Kvetná nedeľa, Ján 12, 12 – 16
Na druhý deň veľký zástup, ktorý prišiel na slávnosti, počujúc, že Ježiš prichádza do Jeruzalema, nabral palmové ratolesti a vyšiel Mu naproti volajúc: Hosana! Požehnaný, ktorý prichádza v mene Pánovom, Kráľ izraelský! Keď Ježiš našiel osliatko, posadil sa naň, ako je napísané: Neboj sa, dcéra sionská, ajhľa, tvoj kráľ prichádza, sediac na osliatku oslice. Jeho učeníci sprvu nerozumeli tomu, ale keď Ježiš bol oslávený, vtedy sa rozpomenuli, že to bolo napísané o Ňom a že Mu tak urobili. (Ján 12, 12 – 16)
Práve dnes, na Kvetnú nedeľu, si pripomíname udalosť, o ktorej hovorí prečítaný biblický text: vstup Pána Ježiša do Jeruzalema. Z prečítanej state chceme teraz sústrediť svoju pozornosť na jednu vec, na to, o čom hovorí posledný verš: „Jeho učeníci sprvu nerozumeli tomu, ale keď Ježiš bol oslávený, vtedy sa rozpomenuli, že to bolo napísané o Ňom a že Mu tak urobili.“ V tom čase, keď sa táto udalosť odohrávala, Ježišovi učeníci nevedeli, aký je zmysel prorockých slov: „Neboj sa, dcéra sionská, ajhľa, tvoj kráľ prichádza, sediac na osliatku oslice.“ Nevedeli, aký je zmysel toho, že Ježišovi podľa jeho priania priviedli osliatko, nevedeli; čo chcel Ježiš vyjadriť tým zvláštnym spôsobom vstupu do mesta; nevedeli, aký to má význam, že mu ľudia kladú na cestu palmové ratolesti. Udalosť videli, boli jej svedkami, vedeli ju opísať, ale nerozumeli, aký je jej zmysel.
Až keď Pán Ježiš bol oslávený, to znamená vzkriesený a keď vstúpil do Božieho večného sveta, až vtedy sa im otvorili oči, až vtedy dokázali ten zvláštny a pritom skromný vstup do Jeruzalema pochopiť ako úvodný bod dramatickej a zároveň triumfálnej udalosti ukrižovania a vzkriesenia, udalosti Veľkého piatku a Veľkej noci. Vzkriesenie a oslávenie Pána Ježiša im otvorilo oči a pomohlo pochopiť, čo dovtedy nechápali.
Boli aj iné veci, ktoré nechápali v čase, keď sa diali a ktoré čakali na svoje rozuzlenie. Jednou z nich bolo umývanie nôh pri poslednej večeri. To, že si Pán Ježiš opásal zásteru, nalial vody do umývadla a rad-radom umýval učeníkom nohy, ich veľmi prekvapilo, priamo šokovalo. Peter sa dokonca odvážil protestovať a nechcel, aby mu Ježiš umyl nohy. Uvedomoval si, že je to otrocká služba a že im ju chce vykonať práve ten, ktorý je ich Pánom a Majstrom. Na tento protest a zdráhanie mu Pán Ježiš odpovedal: „Čo ja robím, to ty teraz nechápeš, ale potom pochopíš.“ Takže tu máme tú istú schému: nechápal, ale mal sľub, že neskôr pochopí. To sa zrejme týkalo aj ostatných učeníkov.
Aj tento Ježišov čin pochopili v plnom rozsahu až po ukrižovaní a vzkriesení. Sebaponižujúce umývanie nôh bolo symbolickým vyjadrením Ježišovho hlbokého poníženia, ktoré sa mu dostalo pri týraní a ukrižovaní, a zároveň bolo symbolickým vyjadrením toho, že Pánovým ponižujúcim ukrižovaním sa učeníkom dostáva očistenie, očistenie od kliatby hriechu, od následkov hriešnej vzbury proti Pánu Bohu, očistenie od diabolského zotročujúceho nutkania k hrešeniu.
To, že umývanie nôh a prijatie ukrižovania nebolo z Ježišovej strany naivným, sebaklamným úkonom, ale že bolo zmysluplným, k víťazstvu vedúcim sebaobetovaním, to sa ukázalo a potvrdilo vzkriesením Pána Ježiša Krista.
Okrem toho im krátko po umytí nôh Pán Ježiš vysvetlil, že to, čo im on urobil, má sa stať pre nich modelom. Umytie nôh bolo prejavom aktívnej obetavej lásky, a tak z Ježišovho prekvapivého činu vyplývalo, že aktívna obetavá láska má sa stať princípom vzájomného správania v spolužití učeníkov a v spolužití všetkých, ktorí sa potom stali a dodnes stávajú Ježišovými nasledovníkmi. Tak sa ukázalo, že umývanie nôh, ktoré Peter a ostatní v tej chvíli, keď sa to dialo, nechápali, že táto udalosť má veľký obsah, veľkú výpovednú hodnotu.
Ďalej si všimnime Ježišovu modlitbu na kríži. Za tých, ktorí Ho odsúdili, týrali, ponižovali, ukrižovali, sa On na kríži modlil: „Otče, odpusť im, lebo nevedia, čo činia.“ Opäť tá istá myšlienka: „Nevedia, čo činia.“ Ibaže tento raz sa vzťahuje na činy konajúceho človeka, ktorý si sám neuvedomuje, čo činí. Hreší, ale neuvedomuje si, aké démonské sily ho k tomu vedú. Keď sa Judáš rozhodol zradiť Ježiša, mal na to zrejme svoje dôvody, a pravdepodobne to nebolo len tých tridsať strieborných. Ale Judáš nevedel to, čo sa dozvedáme z evanjelií my, nevedel, že mu túto myšlienku vnukol do srdca diabol. Zradil, ale nevedel, čo robí.
Tí, ktorí Pána Ježiša odsúdili, týrali, ponižovali, ukrižovali, nevedeli, čo činia. Neuvedomili si, kto to je Ten, s kým takto nakladajú. Nepoznali, aké skryté motívy ich k tomu vedú. Neuvedomili si, akú ranu tým zasadzujú svojej vlastnej bytosti.
Keď sa Ježiš za týchto ľudí modlí, ráta s možnosťou, že ešte aj im sa môžu otvoriť oči, aby pochopili súvislosti a hrôzu svojho činu a aby urobili radikálnu zmenu vo svojom živote. Bez tohto očakávania a nádeje by jeho modlitba za nich nemala zmysel. Keď sa modlí: „Odpusť im, lebo nevedia, čo činia“, prosí vlastne, aby im Pán Boh otvoril oči, a keď im otvorí oči, aby im dal možnosť opravdivého pokánia a silu k novému začiatku.
Jednému lotrovi na kríži sa v posledných hodinách života otvorili oči. Za dlhý čas, pri konaní všetkých zlých činov, nevedel, čo robí. Vedel by to síce všetko opísať, porozprávať, ale neuvedomoval si svoje motívy a ničivý dosah svojich činov pre seba a pre druhých. Pri spätnom pohľade pochopil hrôzu celého svojho života, ľutoval to, prosil o záchranu a dostala sa mu záchrana v jedinečnom Ježišovom prísľube: „Dnes budeš so mnou v raji.“
Blahoslavení sú tí, ktorým sa otvoria oči a privedie ich to k takémuto zakončeniu. Ale otvorenie očí môže viesť aj k zakončeniu, ktoré je tragédiou. Judášovi sa otvorili oči a viedlo ho to k tragickému koncu. Raz sa otvoria oči každému. Ak nie v tomto živote, tak určite pri poslednom, definitívnom hodnotení života, na poslednom Božom súde. ------ Otvorenie očí – to je niečo, čo má význam aj pre nás. Sú udalosti v našich osobných životoch, ktoré sú ťažké jednak preto, že spôsobujú bolesť a utrpenie, ale ťažké aj preto, že nechápeme ich zmysel a cieľ. Môžeme ich vidieť vo svetle Ježišových slov: Ty to teraz nechápeš, ale potom pochopíš. Tieto slová môže človek prijať a vztiahnuť na svoj život a na jednotlivé udalosti a problémy len s predpokladom, že verí v Pána Boha. Matematický dôkaz toho, že to raz pochopíme, neexistuje. Len s dôverou v Božie vedenie môžeme prijať uistenie, že to, čo teraz nechápeme, raz pochopíme. Možno pochopíme po kratšom alebo dlhšom odstupe času, keď sa nám zo stanoviska viery rozjasní pohľad a pochopíme súvislosti z Božieho hľadiska. Ale môže sa stať, že pre pochopenie niektorých vecí sa nám otvoria oči až vo večnosti, po prekročení hranice tohto časného života. Len viera nám pomáha rátať s touto možnosťou a nachádzať v nej upokojenie a utíšenie – napríklad podľa slov 62. žalmu: „Len v Bohu utíši sa moja duša; lebo od Neho pochádza moja nádej.“
Učeníci pochopili veci až zo stanoviska Ježišovho vzkriesenia a oslávenia. Aj nám si treba uvedomiť toto: Prijať a osvojiť si posolstvo o Jeho vzkriesení a oslávení – to je aj pre nás predpoklad, aby sme už v tomto živote mnoho zo svojho života pochopili. A okrem toho jeho vzkriesenie a naše vzkriesenie je zárukou toho, že vo večnosti pochopíme aj to, čo nám v tomto živote ostáva skryté.
Treba sa nám ešte vrátiť k modlitbe Pána Ježiša na kríži: „Otče, odpusť im, lebo nevedia, čo činia.“ Táto jeho modlitba sa veľmi týka aj nás. Keď sa aj my dopúšťame hriechov, platí aj o nás, že nevieme, čo činíme. To platí o našom myslení, hovorení, správaní, činoch. Na mnohých z nich sú stopy hriešnosti, hoci si to ani neuvedomujeme. Hriešne, démonské motívy mnohých svojich činov buď nepoznáme, alebo si pred nimi nasilu zatvárame oči. Týmito hriešnymi činmi a postojmi, a to vo všetkých oblastiach svojho života, ničíme sami seba. Upozorňujú na to napríklad Hospodinove slova v prorockej knihe Jeremiáš: „Či by ste mohli dobre robiť, keď ste sa naučili zle robiť?“ Tieto slová chcú povedať, že každým zlým činom upevňuje človek v sebe smerovanie, tendenciu k zlému. Každým zlým činom sa človek stáva bytostne horší. To si síce neuvedomujeme, ale je to pravda. Robíme zlé veci, ale nevieme, čo činíme.
V Biblii je mnoho výrokov, ktoré nám chcú otvoriť oči. Jedno naše čítanie Biblie by mohlo byť sprevádzané takýmto úmyslom, či programom: Teraz idem čítať Bibliu so snahou nájsť state a výroky, ktoré by mi otvorili oči pre poznanie môjho hriechu a jeho dôsledkov pre moju vlastnú bytosť. Poznanie pravdy, ktorú by sme takto získali, by nemuselo byť veľmi príjemné, ale určite by bolo veľmi osožné. Takéto otvorenie očí treba vždy spojiť s modlitbou o odpustenie. A keďže tie zlé stopy, ktoré sme svojimi hriechmi vo svojom vnútri narobili, nedokážeme sami vymazať, treba prosiť slovami žalmu: „Srdce čisté stvor mi, ó Bože, a obnov vo mne ducha pevného!“
Otváranie očí je potrebné aj kvôli tomu, aby sme spoznali, čo všetko sme svojimi hriechmi spôsobili a spôsobujeme ľuďom vo svojom okolí. Ak vedome robíme niečo hriešne, ak krivdíme druhým, ponižujeme, urážame ich, zlomyseľne ohovárame, ak rozbíjame existujúce pokojné vzťahy, tak je to veľmi zlé, diabolské. Niekedy zanechávame za sebou zlé, ničivé stopy, hoci si to sami ani neuvedomujeme. Toho zlého, čo robíme vedome, sa treba zhroziť a robiť radikálnu nápravu. Tie zlé stopy, ktoré zanechávame v srdciach a životoch druhých, treba objaviť, a takisto robiť radikálnu nápravu. Lebo otváranie očí, pochopenie toho, čo sme nechápali – to nie je samoúčelné. Poznanie, ktoré nám je takto darované, je tu na to, aby sa stalo východisko vážnej práce na sebe.
Nie je to iba naša práca, nie je to samoobslužná sebanáprava. Práve Veľký týždeň, do ktorého sme vstúpili, Veľký piatok, Veľká noc, nám prináša posolstvo, že to rozhodujúce v tejto veci vykonal Pán Boh, a to vykupiteľským dielom Pána Ježiša Krista. V dôsledku jeho obetnej smrti na kríži a v dôsledku jeho vzkriesenia nám je ponúknuté odpustenie, ospravedlnenie. Pán Boh nás prijíma, akceptuje, a práve preto to otváranie očí, o ktorom hovoríme, môže mať pokračovanie, ktorým je stála, permanentná náprava nášho života. Tak, ako to vyjadril Martin Luther v prvej zo svojich 95 reformačných téz: „Keď náš Pán a Majster hovorí: „Pokánie čiňte..“, chce, aby celý život jeho veriacich na zemi bol ustavičným pokáním.“
Amen.
Ján Grešo
|
Cirkevný zbor Evanjelickej cirkvi augsburgského vyznania v Bratislave, 2005 - 2012
Webstránku Evanjelickej cirkvi a. v. na Slovensku nájdete tu.
|
|
|
