V súvislosti s tým, že Cirkevný zbor (CZ) ECAV na Slovensku Bratislava 15. februára 2013 ukončil svoju činnosť, nájdete aktuálne informácie na webových stránkach nástupníckych zborov:
CZ ECAV na Slovensku Bratislava DÚBRAVKA (www.ecavdubravka.sk)
CZ ECAV na Slovensku Bratislava LEGIONÁRSKA (www.legionarska.sk)
CZ ECAV na Slovensku Bratislava STARÉ MESTO (www.velkykostol.sk, www.facebook.com/ECAVKonventna)
Táto stránka (www.ecavba.sk) obsahuje iba archívne dokumenty. Ďakujeme za porozumenie.
Kázne

1. slávnosť veľkonočná, Zjavenie Jána 1, 17b - 18; Božie P. S.

Zjavenie Jána 1, 17b – 18:
„Neboj sa! Ja som Prvý aj Posledný a živý; bol som mŕtvy,
a hľa, som živý naveky vekov a mám kľúče smrti a podsvetia.“


Milí bratia a milé sestry, slávnostné kresťanské zhromaždenie!

Tu a tam sa stáva, že nás v kostole niečo dojme až k slzám – či už zvestované slovo, pieseň alebo modlitba.
No predstavme si, že by sme sa mali na službách Božích smiať. Nie preto, že kazateľ sa predvedie nejakým vtipom – ako sa to nosí na Západe, kde sa potom kostolné publikum chechce a relaxuje. Predstavme si, že by sme sa mali smiať preto, lebo smiech by bol jedným z bodov poriadku služieb Božích. – Tak, ako je v ich poriadku na úvod predspev a na záver Áronovské požehnanie.

Či si takýto smiech v bohoslužobnom poriadku už v mysli vieme vybaviť alebo nie, vedzme, že kedysi – v ranej cirkvi bol takýto smiech jedným z bodov poriadku veľkonočných služieb Božích. Začínali sa už na Bielu sobotu večer tzv. vigíliou, ktorá pokračovala nasledovného rána. Počas večera zhromaždení dlhšie mlčali, ale po polnoci došlo k explózii smiechu a radosti. A na veľkonočnú nedeľu bola kázeň s vtipom – muselo sa smiať. Prečo? – Lebo kresťania živo vnímali a vskutku bytostne prežívali naplnenie biblických slov: „Pohltená je smrť vo víťazstve. Kde je, ó smrť tvoje víťazstvo? Kde je, ó smrť, osteň tvoj?“ (1K 15, 54b – 55). Pán Ježiš svojou obeťou a svojím zmŕtvychvstaním vystavil verejne posmechu temné mocnosti smrti – triumfujúc nad nimi (porovnaj: Kol 2, 15). A toto – verejne vystaviť smrť posmechu, pretože Kristus vstal z mŕtvych, bolo dôvodom onoho smiechu zakomponovaného do bohoslužobného poriadku.

Kresťania mladej – ranej cirkvi sa smiali, lebo za podpis rozsudku smrti nad Ježišom Nazaretským Pán Boh vo veľkonočné ráno pripísal svoje P. S. – svoje postskriptum, svoj dodatok, svoje posledné, konečné a definitívne slovo. A toto Božie P. S. je dôvodom k radosti a smiechu. Oveľa väčší dôvod na radosť a smiech, ako povestné P. S. z Listov pani premiérke/premiérovi humoristu Rasťa Piška (http://nazory.pravda.sk/pani-premierke-z-horneho-vyplachu-17-diel-fd3-/sk-menejvazne.asp?c=A120123_124123_sk-menejvazne_p05)

Nemyslím, že za každú cenu musíme zmeniť náš liturgický poriadok tak, že doň na Veľkú noc vsunieme smiech. No som presvedčený, že ak prenecháme Pánu Bohu posledné slovo, že keď si budeme vedomí, že Bohu – Ježišovi Kristovi, ktorý je prvý i posledný, patrí konečné – posledné slovo, posunie to náš život vpred a naplní nás to radosťu.
V živote i v komunikácii ide množstvu ľudí o to, aby mali posledné, konečné – rozhodujúce slovo. V rozhovoroch s rodičmi oň bojujú deti: menšie i dospievajúce. Mať posledné slovo sa snažia aj manželia, či manželky. Podobne dôstojníci, politici, učitelia, rôzni šéfovia a kto vie kto všetko ešte; aj niektorí z cirkevných predstaviteľov. Stačí sa len započúvať do výmeny názorov rozličných ľudí – nás samých nevynímajúc – a zistíme koľké boje sa v našom svete zvádzajú o posledné slovo. Chceme mať posledné slovo, aby sme niečo „utrhli“, získali, vybojovali pre seba. Možno „len“ teoreticky presadili svoj názor, tú „našu jedine platnú pravdu“ a „odrovnali súpera“. Možno si vydobyli rešpekt, či obdiv alebo aspoň na okamih sústredili na seba pozornosť. Neraz sa nám javí, že nárok na posledné slovo nám je upieraný.

Mať konečné posledné slovo, k tomu totiž treba aj istú moc, isté postavenie a nám spravidla chýba. Nechýba však Pánu Bohu. Nechýba Ježišovi Kristovi. On sa v Knihe Zjavenia Jánovho predstavuje ako prvý i posledný, ako Alfa i Ómega (Zjav 1, 17b . 8) – prvá i posledná litera gréckej abecedy, povedané po našom: predstavujem sa ako A aj Zet. Grécka abeceda má 24 písmen, podobne ako má deň 24 hodín. Keď Boh Ježiš Kristus seba pripodobňuje k Alfe i Ómege – prvej i poslednej litere gréckej abecedy naznačuje, že Jemu patrilo úvodné slovo v dejinách a keď sa čas trvania tohto sveta naplní – priblíži k onej pomyselnej polnoci – 24-tej hodine dejín, Pánovi Ježišovi Kristovi bude patriť i záver dejín. Pretože On má všetku moc. On síce zomrel na golgotskom kríži a bol položený do hrobu, ale teraz je živý; živý bez akéhokoľvek obmedzenia – na veky vekov. Kľúč od smrti i podsvetia patrí Kristovi.

Kľúč je oddávna symbolom moci a vlády. A tento kľúč k poslednému nepriateľovi – kľúč smrti a pekla teraz patrí Ježišovi Kristovi, ktorý je Hlavou a Pánom cirkvi. Každá nedeľa, deň Pánov, o to viac tá dnešná veľkonočná, je zvestovaním tejto radostnej istoty.

Na Veľký piatok sa síce zdalo, že posledné slovo bude patriť smrti. Vyzeralo to tak, že smrť zvíťazí aj nad Ježišom, ktorý „chodil, dobre činil a uzdravoval všetkých diablom posadnutých“ (Sk 10, 38b). Vskutku sa zdalo, že smrť z Ježišovho počínania „vyrobí“ len ďalší prípad naivného idealistu, ktorý dopadol ako dopadol. Lebo život je skrátka o inom... No smrť sa tentokrát prerátala. Zabudla, že môže rozhodovať iba o tom, koho spútal do svojich reťazí hriech. To však nebol Ježišov prípad. A tak pri Ježišovi nemala posledné slovo smrť, ale Boh.
Pán Boh nemá posledné slovo, aby si vybojoval a získal niečo pre svoje výhody, ako sa o to nezriedka snažíme my. Ak On hovorí a povie posledné slovo, má sa tak diať pre naše dobro.

Milí bratia a sestry, Veľká noc, Ježišovo vzkriesenie, nie je medicínsky zázrak z anestezio-resustitačného oddelenia, ako si to niektorí mylne predstavujú. Nie je to ani príbeh z počítačovej hry, kde virtuálny hrdina príde v jednom kole hry o život, ale v druhom už opäť samozrejme žije. Ježiš bol naozaj mŕtvy a bol skutočne pochovaný do hrobu.
To veľké na Veľkej noci je však Božie P.S. – Božie konečné slovo. Vzkriesením ukrižovaného Ježiša sa nebeský Otec priznal k Ježišovmu životu. K Jeho spôsobu života, ktorý je jediným naplno ľudským životom. Ježišovým vzkriesením Pán Boh bez slov povedal: Kto žije ako Ježiš, nežil nadarmo, toho život má zmysel, ten nezomrie navždy. Kto žije ako Ježiš, kto vierou kráča v Jeho šľapajách, v toho žití nebude mať posledné slovo smrť – ani časná, ani večná.

Ak sa nám niekedy zdá, že o náš názor, o naše slovo sa temer nik nezaujíma a možno túžime aspoň raz si vydobyť posledné slovo, prenechajme ho Kristovi. Pretože sú len dve možnosti: prenechať posledné slovo Tomu, ktorý je prvý i posledný – Alfa i Ómega alebo ponechať si ho pre seba (to je to isté ako dobrovoľne ho odovzdať smrti). Prenechať posledné slovo Pánovi Ježišovi neznamená pasívne sa upnúť sa na posmrtný život. Naopak: žime s vedomím, že Pán Boh bude mať posledné slovo a to zmení naše činy aj pohnútky, s ktorými ich konáme. Prestaneme sa točiť okolo seba samých – čo, priznajme si, často robíme. Pán Boh bude mojím a tvojím, naším centrom, naším pevným bodom – ťažiskom života. A to vleje do nášho života neklamnú dôveru: nebeský Otec, ktorý sa priznal k Ježišovmu spôsobu života sa raz prizná aj k nášmu životu. To nech nám vospolok dá silu nádej, radosť aj motiváciu nasledovať Krista a pozývať k viere v Neho mnohých ďalších. To nech nám dá i v najťažších skúškach a najväčších obavách povzbudenie a posilu: Nemusíme sa báť! Veď v našom živote tým posledným nie je smrť. Prvým a posledným je, chce byť každému z nás Pán Ježiš Kristus. Tomu ver, milý brat, milá sestra! A budeš mať dôvod na úprimnú nepokryteckú radosť i smiech. Amen.

Martin Šefranko
Cirkevný zbor Evanjelickej cirkvi augsburgského vyznania v Bratislave, 2005 - 2012

Webstránku Evanjelickej cirkvi a. v. na Slovensku nájdete tu.