ingrid Trobischová napísala rozsahom útlu knihu Učím sa žiť bez teba. V denníkových zápiskoch v nej zhrnula svoje skúsenosti a pocity z obdobia po náhlom úmrtí jej muža. Mal 55 rokov a ona s ním prežila v manželstve 27 rokov. Je to poučné čítanie. Ukazuje, že ani pre človeka pevne zakotveného vo viere v Krista nie je ľahké, keď ho zrazu opustí blízka bytosť.
Žena Samaritánka zažila 5-krát po sebe, čo to je byť opustená. Zdá sa, že nešlo o úmrtie, ale o rozchod. Nevieme, či bola partnermi 5-krát po sebe opustená, alebo 5-krát opustila partnera ona. Ktovie, čo je ťažšie? – Zrejme jedno i druhé. Kde – kto by túto ženu považoval za nerozumnú, keď vystriedala toľkých partnerov. Ako Samaritánka mala pre Židov dosť popletené náboženské názory. Samaritáni uctievali Boha na vrchu Garizim, teda inde ako pravoverní Židia. Aj Zákon si vysvetľovali inakšie. Preto ich Židia obchádzali veľkým oblúkom. Rozhovor Žida so Samaritánkou bol vtedy približne tak ťažko predstaviteľný, ako ťažko si dnes predstaviť, že by prívrženec nacionalistickej radikálnej pravice niekde pri kávičke priateľsky debatoval so zástupcom niektorej z národnostných menšín.
Žena Samaritánka nastavuje zrkadlo nám, cirkvi. Aj my, ako Kristova cirkev máme ťažkosti s vernosťou jedinému Pánovi. Hľadáme istoty u rôznych falošných bohov: v majetku, vo vplyve mocných, v obľúbenosti u ľudí. Jeden príklad:
Predsedníctvo našej cirkvi napísalo list, v ktorom reaguje na výsledky sčítania obyvateľov, domov a bytov v r. 2011. V liste sa uvádza, že „počet prihlásených k Evanjelickej cirkvi augsburského vyznania na Slovensku je totiž len taký (pozn. 316 250 prihlásených v sčítaní), aký je súčet prihlásených k ECAV v jednotlivých jej cirkevných zboroch.“ V skutočnosti je v jednotlivých zboroch našej cirkvi prihlásených ešte o vyše 87 tisíc menej ako sa prihlásilo k ECAV v sčítaní ľudu (Zbierka Cirk. – právnych predpisov, čiastka 2/2011, Oznámenie č. 5/2011, strana 15 uvádza, že ECAV mala k 31. 12. 2010 v jej cirkevných zboroch 228 741 registrovanych členov). Táto „nepresná“ informácia naznačuje, že pokušenie hľadať istotu u falošných bohov – napr. v priazni verejnej mienky, neobchádza ani našu cirkev.
Podobne ako Samaritánka, aj my Ježiša vnímame neraz ako niekoho, kto je medzi nami len ako hosť, kto je na cudzom ihrisku. Ježiš je v skutočnosti medzi nami mnoho krát ako cudzinec. Môže byť napokon rád, že sa s Ním slušne bavíme... Dokážeme Mu klásť uštipačné otázky, lebo Ježišove požiadavky nám pripadajú nepraktické, prehnané, neaktuálne. Veď dnes a žije inak. Rozhodujú iné faktory – peniaze, vplyvné kontakty, imidž na verejnosti...
Príbeh o žene Samaritánke nastavuje zrkadlo nám – cirkvi. Svojím rozhovorom s touto ženou Pán Ježiš aj našu cirkev upozorňuje, že našim pohnútkam, motívom, úmyslom rozumie omnoho viac, ako si my sami pripúšťame.
Ako kedysi bolo nádejou Samaritánky, tak dnes aj našou nádejou je, že Ježiš vtedy s ňou a dnes s nami neprerušil rozhovor, hoci sme nevernou a sebavedomou nevestou, ktorá s Ježišom hovorí často horšie, ako oná žena. Ježiš neváhal zotrvať v rozhovore so Samaritánkou, hoci, podľa dobového chápania, sa tým vlastne previnil. Učeníci sa Pánovej debate so ženou nedivili náhodou (J 4, 27). Pravoverného Žida rozhovor s inovercom robil duchovne nečistým. No Ježiš sa do tejto „nečistoty“ ponoril. A oplatilo sa. Získal pre vieru nielen Samaritánku, ale aj mnohých ďalších obyvateľov z toho mesta.
Našou nádejou je, že Ježiš s nami neprerušil rozhovor. A ak budeme chcieť, môžeme z Jeho úst aj my počuť pomenovanie všetkých našich prehier, debaklov, biedy nášho duchovného života.
Dôležitým motívom v príbehu je voda – symbol života. Ten, ktorý na púšti napájal svoj ľud, teraz volá: „Daj sa mi napiť!“ (v. 7). Vzhľadom na spomínaný, jemne povedané rezervovaný vzťah Židov a Samaritánov, sa to žene to javí ako trúfalosť. Ešte nerozumie, že kto hasí svoj smäd iba vodou zo studní, bude zase žízniť. Samaritánka Ježišovi oponuje: Nemáš ani vedro – načieradlo... Vedie s Ním náboženskú konverzáciu o tom, či je významom väčší ako praotec Jákob. Kto však dá viac na praotcov, ako na Ježiša – na prameň živej vody – bude znovu smädný. Premýšľajme, kto sú naši praotcovia a na koho slovo dáme viac, na ich či na Ježišovo?
Samaritánka stále nerozumie Ježišovej ponuke živej vody. Zdá sa jej, že Pánovi ide iba o uspokojenie telesného smädu. Podobne učeníci nechápu, že ich Majster už nie je hladný (v. 31 – 32). Nerozumejú, že tu ide o Boží smäd po spáse všetkých ľudí, že v Ježišovi k nám prichádza Boh, túžiaci aby „všetci ľudia boli spasení a došli k poznaniu pravdy“ (1Tim 2, 4).
Ježišova reakcia je sťa úder päsťou. V úsilí objasniť, že Mu nejde o telesné napitie sa či nasýtenie káže, aby Samaritánka prišla so svojím mužom. To na ženu zaberá. Zisťuje, že Ježiš je prorok. Azda bude vedieť aj o zdroji, ktorý sa zjavoval praotcom, keď ich vyviedol z egyptského otroctva na púšť. A Ježiš jej odpovedá: „Ja som to“ (v. 26). Ja som, ktorý som.
Pri Jákobovej studni sa stretávajú dvaja smädní. Boh v Ježišovi – smädný po spáse človeka a človek žízniaci po spáse svojej duše, po zavlažení vyprahnutej pôdy svojho vnútra.
Dochádza k spojeniu Božího smädu – ktorý učeníci nechápu a bežia nakupovať – smädu na ktorého utíšenie je celý svet krátky, na utíšenie ktorého stačí obrátenie jedného človeka. A nášho smädu, ktorý nám do srdca dal sám Boh. Boh vložil večnosť do našich sŕdc (Kaz 3, 11). Už v lone našej matky, skôr, ako sme sa narodili, nám bola vložená túžba po Bohu, po živej vode, po chlebe zostupujúcom z neba. Je to túžba po tej vode, ktorá sa stáva prameňom prúdiacim k večnému životu (v. 14). Túžba po tele Syna človeka, ktorým sýtení, máme večný život a zasľúbenie vzkriesenia (J 6, 54).
Isté známe letné mládežnícke podujatie sa nieslo pod heslom Smädný po Tebe. Vyjadrovalo, túžbu človeka po Bohu zhrnutú v piesni: Pane, smädní sme po Tebe. Nemenej pravdivé však je, že Ježiš je smädný po nás. On volá: „Daj sa mi napiť!“ Na kríži volá „Žízním”. Pri Jákobovej studni je Jeho smäd utíšený. A čo ono veľkopiatočné „Žízním” – to to volanie z kríža? Ako a kým je utíšené?
Kristus je pri všetkých našich snahách o nájdenie správneho prameňa. Tam všade sedí, smädný, prahnúci po naplnení našej duše. Keď vyznávame: Pane, nie som hoden – nezaslúžim si, aby si vošiel pod moju strechu, ale povez len slovo a moja duša bude nasýtená, Ježišova odpoveď znie: „Ja som to, ktorý rozprávam s tebou“(v. 26). Sedím tu už dlho a tak sa mi daj napiť. Zavesili ma tu a žízním. Prahnem po tvojom spasení. Žízním tak, že mi z vnútra vyteká z krv a voda.
Zo skaly Golgoty prúdi prameň vykúpenia. Ježiš sľubuje: „Každý, kto pije kto vie akú vodu, bude zase žízniť. Kto by však pil z vody, ktorú mu ja dám, nebude žízniť naveky, ale voda, ktorú mu ja dám, bude v ňom prameňom vody prúdiacej k večnému životu.“
Smädný Kristus čaká vo svojom slove a sviatostiach na prázdne, či kto vie čím naplnené nádoby nášho vnútra. Ak sa stretne Jeho smäd s naším, ak sa stretne voda s krvou, či vínom vytekajúcim z Jeho boku s prázdnymi nádobami našich sŕdc a myslí, zajasajú nebesá. Kristov smäd bude utíšený a vyprahlosť našej duše naplnená.
Smerujeme k Veľkej noci. Predchádza jej prípravné obdobie – pôst. Je možné, že po jeho skončení zistíme, že máme rovnaké necnosti ako predtým. Našou radosťou je, že Pán nám ponúka vodu prúdiacu k večnému životu. On je jej prameňom. Chce nás naplniť istotou, že sme Ním milovaní a prijatí. Kde – komu chýba vedomie, že niekto stojí o jeho lásku, že je milovaný, preto sa ľudia zmocňujú iných a odhadzujú ich s ešte väčším smädom po živote. To chýbalo Samaritánke, preto hľadala oporu u mnohých mužov. Jej i náš smäd môže uhasiť len Kristus. V Jeho pozvaní a dare živej vody sa napĺňa, čo zvestoval Izaiáš (55, 1): „Ó, všetci smädní, poďte k vode! Poďte i vy, ktorí nemáte peňazí! ... Poďte, kupujte bez peňazí.“ Amen.
Pramene: homiletické prípravky Jana Konzala aTomáša S. Drobíka
Martin Šefranko
|
Cirkevný zbor Evanjelickej cirkvi augsburgského vyznania v Bratislave, 2005 - 2012
Webstránku Evanjelickej cirkvi a. v. na Slovensku nájdete tu.
|
|
|
