Veľký piatok, Marek 15, 31 – 32a
Podobne sa posmievali aj veľkňazi so zákonníkmi a hovorili medzi sebou: Iných zachraňoval, a seba nemôže zachrániť! Kristus, kráľ Izraela! Nech zostúpi teraz z kríža, aby sme videli a uverili! (Marek 15, 31 – 32a)
V dnešný deň pozeráme v duchu na udalosť, ktorá sa odohrala pred takmer 2000 rokmi za múrmi Jeruzalema na vyvýšenine Golgota, na mieste určenom na vykonávanie popráv. Spomedzi mnohých, ktorí tam boli popravovaní, nás zaujíma jeden jediný, ktorý sa odlišuje od všetkých ostatných – to je náš Pán a Spasiteľ Ježiš Kristus. Napriek vonkajšej podobnosti jeho popravy s popravami mnohých je On celkom jedinečný, a jeho ukrižovanie celkom jedinečné.
Boli síce snahy zaradiť ho do kategórie zločincov, čo malo byť vyjadrené aj tým, že bol ukrižovaný spolu s dvoma lotrami. Tak sa to výslovne konštatuje v evanjeliu, kde čítame: „Spolu s Ním ukrižovali dvoch lotrov, jedného sprava, druhého zľava. A naplnilo sa Písmo, ktoré hovorí: A počítali Ho medzi zločincov.“ Židovské synedrium ho odsúdilo, lebo sa vraj rúhal Pánu Bohu. Pilát ho odsúdil, lebo sa vraj robil politickým, Rímu nebezpečným mesiášom, kráľom. A tak sa stalo, že bol ukrižovaný medzi dvoma ukrižovanými zločincami.
Ale kto porovná Ježišov čistý život, plný pomáhajúcej lásky na jednej strane, a na druhej strane život tých dvoch, ktorí boli ukrižovaní spolu s ním, a ktorí svojimi zločinmi spôsobovali ľuďom mnoho bolesti, ten si rýchlo uvedomí, aké absurdné, nezmyselné je zaradiť Ježiša do kategórie zločincov. Uvedomil si to dokonca jeden z tých dvoch, keď povedal: „My dostávame zaslúžený trest za to, čo sme spáchali, ale Tento neurobil nič zlého.“ Tento kajúci lotor mal to šťastie, že sa mu v posledných hodinách života otvorili oči pre poznanie Ježišovej čistoty a lásky, pre poznanie Ježiša ako Spasiteľa. On spoznal Ježišovu jedinečnosť, spoznal, že Ježiš sa úplne odlišuje od všetkých ostatných, ktorí boli na tom popravisku usmrtení.
Kajúci lotor spoznal to, čo by boli mali spoznať a vedieť predovšetkým tí najpovolanejší: veľkňaz, najvyšší kňazi a zákonníci. Veľkňaz bol najvyšší predstaviteľ židovského náboženského spoločenstva, zákonníci boli študovaní profesionálni vykladači Božieho zákona. Ale oni namiesto tohto poznania a vyznania iniciovali Ježišovo ukrižovanie.
Veľkňaz, prítomný na Golgote, zrejme čakal, že ukrižovaný Ježiš vyzná svoj hriech a vinu, aby mu mohol udeliť pred smrťou odpustenie – hriech, ktorý Ježiš nikdy nespáchal, vinu, ktorá u Ježiša neexistovala. Veľkňaz čakal Ježišovo priznanie hriechu, zatiaľ čo on sám by bol mal Ježišovi vyznať svoj hriech a prosiť o odpustenie. Veľkňaz o nič také neprosí, ale Ježiš aj jeho zahŕňa do svojej modlitby: „Otče, odpusť im, lebo nevedia, čo činia.“
Veľkňaz, najvyšší kňazi a zákonníci nielen že iniciovali Ježišovo ukrižovanie, ale ešte aj, stojac pod krížom, posmievajú sa z Ježiša, ako hovoria prečítané slová evanjelia: „Podobne sa posmievali aj veľkňazi so zákonníkmi a hovorili medzi sebou: Iných zachraňoval, a seba nemôže zachrániť! Kristus (to znamená: Mesiáš), kráľ Izraela! Nech zostúpi teraz z kríža, aby sme videli a uverili!“ K Pánovmu fyzickému utrpeniu pridávajú aj ponižujúce slová výsmechu, ktorými dokazujú svoju bezcitnosť, necitlivosť.
Všetci, ktorí nevinne trpia pre svoj boj za spravodlivosť, a ktorým sa ich trýznitelia a vrahovia posmievajú, prežívali a prežívajú niečo podobné ako Pán Ježiš na kríži. Každý, kto sa dostane do podobného položenia a kto verí v Ježiša Krista, môže nájsť potešenie a posilnenie v myšlienke, že svoje utrpenie a poníženie prežíva v spoločnosti Ježiša Krista, teda v tej najlepšej spoločnosti.
Na slovách veľkňazov a zákonníkov, ktoré sú mienené ako výsmech, je niečo pozoruhodné. Hovoria: „Iných zachraňoval a seba nemôže zachrániť.“ Ježišovi protivnci priznávajú: Iných zachraňoval. Týmito dvoma slovami je výstižne opísaný Ježišov život, plný pochopenia, solidárnosti s trpiacimi, aktívnej pomoci a lásky. Nemôžu to poprieť ani jeho protivníci. To si treba uvedomiť aj nám pri pohľade na trpiaceho Spasiteľa. V mukách na kríži dokonáva Ten, ktorý za celý svoj život šíril svetlo a lásku. Mali by sme si to pripomenúť pri každom pohľade na symbol kríža. Tí, ktorí sa zaslúžili o Ježišovo odsúdenie, nemôžu obísť pravdu, že odsúdili Toho, ktorý zachraňoval iných.
Ak pozorne a citlivo počúvame tie slová veľkňazov a zákonníkov, cítime v nich tóny neistoty a kŕčovitého sebaubezpečovnia. „Hovorili medzi sebou: Iných zachraňoval, a seba nemôže zachrániť!“ Pod krížom zrejme diskutovali o celom tomto prípade. Z ich slov možno vycítiť, akoby ich trápila podvedomá otázka: Bolo jeho odsúdenie, na ktorom sme sa v najvyššej rade dohodli, bolo spravodlivé? Vo vzájomnom rozhovore sa chcú ubezpečiť, že ich hlasovanie v synedriu, vyjadrené formulou: „hoden je smrti“, bolo oprávnené. Výsmechom sa chcú uistiť v tomto presvedčení. Ale ich vlastné konštatovanie: „Iných zachraňoval“, narúša túto ich istotu.
Potvrdenie svojej mienky, že Ježiš nie je Syn Boží, za akého sa vydával, nachádzajú v tom, že seba samého nemôže zachrániť. Keby teraz zostúpil z kríža, boli by ochotní uveriť, že On je Kristus, to znamená Mesiáš. To by podľa ich súdu bolo znamením, dôkazom. Za jeho života, v priebehu jeho pozemského pôsobenia, žiadali od neho znamenie, legitimovanie, z neba. Aj teraz, v poslednej chvíli, by boli ochotní prijať takéto znamenie. Ale nič také sa nedeje. Ukrižovaný Kristus nezostupuje z kríža. Takže môžu konštatovať: Hoci iných zachraňoval, seba nemôže zachrániť. Odvodzujú z toho záver: Tak teda nie je Kristus, nie je Mesiáš, nie je Syn Boží. Keď si toto všetko medzi sebou povedia, keď sa Ukrižovanému navysmievajú, cítia úľavu a spokojnejší odchádzajú domov.
A nevedia, ako veľmi, ako fatálne sa mýlia, a akej falošnej sebaúteche sa oddávajú. Nie je pravda, čo hovoria, že seba samého nemôže zachrániť. Mohol by sa zachrániť, keby chcel. Mohol by zostúpiť z kríža. V getsemanskej modlitbe sa však prebojoval k ochote splniť vôľu nebeského Otca: „Otče, ak je možné, nech ma minie tento kalich, ale nie, ako ja chcem, ale ako Ty.“ Keď ho zatýkali povedal, že by si od nebeského Otca mohol vyžiadať viac ako dvanásť plukov anjelov, aby ho bránili. Ale neurobil to, lebo chcel splniť prorocké predpovede o svojom poslaní. Mohol by zostúpiť z kríža, čím by okamžite zamrzol všetok výsmech na perách protivníkov, ale On to neurobil. Prorocké slová sa tu stávajú skutočnosťou: „Telo som nastavil tým, ktorí ma bili, a líca tým, ktorí mi trhali bradu; tvár som si neukryl pred potupou a slinou.“
Prečo nevyužil svoju moc? Prečo si nevyžiadal dvanásť plukov anjelov? Prečo nezostúpil z kríža? Odpoveď je naznačená v tom, že výsmešné a pritom pravdivé slová jeho protivníkov: „Iných zachraňoval“ majú ešte iný rozmer. Sú nielen opisom obsahu jeho pozemského života a jeho činnosti za tých niekoľko rokov. Sú to večne platné slová, ktoré vyjadrujú jeho podstatu. Jeho podstatou je láska, ktorá zachraňuje. Táto veta má platnosť vo všetkých troch dimenziách času: Iných zachraňoval, iných zachraňuje, iných bude zachraňovať. Práve vo chvíli, keď sa mu protivníci vysmievajú, že seba nemôže zachrániť, práve vtedy je pravdou, že iných zachraňuje. Práve vtedy svojou obetnou smrťou zachraňuje hriešnikov, teda všetkých ľudí, aj nás. Obetuje seba, v dokonalej poslušnosti nebeskému Otcovi vzdáva sa svojho pozemského života. Predovšetkým na neho sa vzťahujú jeho slová o pšeničnom zrne: „Veru, veru, hovorím vám: Ak zrno pšeničné, ktoré padlo do zeme, neodumrie, ostane samo, ale ak odumrie, prinesie veľkú úrodu.“ On plným obetovaním seba priniesol spasenie nám všetkým. Jeho obeť a jej dôsledky – to tajomná udalosť, nie najľahšia na rozumové pochopenie, ale udalosť, ktorá má dosah pre večnú záchranu človeka.
Lenže kto vo chvíli ukrižovania vedel o tom, že sa na kríži odohráva taká udalosť svetového významu?! Vie o tom On – On pozná zmysel svojho utrpenia. Ale ľudia v okolí kríža videli len povrch tejto udalosti, zatiaľ čo jej podstata im ostávala skrytá. Pre veľkňazov a zákonníkov znamenalo jeho ukrižovanie odstránenie človeka, ktorý im hovoril nepríjemnú kritickú pravdu – takže si vydýchli. Pilát chápal túto udalosť ako odsúdenie jedného z potenciálnych vzbúrencov proti Rímskej ríši – hoci o jeho vine nebol presvedčený. Pre vojakov popravnej čaty to bola jedna z mnohých popráv, ktorá ich už ani nevzrušovala. Delili si šaty popravených a strážili ukrižovaných, kým dokonajú. Ženy z Galiley v nemej bolesti pozerali na Trpiaceho. Takmer všetci učeníci sa rozutekali a skryli sa v strachu a myšlienkovom chaose. U koho z týchto ľudí by sme našli záblesk poznania alebo len tušenia o tom, aký je skutočný, hlboký zmysel Ježišovho ukrižovania?! Niečo z toho podstatného, čo sa tu deje, tuší a osobne prežíva kajúci lotor, ktorý prosí Ježiša ako Spasiteľa, aby si na neho spomenul, keď príde do svojho kráľovstva. Od Ježiša, Spasiteľa, dostáva odpoveď: Dnes budeš so mnou v raji. Ježiš mohol povedať tieto slová, veď vedel o vykupiteľskom výzame svojej smrti, a On zomieral na kríži aj v prospech toho lotra.
Aj dnes zaujímajú ľudia rozličné postoje k ukrižovanému Pánu Ježišovi Kristovi. Môže to byť odmietnutie jeho posolstva, ako to bolo u veľkňazov a zákonníkov. Alebo ľahostajnosť voči nemu ako voči jednému z množstva popravených od najstarších čias podnes – ako to bolo u vojakov popravnej čaty. Alebo kritický výsmech tých, ktorí ho pokladajú za naivného kazateľa lásky, odpúšťania, milosrdenstva, ktorý za svoju kazateľskú a kritizujúcu horlivosť zaplatil životom. Alebo to môže byť zapretie príslušnosti k nemu zo strachu – ako to vidíme u Petra.
Ale na druhej strane môže to byť aj poznanie hlbokého významu jeho vykupiteľského činu na Golgote. Takéto poznanie nemôže ostať iba na úrovni rozumu. Lebo človek v takomto prípade cíti: Na Golgote sa odohralo niečo, čo sa týka osobne aj mňa. Prvým príkladom takéhoto osobného postoja je kajúci lotor na kríži. A potom sem patrí množstvo ďalších cez všetky storočia až do našej prítomnosti.
Dnes stojí pred nami otázka: Kto je pre mňa, čo znamená pre mňa ukrižovaný a vzkriesený Ježiš Kristus? Boli by sme šťastní, keby sme mohli z hĺbky srdca vyznať a praktickým životom vždy znova potvrdiť: On je môj Spasiteľ, bez ktorého nechcem prežiť ani jeden deň. On sa za mňa obetoval, daroval mi odpustenie hriechov, dáva mi silu k novému životu. Otvára predo mnou radostnú perspektívu nového života vo večnosti. Za to som mu nesmierne vďačný. Rád mu dávam k dispozícii celý svoj život so všetkými možnosťami a schopnosťami. Šťastný bude každý, kto dnes urobí toto veľké rozhodnutie. Amen.
Modlitba. Drahý náš Spasiteľ, Pane Ježiši Kriste. V duchu prichádzame k Tvojmu krížu, na ktorom si pretrpel hrozné muky. Nie kvôli sebe, ale kvôli nám si vzal na seba to veľké utrpenie. Ty poznáš tragédiu nášho hriechu lepšie ako my sami. Pri pohľade na Tvoj kríž chceli by sme si jasne uvedomiť, akou zlou a nebezpečnou je cesta hriechu. Tvoja obeť na kríži nám súčasne ukazuje, aká veľká je Tvoja láska. Mnoho je tých, ktorí potrebujú cítiť, ako veľmi ich miluješ. Daj, prosíme, aby sme v dnešný deň Tvoju lásku všetci pocítili a z nej žili. Tvoja veľká láska je pre nás príkladom a vzorom. Pohľad na Tvoj kríž nás zaväzuje k životu v láske. Daj, prosíme, aby dnešný veľký deň bol pre nás nielen spomienkou na Tvoje utrpenie, ale zároveň dňom, v ktorom sa naše srdcia prebudia k opravdivej, činnej láske.
Amen.
Ján Grešo
|
Cirkevný zbor Evanjelickej cirkvi augsburgského vyznania v Bratislave, 2005 - 2012
Webstránku Evanjelickej cirkvi a. v. na Slovensku nájdete tu.
|
|
|
